O KNIHÁCH

Michal Viewegh: Humor je jeden z najlepších spôsobov, ako život v zdraví prežiť

Ak by ste v prípade Michala Viewegha čakali žoviálneho rozprávača, budete prekvapení

spisovateľ Michal Viewegh(Zdroj: Archív SME)

Ak by ste v prípade Michala Viewegha čakali žoviálneho rozprávača, budete prekvapení. Jeho humor je veľmi nenápadne ukrytý za smútkom, melanchóliou a rozpačitosťou. Sám pocítil, aký krehký je život, a o to väčšiu pokoru cíti ku každému dňu, ktorý prežije. Ale občas tá láskavá uštipačnosť, pre ktorú ho čitatelia majú radi, preblysne v rozhovore cez paru nad šálkou kávy.

Vaša nová kniha Muž a žena nás opäť vedie do zákutí vzťahov medzi mužmi a ženami. Tentoraz sú niektorí protagonisti aj vo veku rezignovaných päťdesiatnikov, jeden z nich dokonca spisovateľ na vidieku. Do akej miery má byť spisovateľ autentický, autobiografický?

Článok pokračuje pod video reklamou

Neplatí tu žiadne pravidlo. A nedá sa to ani nejako kvantifikovať. Uvediem príklad – je povolené do textu dať osemdesiat percent autobiografickosti, ale deväťdesiat percent už nie? Takto to nefunguje a neviem si predstaviť, ako by niekto skúmal autobiografickosť u Bukowského. Ale môžete sa inšpirovať životom, príbehmi, ktoré ste počuli, zažili a vymysleli si. Ide o to, aby to zaujalo čitateľa a nemá význam skúmať, či sa tá historka stala naozaj, alebo nie. Má pôsobiť autenticky, uveriteľne. Spisovateľ je tu na to, aby si vymýšľal. Ale zato nikdy som netajil, že sa v mojich knihách objavujú aj moje vlastné zážitky, skúsenosti či životné peripetie.

S počítačmi a „ľahkým písaním“ sa nám za posledných dvadsať rokov vyrojilo mnoho vzťahových a ružových kníh. A mnohí píšu veselé a smutné historky zo svojho života a vydávajú to za romány. Vás však vnímam ako autora, ktorý ten jednoduchý príbeh prekračuje.

Písanie, literatúra je tvorba. Písať znamená fabulovať, vytvárať nové svety, konštrukcie. Nie iba zapísať svoje či odpočuté historky. Poviedky a romány musia byť v nejakom čase. Ja môžem použiť aj historky z vlastného života, ale musím to pretaviť do literatúry. Z lenivého, plytkého či príliš zložitého príbehu urobiť zrozumiteľný a svižný, z desiatich postáv musíme vykresať tri, aby to bolo prehľadné. Príhoda, ktorá má slabú pointu, musí dostať pointu, ktorá je vtipná. A to je také to literárne klamanie, ktorému sa hovorí fabulácia.

To je krásne, že my spisovatelia môžeme klamať, len to stačí vyhlásiť za fikciu.

Nielen klamať môžeme, my dokonca musíme.

Muž a žena sa odohráva v súčasnom Česku – a odráža sa tam aj súčasná kríza rodiny. Fragmentarizácia vzťahov, individualizácia a zahľadenie sa do seba, egoizmus čias a nepochybne aj cynickosť. Akoby sme už neboli schopní žiť párovo.

Je to problém skôr pre sociológa alebo psychológa. Ja som len rozprávač príbehov, spisovateľ. Ale štatistiky hovoria, že ten život asi taký je. V Prahe sa rozvádza každé druhé manželstvo, pred tridsiatimi rokmi to bolo každé tretie. Takže mám taký laický výklad. Rastie komfort nášho života, všetko je jednoduchšie a rýchlejšie, nemusíme chodiť telefonovať na poštu, teplé jedlo nám donesú až domov, chladnička nám hovorí, čo nám chýba, stupňujú sa nároky na našu dovolenku. Miesto si vygooglime, pozrieme na mape, zistíme, ako je to ďaleko od pláže, pozrieme si referencie. A pritom omnoho náročnejšie je párové spolužitie. Od dovolenky máme nejaké očakávania, ktoré si overujeme vopred. Od vzťahu tiež máme očakávania, väčšinou veľmi vysoké, ale očakávania si nemáme kde overiť. Máme predstavu, a tá sa vždy líši od reality. Lenže v prípade dovolenky – ak sme tento rok boli sklamaní,- si na budúci rok vyberieme iný zájazd. Pri manželstve narážame na to, že vybrať si nejaký „iný zájazd“ je psychicky veľmi ťažké.

Väčšina vašich kníh opisuje mnoho rozpadajúcich sa vzťahov. Je nejaký váš román, kde všetci skončia šťastne? Kde si princezná nájde princa?

Asi najoptimistickejší z tohto pohľadu je nepochybne Román pre ženy. Už z princípu žánru tam musel byť happy end. Ale ani na happy end veľmi neverím, ale keď som písal práve Román pre ženy, tak som tam jednoducho happy end musel dať, lebo je to železné pravidlo žánru romance. Aj keď ten ľahko ironický koniec môžeme brať so zveličením.

Môže si autor spomínať na to, čo napísal pred hoci 25 rokmi? A pri vašej produkcii vyše tridsiatich kníh? Alebo si to pamätať ani nemôžeme?

Ja som jednoznačne ten druhý prípad. Navyše po prekonaní svojho ochorenia som mal veľké problémy s pamäťou, dnes sú to občas výpadky v krátkodobej pamäti. Ale keby som mal vymenovať mená postáv z nejakých svojich starších kníh, tak si knihu musím jednoducho otvoriť a prečítať.

Keď spomínate pamäť, bolo motívom vytvorenia ženskej časti príbehu románu Muž a žena aj to, že – ako ste hovorili – sám zažívate problémy s pamäťou? Lebo výnimočná schopnosť ženskej hrdinky vstupovať do hláv druhých a čítať ich myšlienky je vtipná hra s tým, čo máme v hlave.

Je to skôr priznaná variácia na tému filmu Po čom ženy túžia s Melom Gibsonom. A tiež aj na román Umírat v nitru Roberta Silverberga. To je príbeh o telepatovi, ktorý číta myšlienky, niekedy je to lepšie, niekedy horšie, ale musí sa s tým naučiť žiť. Netvrdím, že nápad je originálny. Ale kto už dnes píše originálne romány, všetci píšeme variácie na príbehy, ktoré sa už stali. Ale príbeh atraktívnej ženy, ktorá číta mužom, čo sa im deje v hlavách, bola taká hravá variácia. A je na čitateľovi, aby posúdil, či je to dobré, alebo nie.

Ako vnímajú čitatelia a literárni kritici v Česku vás ako autora? Jeden čas ste boli u „akademickej“ literatúry priam ikonou ľahkého až bulvárneho žánru, nad ktorým sa ohŕňa nos. Ale čitatelia si vaše knihy kupovali. Pýtam sa aj preto, že aj u nás už cítiť, že literárny parnas sa už prebúdza a postupne sa stáva schopným akceptovať tú ľahkú, zábavnú, populárnu formu písania.

Aby som mohol byť exaktný, tak by som si musel spraviť kvalitnú porovnávaciu štúdiu, spracovať recenzie za posledných dvadsať rokov a porovnať ich s tými spred dvadsiatich rokov. Ale to nespravím. Po pravde, recenzie už čítam len náhodne. Ale máte pravdu v tom, že k istému posunu došlo. Akoby ma tá literárna kritická obec už trochu vzala na milosť. Zdá sa, že už prijali moju spisovateľskú filozofiu, že píšem primárne pre čitateľov, a že autor je v prvom rade rozprávač príbehov, ktorými má zaujať, pobaviť, nemal by nudiť a mal by rozosmiať.

Veľkú úlohu vo vašich vzťahových knižkách hrá aj spoločenský kontext. Nie je prvoplánovo politický, ale cítiť, že cez tie mužsko-ženské vzťahy občas odlúpnete aj šupiny kryjúce problémy spoločnosti. Aké je súčasné Česko?

Spisovateľ nie je ani filozof, ani politológ, ale stále len rozprávač príbehov. Keby som robil psycho-sociologické štúdie, nedopadlo by to dobre. Ale keď rozprávam príbehy odohrávajúce sa v súčasnom Česku, tak sa jednoducho nemôžem vyhnúť tomu, že sa občas dotknem aj súčasných politických alebo sociologických tém. Príbehy majú byť také, aby im čitateľ uveril, aby veril tomu, že sa príbeh mohol stať. A keďže sa odohrávajú kdesi v súčasnom Česku, tak reflektujú aj to, čo sa deje okolo nás. Premena medzi Československom v roku 1990 a Českom dnes je ohromná, to ani nevyzerá ako štvrťstoročie. Hodnoty sa posunuli, ľudia sú iní.

Stali sme sa cynickejšími?

To by som si netrúfal takto povedať. V osemdesiatych rokoch, keď sme si niečo iné mysleli, než sme hovorili, bolo to často cynickejšie než dnes.

Ako tvoríte?

Je to moja práca, živím sa tým. Len do pracovne nejdem niekam, kde pracujem, ale ako niekam, kde sa venujem svojmu koníčku. Je to prosto niečo, ako keď rezbár ide do svojej rezbárskej dielne aj preto, že jeho práca mu je aj koníčkom a láskou. Niekedy som aj unavený, ľahko nespokojný, ak sa mi nedarí, ale väčšinou ma to baví. Je to ale pomerne osamelé povolanie - som samotár. Ale ak potrebujem kontakt, tak mi stačí prejsť ulicu a mám tam brata s rodinou a mamu, a mám naokolo rodinné domy skvelých kamarátov, takže osamelo si nepripadám.

Máte nejaké spisovateľské rituály?

Pracovňu mám oddelenú od domu, takže sa odpojím od všetkých zvukov a ruchov, zavriem sa a píšem. Jediným rituálom je káva, takže tú si dvakrát, trikrát doprajem a pokračujem.

Spisovateľské plány. Po chorobe ste isto museli výrazne zvoľniť tempo... Máte nejaké predstavy o budúcnosti?

Asi by som rozlíšil tie praktické plány a sny. Nech to neznie neskromne, ale také tie sny typu „Pulitzerova cena“ už naozaj nemám. Ja som si splnil všetko, čo som chcel. Ale písanie ma baví a premýšľam o tom, čo by mohlo byť v ďalších knihách. Teraz napríklad dokončujem zbierku poviedok a zároveň píšem fejtóny do Lidových novín, z ktorých o rok bude knižka. A už mám aj tému na román. Ale to neprezradím.

Ochorenie, prasknutie aorty a následný stav vás priviedli aj k poznaniu, že sa netreba za všetkým na svete naháňať.

To upokojenie prišlo až po dvoch rokoch pacientskej hystérie. Najprv som sa proti všetkému búril, odmietal som svoj zdravotný stav prijať. A navyše som neustále rozmýšľal nad tým, prečo sa mi to stalo, veď som nebol až taká sviňa, aby som si taký trest zaslúžil. Až potom prišlo poznanie, že nemá zmysel vzdorovať a že sa treba naučiť počúvať tie vlny a prúdy, hoci to znie trochu ezotericky. Nie poddať sa, ale naučiť sa znova žiť. Postupne som na niektoré veci rezignoval a zmieril sa s tým. Napríklad mám problém s krátkodobou pamäťou.

Ako sa to prejavuje?

Kedysi som sa rozčuľoval, že si neviem spomenúť, kde som zaparkoval auto. Už to beriem stoicky. Nejako sa to vždy vyrieši. Alebo som opakovane klopal na iné dvere v hoteli v presvedčení, že sú správne. Musel som sa zmieriť s tým, že nemám priestorovú orientáciu a pamäť v poriadku. Keď som bol u doktora Hnízdila, odporučil mi svoju psychologičku. A tá sa ma pýtala – kedy sa vám to s tou aortou stalo. Hovorím, pred troma rokmi. Na to povedala: tak ste malý trojročný chlapec. Nerozčuľujte sa, trojročný chlapec predsa ľahko zablúdi a tiež si mnohé veci nezapamätá. Zmierte sa s tým, že máte tri roky. Táto zdanlivo banálna rada ma vlastne zmierila s mojím stavom a postupne som sa prestal rozčuľovať. Niekedy je to ťažké vysvetľovať vydavateľovi, s ktorým máte schôdzku, pozri, som trojročný chlapec, tak som sa zabudol... Ale keď si chyby, ktoré robím, môžem takto ospravedlniť, je to dôležité pre môj vnútorný pokoj.

Ospravedlňovať sa za ochorenie hádam netreba.

Niekedy treba, ja totiž vyzerám normálne, hovorím normálne. Keď máte protézy namiesto nôh, všetci vedia, že pôjdete pomaly. Ale keď máte problém v hlave, s pamäťou a pozornosťou, nevidno to a akceptácia problémov s tým spojených je horšia. Napríklad moji spolužiaci z filozofickej fakulty pripravili dvakrát večierok, dokonca sto metrov od môjho pražského bytu, kam som mal prísť. A ja som na to zabudol a musel som im vysvetľovať, že som neprišiel preto, lebo som si to jednoducho nezapamätal. Nezapísal som si to, odišiel som na Sázavu a ostal doma. A oni mi to nepripomínali. Povedal som im o tom svojom probléme a vedomí trojročného chlapca. Nech stretnutie nabudúce spravia v detskom kútiku.

Čo ste chorobou poznali?

V novele Andělé všedního dne hovorí jeden anjel: Šťastie je čas. Asi tak. Keď si človek pripomenie, čo sa mohlo stať a teraz prežíva chvíle, hoci s dcérami, je to dar. Vnímam dnes svoj život ako bonus.

Keď práve „nerobíte spisovateľa“, čo robíte? Vypnete počítač a čo teraz?

Nemôžem oslniť zoznamom koníčkov ani ničoho mimoriadneho. Úplne banálne veci. Chodil som behať, teraz už môžem len striedať ľahký beh a chôdzu ako nordic walking. Občas idem s kamarátmi na ochutnávky vín, ktoré by som tiež nemal, ale v tomto nie som práve poslušný pacient. Občas si zasa grilujeme s priateľmi. Pokojný dedinský život, čím pokojnejší, tým lepšie.

Čítate?

Čítanie je jedna z vecí, ktoré sa mi sproblematizovali. Ako mám tie výpadky krátkodobej pamäti, nie som celkom schopný zapamätať si, čo som už prečítal. A druhá vec – mnohé témy sa mi ľudsky vzdialili. Pre mňa je napríklad nepozerateľný príbeh tej americkej strednej školy, na ktorý sa pozerajú moje dcéry – prvé lásky, drobné podrazy, hašterenie dievčat –, nedokážem to sledovať ani päť minút. Podobne sa mi vzdialila veľká časť literatúry, máločo ma baví, ale čo čítam s naozajstným zaujatím, sú príbehy pacientov. Napríklad Skafandr a motýl Jeana Baubyho alebo román z prostredia domova dôchodcov Hamlet z West End Avenue Alana Islera. Predtým som písal o sexe, teraz už pomaly o domove dôchodcov.

Filmy, hudba?

Film beriem najmä ako relaxačnú zábavu, takže si spokojne pozriem film s Bruceom Willisom a je to pre mňa relax. Nemusí to nevyhnutne byť psychologická dráma alebo „nezávislý“ film pre intelektuálov.

Tvorba by mala byť aj zábavná a humorná. A aj keď máte občas ťažšie situácie – smrť človeka, ten humor a irónia fungujú. Ako vnímate humor?

Autor je v prvom rade rozprávač príbehov a rozprávač by nemal nudiť. Čiže príbeh musí zaujať a jeden z najlepších spôsobov, ako zaujať, je humor. Humor je spôsob, ako zneškodniť realitu, keď sa vám chystá skočiť po krku, hovorí francúzsky spisovateľ Romain Gary. Alebo vo Formanovom filme Prelet nad kukučím hniezdom, kde jedna postava, ktorej dávajú elektrošoky, hovorí - Kým sa môžeš smiať, si v bezpečí. Myslím, že sa budem aj naďalej pokúšať písať v duchu tejto filozofie ako rozprávač nenudiť. Humor je jeden z najlepších spôsobov, ako život v zdraví prežiť.

Michal Viewegh (1962) je azda najpopulárnejší český spisovateľ prelomu 20. a 21. storočia. Na svojom konte má vyše tridsať románov, poviedkových kníh či fejtónov a úvah, ktorých sa spolu predalo viac ako dva milióny kusov. Jeho knižky ako Báječná léta pod psa, Účastníci zájezdu, Příběh nevěrné Kláry či Román pro ženy „skončili“ aj na plátnach kín. V súčasnosti žije na Sázave, je druhýkrát rozvedený a má tri dcéry. V roku 2012 prežil prasknutie aorty, bol na pokraji smrti a následky tohto závažného zdravotného problému cíti dodnes.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Biznis úver: Lepší tím, stroje, či menej stresu s faktúrami
  2. Síce malí, no výnimoční regionálni dodávatelia. Poznáte ich?
  3. Volkswagen Touareg jazdí lepšie, než sme čakali
  4. Máte už program pre deti na túto sobotu?
  5. UNIQA poisťovňa sa sťahuje do Einsteinova Business Center
  6. Pätnásť destinácií na letnú dovolenku s odletom z Bratislavy
  7. Chystáte výlet do Rakúska? Toto miesto má najlepšie zážitky
  8. Unikátne defilé vojenskej techniky na zemi aj vo vzduchu
  9. Zabezpečte si svoje auto doteraz neprekonaným VAM systémom
  10. Jozef Bíreš: Čerstvé potraviny sú pre človeka najhodnotnejšie
  1. Do we have "Sagans" in language education?
  2. Volkswagen Touareg jazdí lepšie, než sme čakali
  3. Máte už program pre deti na túto sobotu?
  4. Biznis úver: Lepší tím, stroje, či menej stresu s faktúrami
  5. Síce malí, no výnimoční regionálni dodávatelia. Poznáte ich?
  6. Top trendy 2018 v alternatívnych prístupoch ku zdraviu
  7. Ako elektronicky zabezpečiť objekty?
  8. UNIQA poisťovňa sa sťahuje do Einsteinova Business Center
  9. Pätnásť destinácií na letnú dovolenku s odletom z Bratislavy
  10. Realitná činnosť ako podnikanie
  1. Pätnásť destinácií na letnú dovolenku s odletom z Bratislavy 22 860
  2. Chystáte výlet do Rakúska? Toto miesto má najlepšie zážitky 15 731
  3. Jozef Bíreš: Čerstvé potraviny sú pre človeka najhodnotnejšie 12 325
  4. Ako vzniká jeden z najkvalitnejších kolagénov na Slovensku? 8 832
  5. Unikátne defilé vojenskej techniky na zemi aj vo vzduchu 4 960
  6. Mladý Slovák vymyslel aplikáciu pre medicínu. 4 525
  7. Zabezpečte si svoje auto doteraz neprekonaným VAM systémom 3 344
  8. Sú pre nás plesne nebezpečné? 2 600
  9. „Šťastný domov“ nie je fráza: 4 tipy, ako si ho vytvoriť 2 588
  10. Najväčšia šanca získať Daikin Althermu s dotáciou až do 3 700 €! 1 788

Téma: O knihách


Hlavné správy zo Sme.sk

autorská strana toma nicholsona

Recept na šťastné manželstvo. To druhé

Ak je skúsenosť matkou múdrosti, prečo nie sú druhé a tretie manželstvá úspešnejšie?

Neprehliadnite tiež

Ani Alain Delon nemá zaručený status. V Cannes je svet rozdelený na kasty

Najväčšie hviezdy tento rok neprišli. Kde sa stala chyba?

Prežil dva veľké údery. Festival v Cannes má víťaza, ktorý sa bude hrať aj u nás

Držiteľ Zlatej palmy vo filme uvažuje o tom, čo robí z rodiny rodinu.