Ten, kto aspoň trochu pozná tvorbu Lucie Dovičákovej a Matúša Lányiho, by si v prvom momente ťažko dokázal predstaviť ich spoločnú výstavu.
Juraj Čarný, tohtoročný kurátor galérie Schemnitz, ju zostavil a obrazy nechal medzi sebou v priestore komunikovať. Z pozorného načúvania tejto bezslovnej rozprave vznikla výstava nových rozmerov.
Ak sa do jej atmosféry ponoríte, odídete zmenení. Každý tak trochu inak.
Keď je zo štetca skalpel
Hoci bol tandemový projekt Premena vody na víno riskantným spojením dvoch osobitých autorov mladej maliarskej generácie, vygeneroval prekvapivo celistvý účinok.
Hoci sú spolužiakmi a absolventmi Akadémie umení Technickej univerzity v Košiciach, nespája ich len generačná spojka, ale najmä ich jasne formulované maliarske programy.
Obaja sa okrem maľby pohybujú aj v iných výtvarných žánroch. Vlastné špecifické zadania tematizujú a skúmajú so zanietením, originalitou a naliehavosťou.
Houswife, 2013, akryl na plátne. (zdroj: SCHEMNITZ)Stop v komiksovom okienku
Lucia Dovičáková je osobnostným nastavením rebelka, výtržníčka a zároveň vnímavá pozorovateľka, vyzbrojená zmyslom pre iróniu a sebairóniu, schopnosťou hyperbolizovať situácie, vytvárať nápadité, provokatívne metafory.
Hrdinkami Dovičákovej námetov sú ženy. Milenky, manželky, matky, životy ktorých valcujú každodenné spoločenské očakávania, konvencie, stereotypy. Autorka kriticky pozoruje banálne ženské rutiny, fyzické i duševné rituály a námety svojich malieb s nadhľadom karikuje, zveličuje.
V jej figurálnych námetoch vnímame naráciu, dej stopnutý akoby v jednom komiksovom okienku. Fázu príbehu „pred“ tušíme a vieme definovať, ale na pokračovanie scény si netrúfame. Chýba nám autorkina priamočiara odvaha a schopnosť s parodujúcim nadhľadom spochybňovať konvencie.
Pochybnosti bolia
Tvorba je pre Luciu Dovičákovú formou terapie. Neprikrášlenými námetovými formuláciami najviac týra, obnažuje a zároveň lieči seba.
