Meno PETER LIPA je na Slovensku synonymom džezu. No málokto pozná aj príbeh, ktorý je za ním. Narodil sa s iným priezviskom, ale vzala mu ho vojna. Tak ako otca, tak ako domov, tak ako rané spomienky. „Vyrastal som vo veľmi skromných podmienkach, mám v sebe zakódované časy, keď nikto nič nemal,“ hovorí hudobník a spevák, ktorý čoskoro oslávi 75. narodeniny. Boli časy, keď zvažoval, že emigruje. Zakázali mu pesničku, sledovala ho ŠtB, riešil regionálnu politiku. No sedieť a spomínať mu nestačí. „Mňa zaujíma to, čo ešte len bude,“ podotýka.
Vo vašej rodine sa vraj hudbe nikto nevenoval. Čo robili vaši rodičia?
„Otca som nemal. Zomrel, keď som mal len rok. Predtým robil v kníhkupectve. Mama potom celý život pracovala, aby nás so sestrou uživila, a to väčšinou v obchode, bola predavačkou aj vedúcou.“
Narodili ste sa počas vojny v roku 1943. Bolo to pre vašu rodinu ťažké obdobie?
„Vlastné spomienky naň, pochopiteľne, nemám, veď dvoj-, trojročné dieťa si nič nepamätá. Nemal som otca preto, lebo umrel v koncentračnom tábore v Osvienčime, zobrali ho.
V septembri oslávia Lipove narodeniny veľkým koncertom. Prídu Nohavica aj Kirschnerová Čítajte To je trvalá spomienka našej rodiny na vojnu. Mnohé súvislosti som sa dozvedel neskôr, často spomínali príbuzní, ako sa im žilo za slovenského štátu, za spoločného štátu. Po vojne sa totiž zrazu všetko zmenilo.“
Ako sa podarilo prežiť vám?
