Kniha Magor a jeho doba (Torst 2017) znesie aj neskoršiu reflexiu. Český novinár a reportér Marek Švehla napísal nebývalú kroniku o legende českého kultúrneho života druhej polovice 20. storočia – charizmatickom Ivanovi Martinovi Jirousovi zvanom Magor. Napísal ju so zmyslom pre detail i veľkú plochu, ponúka fakty aj príbehy, je osobný, ale nenakúka voyersky do trinástych komnát, píše s pokorou pozorovateľa aj obdivovateľa, ktorý si však drží odstup. Z pohľadu sociologickej metodológie (lebo aj tak sa dá kniha nazerať) ide o sprostredkovanú oral history, malé dejiny na pozadí čias.
Čo si odnesieme z rodičovského domu, to sa nestratí
Úvodom obligátna chronológia - Ivan Jirous sa narodil v Humpolci v roku 1944 do rodiny, kde nechýbal klavír a rozsiahla knižnica ako konštitučné znaky istej vzdelanostnej úrovne, kde mali v názore na komunistov úplne jasno. Nielen ideologicky, aj na základe životných skúseností: komunistický puč (tzv. víťazný február) zmaril nádeje pani Jirousovej na rozbehnutie krajčírskeho salónu. Komunisti jej zobrali tovar, zakázali prácu i zamestnancov, ale pôžičku jej nechali a roky ju musela splácať z mizerného socialistického platu. Navyše, jej sestra bola odsúdená v jednom z vedľajších procesov s Miladou Horákovu a Ivan si z detstva odniesol vpečaťujúcu spomienku na návštevy tety vo väzení.
Po maturite Magor študoval dejiny umenia na Karlovej univerzite a nasával Prahu so všetkým, čo v raných šesťdesiatych ponúkala. K Pražskej jari mal Jirous postoj, ktorý sa medzi vtedajšou kultúrnou elitou nenosil - nechcel mať nič spoločné s reformou komunistickej strany. Podľa neho - kým jej monopol, ako prapôvod zla, nie je odstránený, nie je o čo stáť.
Publikácia Magor a jeho doba (Marek Švehla) (zdroj: Archív SME)Normalizácia ante portas
V tieni nadchádzajúcej normalizácie začína Jirous intenzívnu a osudovú spoluprácu s kapelou Plastic People of the Universe. Odmieta brať na vedomie zužovanie priestoru pre nezávislú kultúru a horúčkovito prichádza s ďalšími a ďalšími umeleckými i organizačnými nápadmi. Do toho prichádzajú prvé signály iných poriadkov – avšak Jirous tvrdohlavo odmieta akceptovať nové pravidlá hry – ako zdatný manažér a kreatívny improvizátor bojuje s normalizačnými byrokratmi kultúry. Boli to nerovné preteky – slučka normalizácie sa zaťahovala a režim dával najavo, že nehodlá trpieť kultúru, z ktorej cítil vzdor.
Jirous sa postupne stáva dušou nielen jednej kapely, ale aj neoficiálnym lídrom, spiritus movens celej undergroundovej kultúry. Jeho Správa o třetím českém hudebním obrození (1975) je spolu s Havlovými textami Otvorený list Husákovi a Moc bezmocných a esejou Václava Černého O povaze naši kultúry zásadnou výpoveďou o povahe éry, manifestom „druhej kultúry“. Čo je underground? Magor odpovedá: „...není vázan na určitý umělecký směr nebo styl, je to duchovní pozice intelektuálů a umělců, kteří se vědome kriticky vymezují vůči světu, ve kterém žijí. Je to vyhlášení boje establishmentu, zavedenému zřízení“ (s. 287).
Monster proces
V polovici sedemdesiatych rokov začala ŠtB ľudí okolo undergroundu vyšetrovať s podozrením na nepriateľskú činnosť proti ČSSR. Bol to zlomový bod husákovského režimu na ceste k veľkým politickým procesom proti disentu. Súd so štyrmi obžalovanými sa konal na jeseň 1976. Marek Švehla podrobne rekonštruuje tento „modelový“ proces, v ktorom režim napriek dôkaznej núdzi všetkým obvineným „naparil“ mnohomesačné nepodmienečné tresty za výtržníctvo. Magorovi 1,5 roka v 2. nápravnovýchovnej skupine. Priestor slobody zanikol; režim si represiou vykolíkoval „svoje“ územie.
Proces mal zásadný nezamýšľaný efekt - kriminalizácia plastikov spojila dovtedy nekomunikujúce prostredia – intelektuálsky disent (reprezentovaný najmä Václavom Havlom) a undergroundovú subkultúru. Havel neskôr spomína, že vtedy si uvedomil nutnosť širšej opozičnej platformy. Jej zhmotnením sa stala Charta 77.
„Výtržníci a podvodníci“ alebo pohľad druhej strany
Magor sedel v base a milióny ľudí si žili svoj normalizovaný život. Proces s plastikmi sprevádzala nechutná diskreditačná kampaň oficiálnych médií. Underground si vyslúžil nálepku „výtržníci a podvodníci“. Švehla opisuje, ako Obnovenie poriadku (Milan Šimečka) fungovalo v každodennom živote. Napríklad redaktor obľúbeného mládežníckeho týždenníka Mladý svět, ktorý sa autorsky podieľal na kampani, na otázku „Prečo?“ po rokoch hovorí: „Měl jsem malé děti a rozdělaný barák. Jak jsem měl říct ne?“ (s. 356)
Nasledovali ďalšie výsluchy, represie. Aj v druhej polovici osemdesiatych rokov, keď sa zdalo, že režim už melie z posledného, výsluchy na ŠtB, zatýkanie a odsúdenia stále fungovali. Reakciou na výzvu TAK DOST bolo opakované zatknutie Jirousa, a tak ho november 1989 zastihol v base. Samozrejme, trvalo len niekoľko dní, kým sa stal súčasťou veľkej eufórie. Slobodné roky si užil cestovaním, vystúpeniami, autorskými čítačkami. Jeho elektrizujúca charizma fungovala naďalej, bol živou legendou, ale stále viac bolo vidno aj inú tvár: podráždenosť, nespoľahlivosť a nezriedka ho sprevádzal majster alkohol. Zomrel v roku 2011. V rôznych „nápravnovýchovných zariadeniach“ socialistického Československa strávil viac ako osem rokov.
Magorove časy bola aj našimi časmi
Čítajúc Švehlov dokument o Magorovi a jeho spolupútnikoch nedá sa vyhnúť premýšľaniu o vlastnej generácii a Magorových časoch v slovenskej časti republiky. Každá generácia rada o sebe povie „stratená“. Je to také prehodenie zodpovednosti na „okolnosti“, dejiny, režimy. Aj my, narodení plus/mínus v polovici päťdesiatych rokov, sme sa cítili stratene. Naši o dekádu starší kamaráti sa stihli nadýchnuť slobody „zlatých šesťdesiatych“. Iste, o to mocnejšia bola facka, ktorú dostali v 68. My sme mali vtedy primálo rokov, aby sme si odniesli osobnú, nesprostredkovanú skúsenosťou so slobodou. Keď sme trochu dorástli, pochopili sme, že všetko, čo stojí za to, bolo k dispozícii v minulosti. Na mladých ľudí, ktorí spravidla žijú v rytme súčasnosti a vidia sa v budúcnosti, sme žili veľmi atypicky. Zháňali sme staré „revíčka“ (Revue svetovej literatúry), kde ešte stihli vyjsť napr. preklady beatnikov; viseli na programoch filmových klubov; požičiavali si a prepisovali zakázané knižky. Nakoniec sme sa v ešte použiteľnom veku dočkali slobody. V nečakane roztvorenej ponuke životných dráh sme sa mohli rozhodnúť, kde chceme žiť a čo chceme robiť.
Tá druhá téma je zložitejšia. Československo bolo síce jednou republikou, ale z mnohých hľadísk, o. i. rozsahu a intenzity disentu, to boli dva svety. Asynchrónna modernizácia spôsobila, že na Slovensku neboli päťdesiate a šesťdesiate roky vnímané ako civilizačný úpadok, ale obdobie materiálneho rozkvetu. Slabšie represie po roku 1968 vyvolali aj slabšiu rebéliu. Pre občiansky disent sa sformoval iný modus prežitia ako v Česku, „mäkší“ model odporu sa viac sústredil do „sivej zóny“. I keď, samozrejme, neplatí to všeobecne. Mnohí pocítili, že aj slovenská ŠtB vedela riadne znepríjemniť život i dostať do basy. Aj slovenský občiansky disent mal svojich hrdinov i obete. Je však na škodu, že spory priamych aktérov, kto bol väčší disident alebo neskôr väčší revolucionár, likvidujú étos aj toho, čo by sme mohli a mali držať v pamäti národa. Navyše, bez objektívneho historického spracovania „Magorových čias“ na Slovensku sme všetci ukrátení o to, aby sme viac mohli byť súčasťou československého disentu a dnešní mladí nečítali Švehlovu knihu ako správu z Marsu. Aj preto venujem tento text pamiatke kamarátov, generačných spolupútnikov, ktorých srdce bilo undergroundovo: Tomáš Petřivý, spisovateľ, signatár Charty 77 (1955 - 1986); Igor Kalný, výtvarník (1957 - 1987); Vladimír Ráchel Archleb, básnik (1953 - 2007); Oleg Pastier, básnik a vydavateľ samizdatových časopisov Kontakt, Fragment K, neskôr Fragment (1952 - 2018).
