Obcovanie s démonmi, oživené bábky a nočné mory, príšery, erotické fantázie, surrealistické koláže poskladané z úryvkov tiel mŕtvych živočíchov. Jan Švankmajer je surrealista, výtvarník, filmár, ktorý dal podpísať Faustovi jeho zmluvu a ukázal Alici, ako to naozaj chodí za zrkadlom.
Žiť v hlave Jana Švankmajera môže byť strašidelné. Ale aj fascinujúce, ak sa nebojíte. Nie nejakých namaskovaných zombie postavičiek a lacných filmových trikov, ale vlastných démonov prichádzajúcich z úzkosti hľadania a nachádzania nášho miesta vo svete. „Jsme součástí přírody a ta nezná, co je to humanismus,“ píše sa v Dialogu člověka se zvířetem.
Bruno Solařík: Jan Švankmajer (Albatros Media 2018) (zdroj: Archív SME)
Prísna fantázia
Životopis pražského rodáka Jana Švankmajera sprevádzajú konflikty jednoducho preto, že ako svojbytný umelec s vlastnou predstavou o umení musel na prudérnu spoločnosť prirodzene pôsobiť ako problém. Po štúdiu bábkoherectva na DAMU pracoval len vo dvoch slávnych divadlách – jedným bol Semafor, druhým Laterna Magica. Ale s obidvoma sa rozkmotril ani nie po roku práce – a to sa písal začiatok šesťdesiatych rokov.
Odvtedy sa venoval výlučne vlastnej umeleckej tvorbe – filmovej, výtvarnej, trikovej (pre popkultúrnu verejnosť sa jeho najslávnejším výtvorom stala hladná kvetina z filmu Adéla ještě nevěčeřela). Prirodzene, socializmus sa so surrealistami, ktorých bol Švankmajer neprehliadnuteľnou ikonou, príliš nekamarátil, takže doma žil na okraji výtvarného života.
Celosvetovú slávu mu získal film Něco z Alenky, experimentálna filmová animovaná vízia temnejšej stránky príbehov Alice z krajiny zázrakov. Aj ďalšie jeho filmy ako Otesánek, Spiklenci slasti, Jídlo či Lekce Faust a Hmyz, sa stali učebnicovými príkladmi surrealistického vizionárstva, hoci netrhali divácke rekordy.
Kniha radosti
Aj keď na prvý pohľad je Švankmajerova tvorba bizarná, monografia, ktorú editorsky pripravil Bruno Solařík z obrazov, textov, úryvkov scenárov a obrázkov z filmov, pôsobí ako kniha radosti. Radosti z fantastického a magického, ktoré sa skrýva v človeku. Švankmajer vlastne nie je hrôzostrašný, i keď nepochybne niektoré jeho rozprávania a obrazové vízie nepôsobia práve priateľsky. Ale je veľmi ironický, akoby s úsmevom toho, kto vie viac, spochybňoval ten strach v nás. Je to predsa len sen, skutočnosť môže byť horšia. „Celý život nás provázejí ti samí démoni. A my se jich snažíme zbavit tím, že se je pokoušíme pojmenovat,“ hovorí Švankmajer.
Koláž obrázkov a textov sa stáva svojbytným útvarom, nie je to žiadna vyčerpávajúca „história“ diela, ale skôr surrealistická úvaha nad zmyslom nášho bytia, umeleckej tvorby, fantázie a mágie tvorby, ktorú Švankmajer považuje za jediný zmysel ľudského snaženia sa. Pretože len v oslobodenej tvorbe môžeme nachádzať tie tajomné dôvody, ktoré z nás robia čosi výnimočnejšie, než len dýchajúce zvieratká. Umenie je vlastne rituál, ktorý nám má umožniť vstup do naozajstného bytia. A v tomto tvorivom, mýtickom stave sa stávame znova ľuďmi.
