Ivan Kadlečík (tvorbou aj vlastným osudom) prekračuje obmedzené hranice literatúry. Tí, ktorí mu chcú porozumieť, budú nevyhnutne potrebovať ochotu chápať život a bolesť z odmietnutia.
Viacfarebné súborné dielo
Súborné dielo znie vážne. Pripomína pamätník - ponurý, oficiálny a málo navštevovaný. Postavený (vlastne vydaný) z povinnosti, lebo tak kážu dobré spôsoby.
Dnes už nikto nezistí, či by sa Ivan Kadlečík z vydania súborného diela tešil. Jeho údelom nebolo vyhovovať rozšíreným spoločenským zvyklostiam. Patrí k malej skupine slovenských spisovateľských disidentov. Namiesto popularity si „užil“ vylúčenie a osamelosť. A chvíle slávy zažíval hádam len vtedy, keď v kostole v Pukanci ako organista obdaroval ľudí skvostne prevedeným tónom.
Kadlečíkovo súborné dielo si napriek týmto paradoxom zaslúži čitateľskú pozornosť. Je totiž veľmi rozmanité. Ponúka bohatý materiál na premýšľanie o údele spisovateľa vo svete. Svedomím národa sú v kritických fázach, potom sú rýchlo odsúdení na bezvýznamnosť a výsmech. Kadlečík ponúkol na životné krivdy (a bolo ich naozaj požehnane) vlastné a veľmi zrelé odpovede. Okrem nepoddajnosti a vzdoru dospel k mravnosti, ktorá sa neobáva lacných kompromisov, lebo sú s ňou absolútne nezlučiteľné a z logiky veci sa nemôžu „prihodiť“.
publikácia Dvanásť – Vlastný hororskop – Rapsódie a miniatúry – Hlavolamy ( Ivan Kadlečík: KK Bagala 2018) (zdroj: Archív SME)Vykúpenie tvorivosťou
Tento spisovateľský outsider mal v spôsobe reakcie na utrpenie jasno. „Každé ráno sa budíme do prázdneho priestoru, v ktorom treba znášať svoju dušu a všetko tučné a hrubé, čo do nej naráža. Či by sme to vydržali, ak by naša myseľ nenadobudla tvorivosti? Bez tvorby a aktivity sme chudobní a smutní. Dusení osamelosťou hľadáme seba, aby sme sa realizovali v prázdnom ovzduší a vykúpili si život.“
Vykúpenie tvorivosťou má v Kadlečíkovom prípade pestré podoby. Denníkové záznamy sa striedajú s kúskami esejí. Fejtónové postrehy sú doplnené úvahami a listami. Každú chvíľu prekvapuje až hriešne ľahkovážnou hravosťou. Hrá sa s metaforami, slovami a dvojzmyslami.
Zo všetkého je zrejmý autorov humanizmus živený potravou svetovej tvorby, filozofiou i duchovnosťou, ktorá sa nebojí útlaku. Rozumie súvislosti medzi pravdivosťou a jej dôsledkami. Chápe, že kto chce byť úprimný k sebe i k životu, musí zavrhnúť myšlienku na moc, zbohatnutie, vplyv a uznanie.
Kadlečíkova osamelosť nebola, našťastie, absolútna. Síce ho vyhodili z časopisu Matice slovenskej a spisovateľských spolkov. Poznal zákazy publikovania a ocitol sa na okraji vo všetkých zmysloch. Napriek tomu zostal súčasťou väčších prúdov a celkov. Chápal svoje generačné postavenie. Píše o vzťahoch k predkom a minulosti. Považuje sa za „pútnika, čo sa cestou k niečomu pozorne obzerá dozadu, vpred i po okolí ako jeho predkovia učitelia a kňazi, čo nikdy dlho nesedeli na jednom teplom mieste“.
Neodvrhol svet s jeho krivdami, stále je ním fascinovaný. Lebo „svoj domov si nesieme v uzlíku jazyka a pamäti, aby sme nepoblúdili“.
V znamení júlov
V čerstvom druhom zväzku Kadlečíkovho súborného diela (plánované sú štyri) sa odrážajú „júlové udalosti“ z jeho života. V júli 1971 bol vyhodený z miesta šéfredaktora Matičného čítania, lebo vraj poslúžil pravicovo-oportunistickým silám.
Takisto v júli, ale už v roku 1977 sa Kadlečík s rodinou vrátil do Pukanca. Tam vychodil prvý ročník ľudovej školy, lebo v Pukanci kedysi žili jeho starí rodičia. Tu sa stal kníhkupcom, organistom a hostiteľom disidentských priateľov. Okrem toho aj päťdesiatročným knižným debutantom. V exilovom vydavateľstve v Kolíne nad Rýnom mu v tom čase vyšli Rapsódie a miniatúry. V tejto zbierke miniatúr je Kadlečík prirodzene ľudský. Všíma si obyčajnosti (lesy, hrozno, zem, včely i drevo), z ktorých vie stvoriť dôležitosti. Sympaticky žije s prostredím, ktoré ho obklopuje, ale súčasne túto základnú rovinu prekonáva až mystickými túžbami. Túžby miestami pomenúva: potrebujeme nepopukané, tesné a nepriepustné mravné normy, inak tu začne nahlas zívať prázdnota. „Mravný zákon, aký potrebujeme, musí byť kantovsky nezávislý od akéhokoľvek účelu.“
Vo Vlastnom hororskope sa nebojí sebairónie. Je vtipný, do viet vpúšťa viac fantázie a slobody. Slovenčina zrazu prekračuje svoje obmedzenia a v autorovom podaní ukazuje, že môže byť jazykom literatúry.
Čítať Kadlečíka je výzva. Kto sa nechce v jeho textoch stratiť, musí zvedavo pátrať po významoch slov, novotvarov, obrazov a prepojení na iné osobnosti a udalosti. Jeho „svetom“ bol český samizdatový okruh. Je intelektuálsky – nie preto, aby sa predvádzal, ale s čistou túžbou po poznaní.
Bez prázdneho pátosu
Kadlečíkovo písanie striktne súvisí s tým, čo prežíval. Tu nejde o pána románopisca, ktorý si sadne k svojej knihe a niekoľko mesiacov na nej súvislo pracuje, aby sa potom predal čitateľom.
Takýto nudný postup je dobrý pre obyčajné časy, Kadlečík je napriek zdanlivej nehybnosti účastníkom veľkých pohybov. „Minulosť trvá ustavične a nepretržito v roztrasenom pohybe, z minúty na sekundu sa mení, a iba zajtrajšok ukáže, aj to nie veľmi presne, čo bolo včera.“
Kadlečíkov vynútený exil bol rizikom. Mohol sa v ňom pohodlne zabývať, až príliš si na exil zvyknúť, čudácky sa odizolovať od zvyšku sveta. Tieto pasce zvládol. Svoj exil zvnútornil a oprel sa o pevné body. Vlastné miesto v toku času potvrdzuje schopnosťou literárno-kriticky sa vyrovnávať so staršou slovenskou literatúrou.
Bez postavy, akou bol Ivan Kadlečík, by bola slovenská literatúra chudobnejšia o prototyp búriaceho sa proroka a mystika uprostred všeobecnej prázdnoty. Svojím životom (i písaním) vyrovnal rozšírenú pliagu alibizmu a zbabelosti. Exkomunikovaný a zavrhnutý sa stal dôležitejším ako hocikto iný.
V textoch ukazuje, že odolal ešte jednej pasci. Po spoločenských zmenách sa mohol pasovať za víťaza. Alebo vykrikovať o zásluhách. Naprávať pokazený národ. Vyhlásiť sa za slovenského guru.
Nič z toho sa nestalo. Kadlečíkove hodnoty sú univerzálne a všeľudské. Nepotrebuje svoje vety okoreňovať nacionalistickým pátosom. Za službu slovenskej literatúre nepotrebuje diplom ani pamätníky. Stačia čitatelia, ktorí s ním budú aspoň chvíľu prebývať v jednom spoločenstve.
