Irena Brežná je výborná autorka slovenskej literárnej a žurnalistickej sféry. Potvrdzuje to aj svojou najnovšou knihou Postrehy emigrantky.
Po chvíli rozhovoru s Irenou Brežnou sa človeku natíska pocit, že je cudzinka. V jej reči počuť čosi odlišné, akoby pre ňu bolo náročné rozprávať čistou slovenčinou. Môže sa to zdať zvláštne, keďže je rodená Slovenka. Nedá sa však povedať, že nám „patrí“. Neformovala ju totiž iba krajina, kde sa narodila a vyrastala, no aj krajina, do ktorej bola nútená emigrovať po okupácii vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968. Keď Rusi vpadli na územie vtedajšieho Československa, bola práve v študentskom tábore vo Francúzsku. Emigrovala preto spolu s rodičmi do Švajčiarska, kde mala spočiatku problém začleniť sa a zvyknúť si na nový život.
Irena Brežná: Postrehy emigrantky: eseje, prózy, reportáže (Aspekt 2018)Žena mnohých tvárí
Pri písaní kníh alebo novinových článkov ju ovplyvnili a stále ovplyvňujú viaceré faktory. Okrem emigrácie z Československa do Švajčiarska je to aj jej práca humanitárnej pracovníčky, aktivistky, učiteľky ruštiny, prekladateľky či vojnovej reportérky. Výrazne ju formovalo aj materstvo, ktoré je veľmi silným a emotívnym aspektom v jej tvorbe. Sama priznáva, že sa nerada rozpisuje, pretože na svoje texty mala vždy len určitý priestor, do ktorého musela vtesnať všetky myšlienky. Skôr ich preto skracuje, takmer nikdy s nimi nie je na prvýkrát spokojná. Píše zväčša po nemecky, pretože sa v nemčine cíti istejšie. Napokon, v tomto jazyku už vydala desať kníh, ktoré boli preložené do viacerých jazykov (do taliančiny, francúzštiny, ruštiny, macedónčiny). Netají sa ani svojou láskou k ruštine, ktorú si obľúbila, keď bola vyslaná ako reportérka do Čečenska. Vďaka tejto skúsenosti, ktorá sa stala ďalším dôležitým míľnikom v jej živote a tvorbe, vznikla kniha Vlčice zo Sernovodska. Píše o rusko-čečenskej vojne, o zneužívaní moci a genocíde páchanej na civilnom obyvateľstve Čečenska.
Neskrývaná intimita
Už názov jej najnovšej knihy Postrehy emigrantky napovedá, že obsahuje texty, ktoré sa objavili aj v jej predošlých publikáciách. Niektoré napísala aj pre denník SME. Všetky knihy a texty odzrkadľujú jej minulosť, emócie, myšlienky a postoje. Nemá problém s intimitou, ktorú vkladá do každej vety. Práve tá je kľúčová, pretože vďaka nej vieme Irenu Brežnú rozpoznať medzi inými autormi. Vďaka nej sa k svojim čitateľom a čitateľkám približuje s nesmiernou ľahkosťou. Po čase cítime, že jej môžeme veriť, pretože nám tým akoby dáva svoju dôveru a zároveň sa neobáva, že ju budeme súdiť.
Postrehy emigrantky je zbierka textov poskladaná z viacerých častí mozaiky, ktorá odkrýva autorkinu osobnosť, jej citlivosť a vnímavosť, vďaka ktorej sa vieme vcítiť do každej situácie, v ktorej sa ocitla. Do očí tlačí slzy jej neskutočne citlivý text s názvom List synovi, za ktorý získala mediálnu cenu Nadácie Christophera Eckensteina v Ženeve v roku 1989. Tento text nájdete aj v knihe Tekutý fetiš pod pôvodným názvom List čiernemu synovi. I keď ide o veľmi citlivo podanú poviedku, ktorá je vyznaním matky dieťaťu, v konečnom dôsledku je to neľahké čítanie o rasovej nenávisti, ktorá ju postretla po pôrode afrického syna.
„Chráň sa, syn môj, masiek. Súčasní rasisti majú mentalitu ilegality. Keď vylezú na svetlo, ukryjú sa za negáciu ‚Nie som rasista, mám rád všetkých ľudí‘, lenže čoskoro nasleduje slovíčko „ale“ oznamujúce rozhodujúci obrat.“
Miestami je až príliš jednoduché s ňou súhlasiť, pretože aj keby sme mali iný názor, ona nás presvedčí o tom, že sa treba nad všetkým opätovne a hlbšie zamyslieť. Nie kvôli nej, ale kvôli sebe. Všetky texty v knihe pripomínajú fragmenty, ktoré sú v jej živote podstatné a zároveň tvoria to, kým je. Autorkina otvorenosť nám dovoľuje nazrieť do jej súkromia a stotožniť sa s ňou. Niektoré texty, ktoré sa nachádzajú v knihe Tekutý fetiš, sú v knihe Postrehy emigrantky aktualizované o nové informácie či myšlienky. Napríklad v prípade textov Emigrantská existencia či Knižnica pre Guineu.
Viaceré texty však autorka napísala iba vlani, a preto ich nájdeme len v jej najnovšej knihe. Skutočne kvalitná a žánrovo pestrá kniha ponúka veľa podnetov na premýšľanie.
Irene Brežnej doteraz v slovenčine vyšlo šesť kníh – Psoriáza, moja láska (1992), Tekutý fetiš (2005), Na slepačích krídlach (2008), Nevďačná cudzin(k)a (2014), Vlčice zo Sernovodska (2016) a najnovšia kniha – Postrehy emigrantky: eseje, prózy, reportáže. Za svoje knihy, no i za jednotlivé texty, získala viacero ocenení. Napríklad Cenu Obce spisovateľov Slovenska za rok 2007, prestížnu literárnu cenu Švajčiarskej konfederácie, Cenu Dominika Tatarku za rok 2015 či Cenu Theodora Wolffa za publicistiku v Berlíne v roku 2002.
Autorka je vysokoškolská študentka
