Karl May svojou postavou Winnetoua vtlačil mnohým generáciám čitateľov obraz Indiána. Posmrtne inšpiroval jednu z najúspešnejších filmových sérií v dejinách nemeckého filmu. V miliónových nákladoch vychádzajúce romány sa považujú hlavne za naivno-zábavnú mládežnícku a v pokročilejšom veku s nostalgickým dojatím konzumovanú literatúru.
Karl May sa narodil do chudobnej rodiny. Aby sa jeho blízki nasýtili, chodil ako chlapec prosiť o zemiakové šupky do neďalekého hostinca. Po niekoľkých, skôr zábavných kriminálnych deliktoch a čase strávenom vo väzení sa vrhol na literatúru. Od šestákových románov a krušnohorských vidieckych príbehov sa vypracoval na výnimočného rozprávača.
Slávu mu vyniesla séria románov pre mládež, ktoré právom patria ku klenotom dobrodružnej literatúry. Syn Lovca medveďov, Duch Llana Estacada, Poklad v Striebornom jazere, Petrolejový princ alebo Čierny mustang s hlavnými postavami Winnetouom, Old Shatterhandom, Samom Hawkensom, Hobble Frankom, Tetkou Drollovou, Old Surehandom, Old Firehandom a mnohými ďalšími sú dodnes ozdobou každej knižnice. Nesmrteľnosť mu však priniesol románový cyklus o náčelníkovi Apačov Winnetou.
Karl May na ceste loďou do USA (zdroj: Wikipedia)Návrat červeného džentlmena
Trojzväzkový román Winnetou v pôvodnom vydaní vyšiel s podtitulom Červený gentleman. Na divoký západ prichádza nemecký zememerač, z ktorého sa stáva neohrozený zálesák Old Shatterhand a stretáva sa s budúcim náčelníkom Apačov Winnetouom. Monumentálna próza je plná neobyčajných zápletiek a smeruje až k tragickej smrti najslávnejšieho z literárnych Indiánov.
K spomienke na túto svoju milovanú postavu sa Karl May vrátil vo svojom poslednom románe. Tridsať rokov po smrti veľkého náčelníka Apačov sa jeho pokrvný brat naposledy vydáva na divoký západ, aby sa znovu stretol s dávnymi priateľmi i odvekými protivníkmi. Zálesák musí čeliť mnohým nástrahám, ktoré je schopný zdolať iba vďaka povestnej šikovnosti a odvahe.
Posledné veľké prozaické dielo začal May písať po dokončení svojho dvojzväzkového opusu magnum Ardistan a Džinistan. Súdnymi spormi aj novinárskymi útokmi vyčerpaný starnúci autor vytvoril výrazne zidealizovanú „správu“ o niekoľkotýždňovej ceste do Severnej Ameriky, ktorú podnikol v sprievode svojej druhej manželky Kláry na jeseň roku 1908. Naposledy vkĺzol do kože svojho presláveného literárneho ja.
Pre Karla Maya však návrat Old Shatterhanda na rozľahlé prérie nie je len opisom spomienkového stretnutia s dávnymi priateľmi i protivníkmi. Román je pre neho príležitosťou rozvinúť pred čitateľmi svoju životnú filozofiu, pripomenúť im staršie prózy a zároveň dať návod, ako ich nanovo čítať. Ponúka tak vlastnú interpretáciu svojho rozsiahleho diela.
Premeny románu
Helmut Schmiedt v biografii Karla Maya o autorovom poslednom diele píše: „May chcel zrejme románom Winnetou IV. dosiahnuť, aby sa od tejto chvíle aj jeho predchádzajúce opisy ,temných a krvavých končín’ Severnej Ameriky čítali z hľadiska postoja nakloneného mieru, ktorý už od začiatku storočia neustále propaguje. Preto je kolosálna socha, ktorá má Winnetoua pateticky oslavovať ako vojnového hrdinu, nevhodná a riešenie starých konfliktov sa musí skončiť prísľubom trvalého mieru.“
publikácia Winnetou 4. (Karl May) (zdroj: Wikipedia)Winnetou IV. vznikal začiatkom jesene roku 1909. Už 6. októbra sa jeho prvá časť objavila v zábavnej prílohe Lueginsland 88. čísla Augsburger Postzeitung a posledná kapitola vyšla 27. apríla 1910 v čísle 38. Autor odovzdal rukopis vydavateľovi F. E. Fehsenfeldovi, ktorý ho v máji zadal do kníhtlačiarne Kreis v Stuttgarte. May tam pravidelne dochádzal a kontroloval sadzbu, pretože mu mimoriadne záležalo na presnom prenesení textu do knižnej podoby. Sedemnásť rokov po konci pôvodnej winnetouovskej trilógie tak v máji roku 1910 vyšlo vo Freiburgu zavŕšenie „dobrodružstiev Old Shatterhanda“ pod názvom Winnetou 4. ako posledný zväzok Zobraných cestopisov Karla Maya. Kniha s podtitulom In hoc signo vinces?! (V tomto znamení zvíťazíš?!) mala 623 strán a na obálke je uhľokresba, ktorú vytvoril Mayov blízky priateľ Sascha Schneider.
Na zadnú stranu maľby spisovateľ vlastnoručne dopísal In hoc signo vinces?! a obraz visel na ľavej stene uvítacieho salóna Vily Shatterhand. Až pri neskoršom katalogizovaní prác nemeckého maliara dostala kresba názov Umierajúce ľudstvo. May si vysoko cenil Schneiderove umelecké chápanie svojich próz, no vydavateľ sa pre maliarovu sexuálnu orientáciu obával nepriaznivých reakcií čitateľov a edícia preto vyšla v pomerne nízkom náklade.
Pod hákovým krížom
Rok po manželovej smrti zakladá v roku 1913 Klára Mayová spolu s vydavateľom F. E. Fehsenfeldom a právnikom E. A. Schmidom spoločnosť neskôr nazvanú Karl-May-Verlag. V roku 1914 tu Winnetou IV. vychádza ako XXXIII. zväzok novej edície Zobrané diela Karla Maya pod zmeneným názvom Winnetouovi dedičia opäť s obálkou podľa výtvarného návrhu Saschu Schneidera.
Keď sa Fehsenfeld v roku 1921 zo spoločného podnikania stiahol, rozhodol sa E. A. Schmid pre rozsiahle úpravy Mayových textov, ktoré „budú čo najviac zbavené cudzích prvkov, rozvláčnosti a nepresností“. Zmeny mali novej edícii zabezpečiť dlhodobo úspešný predaj kníh. Editori sa rozhodli zredukovať neprehľadné množstvo vedľajších postáv. Old Shatterhandovi na divokom západe mal pomáhať čo najmenší počet zálesákov. Mnohé postavy úplne vypadli alebo boli nahradené známejšími menami. Do upravenej verzie Winnetoua IV sa dostalo aj niekoľko spomienok na Sama Hawkensa či Tetku Drollovú.
Práve vtipný a nezabudnuteľný Sam Hawkens, ktorý bol v románovej trilógii Winnetou akýmsi mentorom Old Shatterhanda, je pre vedenie vydavateľstva najzaujímavejším a teda najdôležitejším vedľajším hrdinom. Oskalpovaný zálesák v hrubom koženom kabáte s podivnou dlhou puškou zvanou Liddy bol najbližším spoločníkom hlavného hrdinu. V Karl-May-Verlagu túto obľúbenú postavičku výrazne uprednostňovali a dokonca ju neskôr presadili aj do väčšiny slávnych filmových adaptácií zo šesťdesiatych rokov 20. storočia.
Oveľa zásadnejšie však boli úpravy v národnosocialistickom duchu. Klára Mayová sa ako nadšená členka NSDAP spriatelila s Angelou Hammitzschovou, nevlastnou sestrou Adolfa Hitlera a 29. júla 1933 ju na audiencii u Winnifred Wagnerovej v Bayreuthe dokonca predstavili novému nemeckému kancelárovi. O tomto stretnutí neskôr napísala: „Môjho života sa dotkol posol Boží. Moje myšlienky sa vracali ku Karlovi Mayovi, ktorý akoby celý život pripravoval cestu tejto Hitlerovej dobe.“
E. A. Schmida preto poverila úlohou prepracovať manželove prózy, aby sa čo najviac priblížili myšlienkam národného socializmu. Podľa jej pokynov sa v románoch A mier na Zemi! a Winnetouovi dedičia mal kresťanský kríž „pretvoriť na slnko, ktoré sa výstupkami premení na slnečné koleso a trblietajúci kríž v ňom sa zmení na hákový kríž“.
To síce vydavateľ odmietol, ale silným ideologickým zásahom sa Mayove prózy nevyhli. Katolícky duchovný Franz Kandolf mal ich kresťanské vyznenie zúžiť na čisto katolícke a autor šestákových kriminálok Otto Eicke sa v národnosocialistickom duchu postaral o „vyčistenie“ od pacifistických pasáží a spisovateľovho multikultúrneho pohľadu na ľudskú spoločnosť. Zároveň sa mu do textov podarilo vložiť veľké množstvo antisemitských narážok. Redaktor Eicke sa románu Winnetou IV venoval skutočne veľmi dôsledne. Zálesáka Maxa Pappermanna z neho vyškrtol aj pre jeho podozrivé a priveľmi židovsky znejúce meno.
Ilustrácia Nanebovstúpenie Winnetoua (Sascha Schneider) (zdroj: Wikipedia)Návrat k textu
Koncom päťdesiatych rokov 20. storočia sa vedenie vydavateľstva Karl-May-Verlag rozhodlo vrátiť k pôvodným textom. V roku 1960 vychádza relatívne pôvodná verzia Winnetoua IV, naďalej však pod názvom Winnetouovi dedičia. Vydavateľstvo sa nevrátilo k prozaikom schválenému Fehsenfeldovmu vydaniu z roku 1910, ale v texte ponechalo pasáže o osudoch slávnych Old Shatterhandových priateľov. V tejto podobe vychádza dodnes s obálkou vytvorenou podľa obrazu českého maliara Zdeňka Buriana.
Karl May sa snažil čitateľom sprostredkovať ideály humanity a možnosť mierového riešenia ľudských konfliktov. Jeho pohľad bol silne náboženský, no nikdy nie striktne konfesionálny. Po jeho smrti sa však pre homosexuálnu orientáciu maliara Saschu Schneidera stal vzťah Winnetoua a Old Shatterhanda terčom najrozličnejších pochybných interpretácií a nacistické úpravy románu Winnetou IV výrazne prispeli k dlhoročnému spochybňovaniu tvorby tohto nemeckého autora dobrodružnej literatúry.
