Najúspešnejšia spisovateľka 21. storočia na Slovensku. Rozprávačka príbehov, ktoré sa stávajú ľuďom okolo nás. Literárny úkaz žijúci dlhé roky v paneláku v Devínskej Novej Vsi. Táňa Keleová – Vasilková.
Táňa, či chcete alebo nie, stali ste sa kronikárkou mužsko-ženských a rodinných vzťahov prelomu tisícročia. Keby ste mali definovať rodinu dnes, ako by ste ju opísali?
Nie som tu na to, aby som kohokoľvek a čokoľvek súdila, to nie je moja úloha a ani môj štýl, ale jedno viem - mnohým súčasným rodinám chýbajú tradície. Práve tie dávajú rodine istotu, že aj keď sa mnohé mení, niektoré veci zostávajú. Práve vďaka tradíciám je rodina stabilnejšia.
Ako vidíte dnešnú spoločnosť vo vzťahu mužov a žien? Predsa len sú vaše romány o vzťahoch medzi ľuďmi v období, ktoré je rýchle, dramatické iné ako bolo, keď sme my boli deťmi. Práca víťazí? Alebo povrchnosť sociálnych sietí?
Každý vzťah je individuálny a každý je trocha ovplyvnený časom, v ktorom sa odvíja. Ale vždy záleží predovšetkým na danej dvojici. Ona si určuje, ako to bude medzi nimi fungovať. Vzťah je otázkou lásky a spolupráce, ktorá by nikdy nemala končiť.
Váš posledný román Mama prináša pohľad do trojgeneračnej rodiny, Helga a Oldo sú už starými rodičmi a hľadajú asi to, čo hľadáme všetci: prečo sme vlastne spolu, čo je to tá láska, keď vyprchajú prvé emócie. Keby ste mali definovať to, čo tvorí základ dlhoročného vzťahu, čo by to bolo?
Schopnosť sa otvorene rozprávať - a vôbec, rozprávať sa. Keď všetko ostatné rokmi odíde, vzájomná komunikácia zostáva. No bez tolerancie voči tomu druhému a bez toho, že by sa partneri navzájom nielen rešpektovali, ale si aj jeden druhého vážili, to nejde.
Spisovateľ musí byť aj psychológ, ktorý vníma svoje postavy aj cez ich vnútro, zámery, rozhodnutia, impulzy. A keď sa začnú správať postavy po svojom, nebojujete niekedy s nimi? Veď nie všetci ľudia sú takí, akých ich chceme mať...
Nebojujem, pretože uznávam individualitu každého z nás. A nielen že ju uznávam, ale ma aj fascinuje. Keby sme boli všetci rovnakí, svet by bol nudný. No samozrejme, že nie vždy s mojimi hrdinkami súhlasím - niekedy ma trošku vytáčajú a rozčuľujú, potom pri písaní frflem, že sú ťapy - ale nechávam ich ísť svojou cestou. Pretože tak to má, a nielen v románoch, byť. Je to o rešpektovaní odlišností... a tiež o vedomí, že nie je nad osobnú skúsenosť. Človek jednoducho občas do toho blata vstúpiť musí.
Predchádzajúce rozprávanie Priateľky nám zasa cez tri prepletajúce sa osudy troch priateliek ukázalo, že vlastne každý z nás má čosi ako „kostlivca v skrini“, svoje problémy, ktoré na naše životy vrhajú tiene. Život asi nie je len ružová cestička...
Život je komplikovaný a cestička ním často absolútne neistá. Nikto z nás nevie, čo bude za zákrutou... no záleží, ako sa k tomu, čo nás tam čaká, postavíme. Ak sa podvolíme, zrútime alebo budeme nariekať, že život je k nám nespravodlivý, nič nevyriešime, nič nezmeníme. No spolu s týmto poznaním by malo prísť aj to ďalšie: že nie vždy sa dá všetko vyriešiť. Jednoducho sú situácie, keď niečo, čo sa nám prípadne aj vôbec nepáči, by sme mali vedieť prijať.
Priateľky sa objavili na trhu aj vo verzii s kuchárskou knihou. Je pre vás kuchyňa srdcom domova? Kde sa varí, tam je život?
No, predovšetkým kde sa žije. K životu patrí to spomínané rozprávanie a smiech... A, samozrejme, aj dobré jedlo, ktoré rozvonia byt. Našťastie, keďže sú už deti dospelé a rozlietané, nemusím variť každý deň. No keď varím, stojí to za to. Varím s láskou a fantáziou.
Víno časom zreje, ľudia tiež. Dozrievajú aj vaše postavy? Predsa len prvé knižky vznikali s prvými deťmi, tie dnes dosiahli dospelosť, a Mama je už knihou o „starých rodičoch“.
Jasné. Súvisí to s mojím meniacim sa pohľadom... trocha iné to bolo, keď som mala tridsať, trocha iné teraz... Ale vždy mám vo svojich príbehoch aj mladých ľudí. Sú krásni a pre mňa inšpiratívni.
Isto ste túto otázku už dostali veľakrát, ale predsa len – vaše rozprávania sú „zo života“. Kam tie príbehy chodievate zbierať?
Do toho života predsa.
Do veľkej miery je písanie románov remeslom. Necháte nás nahliadnuť do svojej dielne? Ako píšete, kedy píšete? Máte pri písaní nejaké rituály? Kávu, čokoládu? Už je asi preč ten čas, keď ste písali vtedy, keď deti spali.
Píšem cez deň, beriem to ako svoj pracovný čas. Má ho každý, prečo by som mala byť výnimkou? Na písanie potrebujem kávu, veľa kávy a vnútornú pohodu. Niekedy, keď ma niečo priveľmi trápi, sa mi veľmi nedarí, potom radšej upratujem. A zásadne píšem doma, v paneláku, vo svojej pracovni. V čase, keď som na chalúpke alebo na cestách, mám pauzu, ktorú si užívam. No keď sa vrátim domov, v okamihu sa prepínam a sadám si k písaniu, pretože zrazu mám pocit, že mi už veľmi chýba.
Keby ste teraz mali tých dvadsať, dali by ste sa znova na písanie románov? Ako to teraz vidíte, keď ste pred tými viac ako 20 rokmi publikovali svoju prvotinu?
Neviem si predstaviť, že by som „robila“ niečo iné. Ale som si istá, že by som to robila s rovnakým nasadením a s láskou. A ako sa vidím? Rovnako. Len... som skúsenejšia, trocha múdrejšia a a pribudlo mi zopár vrások. No moja podstata sa nezmenila. Som to stále ja. Taký malý živel.
spisovateľka Táňa Keleová-Vasilková (zdroj: Ivona Orešková)
Profil
Táňa Keleová Vasilková je jednou z najúspešnejších slovenských spisovateliek, je dcérou cestovateľa a publicistu Františkeho Keleho. Narodila sa v Chomutove v severných Čechách, od svojich štyroch rokov žije v Bratislave. Vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, od roku 1991 je spisovateľkou na plný úväzok. Je vydatá a je matkou troch detí, s ktorými žije v Devínskej Novej Vsi. Prvú knihu Cena za voľnosť vydala v roku 1997, odvtedy pravidelne každý rok vydáva jednu až dve knihy vo svojom dvornom vydavateľstve Ikar.
