Homoľa je názov pre sladký biely kužeľ, v tejto podobe sa kedysi dostával medzi spotrebiteľov cukor. Ak sa zastavíte v bratislavskej Kunsthalle, môžete ho mať.
Že cukrom nesladíte? V tejto chvíli to nie je podstatné. Dôležitý je odkaz rozsiahlej výstavy s názvom Eastern Sugar.
Výtvarníčka a umelkyňa Ilona Németh v nej odhalila niekoľko zásadných rovín života našej súčasnej spoločnosti.
Od bohatej histórie a svetového významu cukrovarníctva na našom území cez neslávny osud slovenských cukrovarov na prelome tisícročí sa dostala až k otázke, ako kultúra podnikania a ekonomické otrasy v spoločnosti súvisia s problémom nacionalizmu.
Ilona Németh: Mame som zakázala pozerať maďarskú televíziu (rozhovor) Čítajte Chýr a slych
Pre dnes už nebohú pani Zuzku Bányászovú bolo na Dolnej zemi priam nemožné dostať sa k cukru. Každý získaný kryštálik doma strážili ako oko v hlave, cenili si ho nadovšetko.
Jej malý syn cukor vôbec nepoznal, prvý raz ho ochutnal, až keď sa rodina pod vplyvom Benešových dekrétov v roku 1947 presídlila do jednej z južnoslovenských dedín.
„Dostali sme tu zrazu na osobu toľko cukru, že sme ho mali haldu, nikdy predtým sme to nezažili,“ rozprávala pred pár rokmi v rozhovore pre SME.
Cukor spoznali až na Slovensku Čítajte Chýr cukrovarov na území Slovenska bol v tom období už dávno svetový. V hornom Uhorsku začali vznikať v druhej polovici 19. storočia. Prvé vyrástli v Seredi, v Šuranoch či Trnave a ich mapa sa ďalej výrazne rozrastala aj vďaka úspešným pokusom so šľachtením cukrovej repy a rafinovaním cukru.
(zdroj: REPROFOTO - LUCIA TKÁČIKOVÁ, ORIGINÁL - OĽGA TRIAŠKA ŠTEFANOVIČ)Sladké deti revolúcie
Začiatkom minulého storočia sa cukrovarníctvo stalo jedným z najdôležitejších priemyselných odvetví na území Rakúsko-Uhorska. Viacerí cukrovarníci z našich končín investovali veľké majetky do rozvoja regiónov a za produkciu ´bieleho zlata´ získavali titul cukrových barónov spolu so vzácnymi rádmi od samotného Františka Jozefa.
Know-how sa postupne začalo vyvážať za hranice, cukrovary na tunajší spôsob sa postavili napríklad vo viacerých ázijských krajinách. Ešte po druhej svetovej vojne fungovalo na území Slovenska desať cukrovarov.
Dnes sú v prevádzke len dva, smrť ostatných nastala po roku 1989, keď ich postihla reforma cukrovarníctva. Z bielych hál sa stali čierne diery. Jedným z tých, čo reformu neprežili, je aj cukrovar v Dunajskej Strede.
