Okolo nízkych stolčekov s občerstvením sedí pätnástka účastníkov; rodovo je to remíza, vekovo skôr stredná generácia, s výnimkou mladej dvojice. Jeden starší pán si robí poznámky do mobilu, druhý sedí obďaleč. Viktor, vedúci momentálnej čitateľskej pospolitosti v Novej Cvernovke, krátko uvedie izraelskú literatúru, priblíži základné dáta knihy Prebúdzanie levov spisovateľky Ayelet Gundarovej-Goshenovej. Začína sa debata. Starší pán nestíha, poznámky sú kusé, útržkovité: Spor o kľúčových bodoch príbehu. Spor o to, či bol hlavný hrdina neverný. Diskusia o závere a vyznení, o vine a treste. Kritika redakčnej práce, dobrý dojem z knihy trochu narúšajú chyby. Zapájajú sa skôr ženy, analyzujú hrdinov dvojaký strach – z odhalenia zločinu a prezradenia klamstiev manželke. Mal žene povedať, čo sa stalo? Mal on, lekár, povedať policajnej vyšetrovateľke, čo urobil a ako sa to snažil odčiniť? Hmm. Horúčkovito zapisujem, sústredený na poznámky nechcem narušiť zvláštny post pozorovateľa.
O týždeň sa stretávame, aby som zistil, čo sa to tam vlastne dialo. S Viktorom Suchým v Klube pomalých čitateľov v Kabinete pomalosti.
Prečo práve táto kniha? Ako ich vyberáte?
Náš Klub pomalých čitateľov nadväzuje na book club, ktorý fungoval desať rokov. Najprv sme sa stretávali v súkromí u zakladateľky Zuzany Šeršeňovej, potom v reštauráciách, po asi dvojročnej pauze sme nadviazali z iniciatívy Lucie Lichej v Goetheho inštitúte.
Dnes sme otvorení verejnosti, stretnutia klubu avizujeme na facebooku ako pravidelnú akciu – koná sa raz mesačne a na stretnutí sa dohodneme väčšinou na ďalšej knihe. Už sme o knihe dokonca aj hlasovali.
Vyberáte si zahraničných alebo domácich autorov?
Skúšal som navrhovať aj časom overené diela, napríklad Annu Kareninovú, ale naši členovia sa zatiaľ ku klasike vracať nechcú. Skúšal som aj poéziu, eseje a non fiction, ale tiež som neuspel, ustálilo sa to na súčasných autoroch románov, zbierok poviedok, svetových aj domácich. S novými členmi sa však pohľad na výber literatúry mení. Nedávno sme spoločne čítali reportáž z vydavateľstva Absynt a ozvali sa aj hlasy za klasikov.
Ako vám prišla na um myšlienka založiť Kabinet pomalosti?
Pomalosti som sa začal venovať ešte v čase, keď som pracoval v redakcii Kultúrneho života a študoval som v Prešove slovenský jazyk u profesora Stanislava Rakúsa. Cestou do Prešova som prestupoval v Kysaku – na stanici som sa zahľadel na oblohu, ako po nej pomaly plávajú oblaky, a vyrovnával som tie dve tempá, rýchlejšie v Bratislave a pomalšie prešovské. Začalo ma to zaujímať a začal som si to všímať. Mal som rád aj prírodopisné filmy, spomalené zábery pohybu zvierat a zrýchlené zábery pohybu rastlín. A tiež opakované, spomalené a zväčšené zábery zo športových zápasov, kde sa divák až neskôr dozvie, čo sa skutočne stalo.
Kabinet pomalosti (zdroj: Archív SME)V knihách sú pasáže rozličnej povahy, pomalé opisy, dramatické akčné scény – neprichádzate spomalením o nejaký zážitok?
Každý text si vyžaduje svoje tempo, no aj každý čitateľ má iné. Určite je dôležitý žáner a zameranie textu, niektoré nemá význam čítať pomaly. Iné zasa akoby kládli čitateľovi odpor, treba sa na ne sústrediť, sú náročnejšie na vnímanie a dekódovanie. Pri takých je pomalé tempo dôležité.
Napríklad pri detektívkach si zvyknem pozrieť záver a potom si už pokojne vychutnávam, ako je text vyskladaný, nepodlieham napätiu z tajomstva.
Pre mňa je kľúčové odhaliť, ako je text urobený. Napokon, literatúra je pre nás len akýsi model, laboratórium, v ktorom sa dá otestovať, ako svet funguje. Dôležité je túto skúsenosť z pochopenia autora a diela preniesť do iných oblastí, do praktického života. Výučbe literatúry sa v školách venuje až neprimeraná pozornosť na úkor iných umení a navyše nesprávnym spôsobom, nevníma sa ako umenie.
Jedna autorka nám v Magazíne o knihách napísala, že v Anglicku na hodinách literatúry rozoberajú diela britských autorov skutočne do hĺbky. Celý rok žiaci trávia detailnou analýzou vybraného diela od Shakespeara alebo Dickensa. Nedozvedia sa veľa o svetovej literatúre, ale to, ako funguje literárne dielo, vedia perfektne.
Tento systém mi je veľmi blízky. Aj u profesora Rakúsa to bolo podobné – hovoril o našom krúžku, že sme prebrali najmenej diel, ale rozobrali sme ich podrobne a naučili sme sa najviac, lebo sme veľa a kvalitne diskutovali.
Toto je podstata pomalosti čítania?
Dôležité je vedieť spomaliť, zastaviť sa, aby človek vedel vnímať všetko, čo je mu k dispozícii. Máme, žiaľ, návyk vecami len rýchlo prechádzať, úchytkom si vziať niečo z povrchu, a to je škoda. Plytváme časom, čo sa prejavuje vo všetkých oblastiach života.
Napríklad?
Vo vzťahoch, ľudia sa ledva pozdravia alebo si vymenia prefabrikované vety. Nevieme nič o bezprostredných susedoch, nevenujeme čas rozvíjaniu komunikácie a porozumenia.
V čom je spomaľovanie dobré, aký bonus nám prináša?
Ak som hovoril o vzťahoch, ide o vytváranie komunity, spoločenstva, o čo sa v Novej Cvernovke aj v Kabinete pomalosti usilujeme. V Novej Cvernovke sa prirodzene združujú tvoriví ľudia, ktorí sú v mnohom odlišní – sociálne, vekovo, profesijne –, no majú spoločný slobodný a otvorený pohľad na svet. Našou ambíciou je pritiahnuť ľudí, ktorí majú chuť zapojiť sa do aktivít, ktoré majú aj širší, celospoločenský presah. Cieľom je spájať rozličné skupiny a vytvárať priestor na kultivovanú diskusiu nielen o umení a literatúre, ale napríklad aj o tom, ako má fungovať mesto či mestská časť, aké by mali byť možnosti vzdelania, kultúry, dopravy...
Na diskusii o knihe Prebúdzanie levov bolo šestnásť čitateľov a nemal som pocit, že naša debata bola pomalá, skôr naopak. Zaznievali rozličné témy - inakosť, manželské vzťahy, dôvera, vina a obhajoba... Bola tá debata v súlade s princípmi pomalosti?
Myslím si, že áno. Tým, že sa nám podarilo priviesť ľudí z odlišných, často vzdialených oblastí života a boli schopní diskutovať o kontroverzných témach pokojne, vecne a priateľsky. Nevyhľadávame konflikt, ale porozumenie, skôr to, čo nás spája. Slušne diskutovať aj o veľmi výbušných témach môžu i ľudia, ktorí o sebe veľa nevedia, hoci každý prichádza s iným temperamentom a iným životným príbehom či názormi. Vo verejnej debate a verejnom priestore mi veľmi chýba vľúdny prístup, aký som spoznal vo Veľkej Británii. Ľudia na Slovensku sú, naopak, až priveľmi ochotní vstupovať do agresívnych konfrontácií. Vidno to na sociálnych sieťach, kde nám chýba schopnosť diskutovať, argumentovať, pozorne si prečítať či načúvať tomu druhému.
Viktor Suchý (zdroj: Archív SME)Čo je podstatou Kabinetu pomalosti v tomto priestore?
Je to miesto otvorené verejnosti, kde sa ľudia môžu doslova zašiť. Občas sem príde celá rodina aj s deťmi, program chceme robiť pre deti aj pre seniorov. Jedna dôležitá línia je literárna: Klub pomalých čitateľov, Jedna báseň a Zabudnuté knihy sú tri cykly, ktoré tvoria jej základ. V literárnej vede a publicistike sa veľa pozornosti venuje téme a účelu, ale veľmi málo zmyslu. Človek nemusí čítať veľa, stačí pár kníh prečítaných opakovane, do hĺbky, pomaly, sústredene, s porozumením a poučením. Čoraz väčšmi uvažujeme nad podujatiami, ktoré by model vyskúšaný v literatúre rozšírili do ďalších oblastí a prilákali poslucháčov inými témami, väčšmi spojenými s každodennosťou.
Školu pomalého čítania by mal viesť Juraj Briškár. Ako by taká škola mala vyzerať?
Dnes je veľký hlad po kurzoch tvorivého písania, ale my si hovoríme, že treba začať úplne od základov, tvorivým čítaním. Ide nám o to, aby sa ľudia naučili čítať a potom je už ľahšie stať sa dobrým autorom. Často sa stretávame s tým, že ľudia chcú písať, ale nevedia čítať. Čo znamená dobre čítať? Čítať sústredene, nie popri niečom inom, nepátrať po tom, „čo chcel autor povedať“, ale čo v texte skutočne je. Odhaľovať, ako je text urobený, ako funguje či nefunguje. Nesústreďovať sa na témy, trendy a expresiu. Hľadať významy, vykladať myšlienky a nachádzať zmysel.
