Veľakrát sa stane, že pri písaní fikcie, povedzme filmového scenára, sú niektoré nápady zamietnuté ako otrasné klišé, niečo úplne nepravdepodobné, na míle vzdialené od možnej reality. Ktorý čitateľ či divák by tomu uveril?
A potom sa vám stane to, čo sa udialo známej novinárke a feministke, nositeľke Pulitzerovej ceny Susan Faludi. Príde elektronická pošta od otca Stevena, s ktorým sa nestýkala desaťročia. Tohto násilného človeka sa vaša rodina dokázala zbaviť až súdnym zákazom priblíženia sa. Spomínate si, že vám tento čudný rodič tĺkol hlavu o parkety, matkinho priateľa pichol do brucha nožíkom. Našťastie od pádu socializmu už viac nežije v USA, ale opäť vo svojom rodnom Maďarsku, pod menom István Faludi. Lenže vy zrazu dostanete mail a pozeráte na fotografie obstarožnej dámy v sukni, s kabelkou a parochňou. S údesom sa dočítate, že váš rodič sa vraj zbavil svoje násilníckej maskulínnej identity a odteraz sa volá Stefánie. V sedemdesiatich šiestich rokoch svojho pohnutého života sa dal preoperovať v Thajsku na ženu. Ak ste dcéra, čo nevyhnutne niekomu ste, a predstavíte si svojho otca v bielych sandáloch na opätku s nalakovanými nechtami na nohách a s mohutnými silikónovými prsníkmi, je veľmi pravdepodobné, že vás takáto správa dostane do kolien.
Susan Faludi: V tmavej komore (preklad Lucia Halová, Inaque 2018) (zdroj: Archív SME)Otec je vždy otec (?)
V časoch, keď na stránkach médií zúria zákopové boje rodovej vojny, v časoch, keď dvíhajú hlavy starí démoni fašizmu a antisemitizmu, ktorí nútene odpočívali od konca druhej svetovej vojny, je výprava dcéry za pochopením motívov svojho rodiča dielom veľmi aktuálnym a veľmi ľudským.
Faludi ako skúsená a kvalitná žurnalistka tlmí vlastné pocity do tej miery, ako je to možné. Samozrejme, jej detstvo s otcom a matkou na americkom predmestí je nevyhnutnou súčasťou osobného príbehu jej otca. Napriek občasným návalom spomienok a rozpakov však u Susan prevláda profesionálny postoj a hlavne, absentuje averzia, napokon, otec je vždy otec.
Od roku 2004, keď sa zrodila stará a koketná žienka Stefánie, až do otcovej smrti v roku 2014, sa dcéra vyzbrojená zápisníkmi a diktafónom pravidelne vydávala na návštevy rodiča a trpezlivo otvárala ustricu, ktorou jej otec, dôkladne tajaci svoju minulosť, bol. Steven Faludi nebol príliš príjemný muž. Prežil si však svoje peklo, tak ako státisíce iných maďarských židov. Steven, teda Stefánie sa narodil ako István Friedman, jediné dieťa solventného budapeštianskeho páru. Matka krásavica, otec podnikateľ, chlapec obklopený slúžkami a vychovávateľkami, detstvo trávené v období, keď zlatá doba maďarského židovstva začala dostávať nebezpečnú a trpkú príchuť.
Fascinácia maďarstvom
Susan Faludi bola fascinovaná otcovou vášňou pre všetko maďarské, od štipľavej polievky halászlé, cez vtáka turula, až po svätého Štefana. Poburovalo ju, ako otec ignoroval narastajúci nacionalizmus a k nemu pridružený antisemitizmus, označujúc to za „len také sprostosti“. Nechápala, ako niekto, kto len zázrakom prežil holokaust, ktorého predkovia pochádzajúci z Košíc, rozvetvená päťdesiatčlenná rodina, boli až na troch ľudí kompletne vyvraždení, ako môže tento muž svoju maďarskosť milovať viac ako čokoľvek iné.
Susan Faludi okrem osobných peripetií otca a okolností jeho úplnej premeny na ženu prináša aj nezaujatý, s potrebným nadhľadom spísaný smutný príbeh neopätovanej lásky maďarských židov k väčšinovému národu. Rozkvet, nádeje židovskej komunity na pokojný život, ktorý nastal po rakúsko-maďarskom vyrovnaní, sa skončil trianonským mierom. Autorka ponúka zhustený historický kurz, z ktorého je úplne jasné, že historické a osobné sa rozpliesť nedajú. Stále je to jeden vrkoč.
Tiež sa snaží podať a pochopiť mentalitu Maďarov, národa, ktorý má podľa autorky v genetickom kóde votkaný pocit krivdy, navždy upevnený po trianonskej zmluve. Tá po prvej svetovej vojne odtrhla krajine veľké územia obývané inými etnikami. Táto „amputácia“ je pre mnohých obyvateľov krajiny dodnes živou a krvácajúcou ranou, zrejme bez nádeje na zacelenie.
Mladistvý István Friedman sa stal počas nástupu fašizmu k moci svedkom vyvlastnenia majetku rodiny, pozorovateľom zverstiev szálasiovskej vraždiacej luzy, pochytania a odtransportovania temer pol milióna maďarských židov do táborov smrti. Len jeho schopnosť meniť identitu, niečo, čo vlastnil už odmalička, odvaha nenosiť žltú hviezdu, ale drzo si natiahnuť na rukáv nyilasovskú identifikačnú pásku pomohla, aby zachránil seba aj nemilovaných rodičov, ktorí ho po celé detstvo citovo zanedbávali.Potreba stať sa ženou
Po vojne jeho dobrodružná cesta pokračovala cez Dánsko a Brazíliu až do USA, kde sa stal uznávaným fotografom a retušérom, pracujúcim pre najväčšie časopisy pre ženy, napríklad Vogue. Odtiaľ sa vrátil domov, do Maďarska, medzi ľudí, ktorí mu odmietli vrátiť zhabaný majetok a jeho príchodu sa sotva potešili. Zavretý vo vile, ktorú si kúpil na Budíne, postupne dospel k potrebe stať sa ženou. Prečo vlastne? Možno myslel, že príslovečná maďarská zdvorilosť voči ženám sa na neho tiež prenesie, že v sukni získa o niečo viac sympatií. Susan zaznamenáva zmeny otcovej osobnosti, to ako v ňom bojuje nová žienka domáca Stefánie s jeho starou panovačnou mužskou povahou. Prehĺbený záujem o transgender ju privedie k ďalším mužom a ich príbehom premeny.
Susan Faludi sa mnohé udalosti z rodinnej minulosti dozvedela až na úplnom sklonku otcovho života. Liezli z neho neochotne, ako z chlpatej deky. Tento fotograf do tmavej komory svojej pamäti nechcel pustiť ani vlastné dieťa. Vďaka dcérinej trpezlivosti sa napokon predsa len podarilo vytvoriť fascinujúci príbeh, ktorého centrálnou otázkou je, či je naša osobná identita niečo, čo si môžeme slobodne zvoliť, alebo niečo, čo je nám dané, určené a pred čím nie je možný únik. Odpoveď bude závisieť od toho, či sa človek považuje za hračku vyšších síl či osudu alebo za pána svojho života. Skúsenosť však hovorí, že pokusy o únik z našej predestinácie sú veľmi ťažké a jej konce nezriedka tragické.
Kniha bola vyhlásená editormi The New York Times Book Review za jednu z najlepších kníh roku 2016, bola finalistkou Pultzerovej ceny 2017 v kategórii biografia a autobiografia a vyhrala Kirkus Prize 2016. Do slovenčiny ju veľmi príjemne plynúcim spôsobom preložila Lucia Halová.
