Mária Janšáková mala z ľudáckeho hľadiska priam vzorový životopis. Bola Slovenka, katolíčka, starostlivá matka a svoje nadpriemerné vzdelanie využívala na podporu manželovej kariéry a pri sociálnej a osvetovej činnosti. Na jeseň roku 1939 sa však ocitla na samotke v Ilave ako politická väzenkyňa. Na slamníku priamo na hlinenej dlážke, bez liekov, bez súdu, bez možnosti obhajoby, zbavená svojich práv. Po prepustení sa rozhodla z traumatizujúceho pobytu vo väzení „vypísať“. Vyše osemdesiatstranový text je brutálnym svedectvom o nástupe fašistického režimu na Slovensku.
Mária Janšáková (zdroj: Archív SME, Wikipédia)Vaša kniha Ľudácka prevýchova. Mária Janšáková v Ilave roku 1939 a jej Cela číslo 20 je zložená z dvoch rozsahom porovnateľných textov – prvým je štúdia obdobia nástupu ľudáckeho režimu v rokoch 1938 - 1939, druhým je text napísaný Máriou Janšákovou.
Prečo ste sa rozhodli pre takýto formát?
Spomienky pani Janšákovej na jej zaistenie v ilavskom tábore môžu byť ako dobové svedectvo zaujímavé pre každého. Teraz vychádzajú ako „kniha v knihe“ a kto chce, môže začať jej osobnou výpoveďou a ak potrebuje, dohľadá si ďalšie informácie v sprievodnom texte. A čitateľ, ktorého viac zaujíma autorkin životopis a celkový kontext obdobia, o ktorom v spomienkach písala, bude asi čítať zaradom.
Ja som sa na základe informácií od jej rodiny, z archívnych materiálov a aj zo spomienok jej ďalších spoluväzňov pokúsila ukázať, ako vyzeral v rokoch 1938/1939 vznikajúci slovenský štát očami takých ľudí ako ona. Bola manželkou vysokého vládneho úradníka a z pohľadu nového režimu mala priam vzorový životopis, ak vezmeme do úvahy, že jej manžel Štefan Janšák bol ešte za Uhorska väznený za články o Černovej. Kniha ukazuje, ako im nástup totality prakticky zmenil život, ako to prežívali, ako sa so zmenami snažili vyrovnať. Môžem povedať, že mi v tom jej text veľmi pomáhal. Všímala si detaily, zaujímala sa o osudy spoluväzenkýň z rôznych spoločenských vrstiev a zjavne ich považovala za rovnako dôležité ako svoj, pretože si snažila zapamätať si a zapísať všetko aj o nich. V jej spomienkach koncentračný tábor nie je „systém“, ale súbor živých ľudí – dozorcov, zaistencov, politikov stojacich za konkrétnymi rozhodnutiami...
Ľudácka prevýchova, Mária Janšáková v Ilave roku 1939 a jej cela č. 20 (zdroj: Archív SME, Wikipédia)Pani Janšákovú zadržali bez súdu, bez konkrétneho obvinenia. Ako tento jej osud vypovedá o vtedajšom režime?
Myslím, že je to najdôležitejšia vec v celej knihe. Viete, dnes zvykneme nazerať na tie časy cez skúsenosť brutálnych komunistických päťdesiatych rokov a cez holokaust. Ale pre vtedajších ľudí, vychovaných nielen demokratickým Československom, ale aj relatívne pevnými právnymi istotami Rakúsko-Uhorska, to bol strašný šok. Zbavenie slobody bez súdu nepoznalo európske právo už stáročia. A odrazu vás mohol nechať zavrieť ministerský úradník alebo gardistický udavač len tak. Ako formálny dôvod stačilo uviesť, že „vzbudzujete vážnu obavu“, že budete prekážkou v budovaní štátu.
Z jej knihy nie je vôbec alebo jednoznačne jasné, aké boli dôvody jej internovania. Čím si vysvetľujete, že takto zasiahli proti pani Janšákovej? Bol skutočným dôvodom jej manžel, vysokopostavený štátny úradník a vplyvný človek?
V spise má uvedené udanie, že šírila pomerne nezmyselné panické reči, navyše medzi ľuďmi, ktorých nepoznala. Ani vtedy to nedávalo veľmi zmysel. Pri výsluchu sa jej viac vypytovali na znalosť cudzích jazykov, s kým sa stretáva, čo tam hovoria a na to, či pozná generála Viesta. Jej manžel Štefan Janšák, ktorého poznáme ako jedného zo zakladateľov slovenskej archeológie, bol dlhoročným predsedom bratislavskej pobočky spoločnosti Alliance Francaise. Bol popredným odborníkom na verejné stavby a zememeračstvo a v tom čase pôsobil aj v rozhraničovacej komisii s Maďarskom. Tu bol jeho kolegom aj Rudolf Viest, ktorý sa z jednej zo služobných ciest do Maďarska nevrátil a odišiel do Paríža, aby sa pridal k formujúcemu sa čs. zahraničnému odboju. Štefana Janšáka ľudáci podozrievali, zrejme oprávnene, že Viesta zaradil do zahraničnej delegácie zámerne, aby mu v auguste 1939 pomohol emigrovať.
Prečo teda zatvorili pani Janšákovú, a nie jej manžela?
Podľa verzie tradovanej v rodine aj medzi ďalšími pamätníkmi chceli pána Janšáka zastrašiť a zaistiť si jeho poslušnosť, lebo technických odborníkov bolo málo, tí sa politicky vyrobiť nedali. Navyše, jej osud mal pôsobiť aj ako verejná výstraha.
Podarilo sa im Janšákovcov zastrašiť? Rezignovala rodina Janšákovcov počas druhej svetovej vojny na politické aktivity?
O ich ďalších aktivitách v období 1939 - 1945 nevieme veľa konkrétneho. V čase, keď bola pani Janšáková zaistená a tesne po jej prepustení boli všetci určite veľmi vystrašení. Bola už predtým dosť chorá, mala reumu, slabol jej sluch, v jej cele bolo chladno a vlhko. V ilavskej pevnosti žili zaistenci na samotkách, nesmeli sa zhovárať ani pri práci, mali zakázané čítať. Pri prepustení musela podpísať reverz, že nebude chodiť do spoločnosti, nikomu nebude rozprávať, čo videla, nijako sa angažovať a ak by porušila toto domáce väzenie, hrozil jej návrat do tábora.
Internácia manželky vyskopostaveného úradníka zrozumiteľne odkazovala širokým vrstvám obyvateľstva, že ani takáto významná rodina nedokáže chrániť svojho člena a že teda vzdorovať štátnej mašinérii je márne. Podobný účinok malo napríklad „preventívne“ zaistenie grófa Zamoyského zo Starej Ľubovne, manžela španielskej princeznej, ktorý v Ilave robil chodbára, vynášal z ciel vedrá s fekáliami, všetkým na očiach.
Vždy, keď zaznie otázka, ako mohlo dôjsť k deportáciám Židov, treba začať tým, že ľudáci od počiatku, od jesene 1938, popri zlikvidovaní politickej plurality, strán a spolkov, aj priamo útočili na svojich politických oponentov, Slovákov, a to nielen na komunistov, ale práve na demokratov. Postupne lámali charaktery, hospodársky ich ruinovali, ba až doslova fyzicky oslabovali protivníka. V tomto kontexte aj oveľa viac doceníme Povstanie, ktoré sa 29. augusta 1944 začalo len pre radových vojakov, no organizátori na ňom pracovali dávno predtým. Rôzne siete občianskeho a vojenského odboja vyvíjali aktivity najmä v spravodajskej činnosti po celý čas.
Osobne ma pri čítaní vašej analýzy prekvapilo či zaskočilo najmä to, ako sa ešte počas existencie Československej republiky - po Mníchovskej dohode a vyhlásení autonómie - začali prejavovať mnohé autoritatívne trendy v slovenskej spoločnosti ako zákaz politických strán, spolkov, začiatok prenasledovania Židov, Čechov, cenzúra, kontrola médií …Čím si vysvetľujete, že sa spoločnosť týmto trendom nedokázala ubrániť?
Najsilnejší vplyv mala Mníchovská dohoda. Treba si uvedomiť, že v septembri 1938 stáli mobilizovaní na hraniciach s ríšou, pripravení na obranu, nielen Česi, ale aj Slováci, Rusíni, aj mnohí demokraticky orientovaní príslušníci maďarskej a nemeckej menšiny, ktorí vnímali nacizmus ako hrozbu. V následnom sklamaní a depresii sa ťažko hľadali presvedčivé argumenty proti tvrdeniu, že demokracia zlyhala preto, lebo jednoducho nedokáže čeliť existujúcim hrozbám a že skôr treba kopírovať momentálneho víťaza s jeho ideou jednotného národa, jednej strany, jedného vodcu, silnej ruky. Druhá podstatná vec bola, že ľudia, ktorí by mohli proti „novým poriadkom“ najúčinnejšie organizovať nejaký vzdor, mladší zdraví muži, boli po jesennej mobilizácii ešte niekoľko mesiacov mimo domova, zavretí v kasárňach, s informáciami obmedzenými cenzúrou. Niektorí sa vracali až začiatkom roka 1939. Nuž a tretia vec – aj keď sa prodemokratické argumenty našli, nebolo ich už kde publikovať. Nezávislé noviny boli zlikvidované ako prvé.
Ako je možné, že zlyhali aj justičné mechanizmy? Janšáková a mnohí iní boli internovaní bez súdu...
Zriadenie zaisťovacieho (koncentračného) tábora malo pre nový režim tú výhodu, že „nespoľahlivý“ justičný systém, kde sa sudcovia ani dozorcovia nedali tak rýchlo nahradiť režimovými kádrami, naň nemal dosah. Mimochodom, ľudáci sa takýmito tábormi v novinách vyhrážali politickým oponentom už na jeseň roku 1938.
Zaistencov nemuseli postaviť pred súd, teda im ani nemuseli nič dokazovať. Tí sa nemali ako obhajovať, vlastne ani nevedeli, čo sa im dáva za vinu. Často im ani nepovedali, na ako dlho sú internovaní – niekto sedel pár dní, iný dlhé mesiace. Stávalo sa aj to, že si politickí väzni odsedeli riadny súdom vymeraný trest vo väznici a po prepustení na slobodu ich hneď od brány Hlinkova garda ešte eskortovala do Ilavy.
Paradoxne, jednou z ciest, akou sa slovenskí sudcovia podieľali na pomoci odboju, bolo predlžovanie konaní a udeľovanie vysokých trestov občanom protektorátu súdeným na Slovensku. Pri udelení ľahkého trestu by boli vzápätí vyhostení „domov“, teda vydaní do rúk gestapu.
Podobných informácií o totalitnom režime vojnovej Slovenskej republiky nie je málo – prečo podľa vás vo verejnosti stále pretrváva bagatelizovanie zločinov, obhajovanie režimu a glorifikovanie politikov týkajúce sa aj prezidenta Jozefa Tisa? Kde robíme chybu?
Myslím, že hlavnou chybou je učebnicová aj mediálna prezentácia zločinných režimov cez tie momenty, kde ich brutalita dosahovala vrchol – popravy, masové vraždy, holokaust, jáchymovské peklo... To je síce dramatické, ale ani dospelý človek si to nevie reálne predstaviť a žiak už vôbec nie. Podobne sa učíme len o výnimočných hrdinoch, martýroch, ale nie o tom, ako sa dalo a dá zlu vzdorovať bežnou, každodennou činnosťou.
Marína Zavacká - historička, spisovateľka (zdroj: Archív SME)PROFIL
Marína Zavacká je slovenská historička, venuje sa dejinám propagandy a širšieho kontextu budovania režimových lojalít v 20. storočí, historickej analýze verejného diskurzu, prekladom odbornej literatúry z angličtiny a vysokoškolskej didaktike histórie. Svoj výskum orientuje najmä na obdobie totalitných režimov na území Slovenska.
