Stačí zatvoriť oči a za scénou počuť áriu Tosky zo slávnej Pucciniho opery. Novátorsky a úspešne ju inscenoval Aleš Votava v pražskom Národnom divadle v premiére 25. novembra 2000. Symbolicky, náznakovo, s nádejou, že sa raz stretneme na veľkej scéne večného života.
Pred pár dňami tam k nemu vstúpila jeho mama, výtvarníčka Blanka Votavová.
Bezpečne vo svete detí
V jej veľkoformátových kresbách po roku 2001 sa zrkadlí smútok po smrti milovaného syna, významného scénografa, úspešného v činoherných i operných inscenáciách.
Práve o vzťahu k opere Aleš hovoril, že pramení v zážitkoch z detstva. Jeho mama žila životom svojich synov, detí, malých čitateľov, fantáziou rozprávkových príbehov.
Vo svete detí sa pohybovala bezpečne. Intenzívne vnímala, keď si v prítmí pod stoličkou hral Aleš divadlo s hračkami osvetľovanými baterkou. Zošity s ešte detskými kresbami návrhov scény, rekvizít, reflektorov a režijných postupov opatrovala ako rodinné striebro.
Správne prečítala aj kresbičky mladšieho Tomáša, pre ktorého dve čiarky vedľa seba znamenali koľajnice, vláčiky a jeho budúce povolanie.
Ako dočiahneme slnce. Obal knihy Štefana Žáryho, 1979 (zdroj: WEBUMENIA.SK)Novorodenci, kúzla, zjavenia
Materinskú starostlivosť som z nej cítila pri každom kontakte. V listoch a pozdravoch, ktoré mi posielala v obálkach bielych, ružových, orgovánovo fialkových, s adresou napísanou náhlivým grafickým písmom, ktoré na prvý pohľad prezrádzalo odosielateľa.
Moje cesty za ňou viedli do Bratislavy na tretie poschodie domu na Vetvovej ulici. Nasledovali vrúcne objatie aj pochvala, ak som náhodou nebola oblečená v čiernej, a potom úžasná spoločná práca, rozväzovanie dosiek so starostlivo uloženými kresbami, v obaloch grafiky, pastely – čistí novorodenci, kúzla a zjavenia. Hľadali sme im mená, pravdivé a podľa možnosti presné.
V malom zošitku mala Blanka nachystané svoje verzie, pomenovania pocitov, z ktorých obrázok vznikal. Niekedy sme sa zhodli, inokedy sa mi zdal názov nepresný a potom sme zanietene debatovali, zachytávali nitôčky asociácií a objavovali interpretácie, aké umožňoval zdanlivo jednoduchý námet.
Spozorneli sme, keď dohrala na pozadí znejúca hudba, neodmysliteľná súčasť Blankiných obrázkov. Obľúbená Kathleen Battle a iní skvelí, iba skvelí hudobníci.
Divné ticho, 1970 (zdroj: WEBUMENIA.SK)Vešanie na koberec
Neraz som pripravovala Blankinu výstavu v priestrannej izbe Votavovcov, stenu po stene, podľa náčrtku pôdorysu miestností s dverovými otvormi, oknami, hasiacimi prístrojmi a inými záludnosťami výstavných siení či historických priestorov.
Tešilo ju pozvanie vystavovať v Čechách, kam som ju nemohla sprevádzať, a inštalovať obrázky na mieste. Takáto spolupráca s iluzívnou inštaláciou sa nám osvedčila, a tak hoci vždy s trémou, rada som „vešala“ jej veľkoformátové kresby na koberec, drobné formáty zase rozkladala po stoloch a Blanka si kreslila a číslovala zjednodušené obrázky.
Neskôr si odfotila zostavu a po vernisáži mi radostne telefonovala, ako to sadlo.
Pozvania dostávala nielen z Čiech, ale na mnohé kolektívne výstavy a súťaže v zahraničí, zúčastňovala sa ich od konca šesťdesiatych rokov. Na mape jej výstav je Španielsko, Anglicko, Nórsko, Francúzsko a USA, Holandsko, Taliansko, od začiatku nového tisícročia vystavovala aj v Kórei, neďalekom Poľsku, Litve či Srbsku.
Vítaná bola kdekoľvek na Slovensku a v Čechách, veď rodná Praha zostala nielen nostalgickou spomienkou, ale i túžbou stretávať kolegov a priateľov z čias spoločných štúdií v päťdesiatych rokoch na pražskej Vysokej umelecko-priemyslovej škole.
Nebolo to márne
Začínala na oddelení filmovej grafiky u profesora Adolfa Hoffmeistra, odkiaľ prestúpila na oddelenie úžitkovej a knižnej grafiky k profesorovi Františkovi Muzikovi, u ktorého získala jeden čestný rok štúdia navyše. Povedané lakonicky a s úctou: nebolo to márne.
František Muzika bol všestrannou osobnosťou európskeho významu, maliar, grafik, karikaturista a scénograf s jasnozrivosťou výtvarného kritika. Umelec s duchom parížskej Académie des beaux-arts a priateľ básnika Jaroslava Seiferta, tvorivý, kontinuálny človek.
Hĺbka jeho tvorivosti, sústredenosť, trpezlivá usilovnosť a poetická jemnosť nemohla na citlivú, vnímavú a talentovanú žiačku nezapôsobiť.
Takou bola Blanka Buková, dievča so strednou odbornou keramickou školou, ktorej život sa symetricky, a nie ľahko, ukladal podľa osnovy, v ktorej mala osobnosť jej učiteľa až osudovo významnú úlohu.
Exodus, 1991 (zdroj: WEBUMENIA.SK)Ako to býva u osobností
V roku 1960 nasledovala svojho manžela, hudobníka Ferdinanda Votavu do Bratislavy a do Prahy sa vracala iba sporadicky. Pracovala vo svojom odbore s ilustráciou a knižnou grafikou v bratislavskom vydavateľstve detskej literatúry Mladé letá.
Po celé roky sa ako členka odbornej poroty stretávala s prvými pokusmi o grafické dielko v medzinárodnej súťaži Ex Libris Ad Personam v Hlohovci. Jej prístup k iným bol nanajvýš úctivý, tolerantný a veľkodušný, ako to býva u veľkých osobností.
Vytvorila monumentálne dielo, zdanlivo paradoxne v drobnej grafike, v desiatkach nezabudnuteľných Ex libris a novoročenkách, v ilustračnej tvorbe pre deti, v náučných obrazových publikáciach, voľnej grafike a kresbe.
Blanka Votavová si našla svoju cestu do ticha. Do ticha, ktoré nie je hluchotou, do priestoru, čo nie je prázdny.
Autorka je výtvarná historička
Autor: Barbora Matáková
