Večná ako láska je téma, či je lepšie čítať knihu, alebo si pozrieť film, ktorý podľa knihy vznikol. Tak čo, s frajerkou v kine alebo s knihou v posteli?
Kamera kontra knihy? Pamätáte si japonské kultové sci-fi Gamera kontra Gaos z roku 1967? Je to bizarný príbeh o (dobrej) lietajúcej megakorytnačke a (zlom) obrovitom pterodaktylovi vrhajúcom laserové lúče, ktorého z hlbín zeme vyvrhol výbuch sopky. Toto by ako kniha neprežilo, aj keď v sci-fi je možné všetko.
A viete si predstaviť filmový príbeh z Joyceovho Odyssea, Borgesových poviedkoesejí či Beckettových románov? Asi hneď na začiatku týchto pokusov o premenu kníh do obrazu by ste žiadali pre scenáristov a režisérov krutý trest, napríklad napísať tisíckrát Nebudem znesväcovať poklady literatúry.
Ak vynecháme dôležité materiálno-technologické výhody kníh – dajú sa čítať aj bez pripojenia na elektrinu, sú skladnejšie ako kino a môžete si ich vychutnať v plnej paráde vo vlaku rovnako ako na piesku pláže, zostáva nám pozrieť sa na tému toho, v čom sú knihy a filmy rovnaké a v čom iné.
(zdroj: Archív SME)Princíp rozprávania
Filmová reč je odlišná od tej literárnej. V knihe sme v hlavách hrdinov, aj tí najzarytejší odporcovia psychologizovania sa občas odtrhnú z reťaze a naznačia, čo si ktorá postava môže práve myslieť. Vo filme sa do hlavy hrdinu môžeme dostať len tak, že nejaký hlas toto literárne ponáranie sa do hlbín ľudskej duše prerozpráva. Napriek tomu psychológia hrdinov filmu je daná v gestách, mimike, intonácii a tiež v hudobnej/zvukovej zložke filmu. Lenže je to stále atmosféra a nie slávny vnútorný hlas v knihe.
Reč knihy je lepšia ako jazyk filmu. Je ozajstnejšia, lebo každý z nás svoj vedomý život žije uväznený v znakoch jazyka. Nie že by sme nevnímali hrôzu zvukov a obrazov, ale keď chceme povedať, ako sa cítime a rozobrať to, sú slová lepšie.
Keď prišiel do kín nekonečne dlhý Pán prsteňov, diváci boli konfrontovaní s tým, že predlhé scény putovania vlastne okrem krásnej novozélandskej prírody akosi naťahovali minutáž a dovoľovali driemať. V knižnej trilógii je putovanie omnoho dramatickejšie po psychologickej stránke, pretože čítame, čo sa v hlavách hobitov a ich spolupútnikov deje. Film ukazuje skaly, sneh, vypleštené oči.
Princíp ukazovania
Na druhej strane film je dynamickejší, rýchlejší. Za pár desiatok minút prebehnete celý dej, to, čo si naša fantázia možno ani nevie vyčarovať, sa premení na strhujúci sled obrázkov. Funguje to rovnako pri hororoch ako pri ruskej klasike. Tolstoj či Pasternak môžu opisovať šírošíre ruské pláne, nekonečné zasnežené obzory či obrovské vojská a absurditu vojen na desiatkach strán, vo filme vám stačí pár záberov, aby ste začali trpieť agorafóbiou a akousi bezhraničnosťou ruskej duše. King môže písať tisícstranové To, ale vidieť krvavú vaňu, z ktorej odtoku prebubláva krv a hlas, je horšie.
Filmová vizualita hrá na silnú emocionálnu strunu. Vhodne zvolené obrazy dokážu obsadiť oči, k tomu sa pridá sila zvuku, takže dva zmysly sú odrazu sýte a my prežívame priam synestetický zážitok. Krásne a škaredé sú obrazové, pohyb je navyše dynamický, takže čas nie je sekvencovaný ako pri pozeraní fotografií, ale je kontinuálny, takže nám zaberie aj naše vnímanie času (čo je tiež jeden zo zmyslových vnemov).
Ale prekvapujúco film obsadzuje omnoho menej tej časti mozgovej aktivity, kde sídli fantázia. Jednoducho preto, že fantázia je vlastne vnútorná vizualizácia, predstavivosť, v ktorej si my vytvárame svoje obrazy z vonkajších podnetov. A o to nás film oberá, keďže v prípade filmu si obrazy nevytvárame, ale vnímame ich z obrazovky. Ak čítate o hrdinke či hrdinovi v knihe, idealizujete/vizualizujete si jeho podobu podľa vlastných preferencií. Ak vidíte film, vidíte herečku či herca s konkrétnymi ľudskými črtami. A tak sa z Veľkého Gatsbyho v knihe stáva
Leonardo Di Caprio. Kniha je v tomto smere menej agresívna, pretože zdanlivo obsadzuje len oči v podobe symbolického jazyka písmen, ale nie fantáziu. A váš Veľký Gatsby sa na toho nášho nemusí vôbec podobať.
(zdroj: Archív SME)Redukcia a zjednodušovanie
Jedným z najväčších filmových sklamaní milovníkov kníh bol nepochybne film Meno ruže Umberta Eca. Konflikt, ktorý vypukol medzi autorom románu a režisérom Jeanom-Jacquom Annaudom po dokončení filmu, bol taký, že sa Eco rozhodol zakázať akékoľvek ďalšie filmové spracovanie ktorejkoľvek z jeho kníh.
V čom bol problém? Meno ruže je úchvatná kniha s desiatkami postáv, literárnych citátov, odkazov na históriu, ale zároveň je výborným detektívnym príbehom s alúziou na Sherlocka Holmesa. Režisér Annaud si vybral práve tento detektívny príbeh a v rámci potreby redukcie času príbehu niektoré dejové prvky zjednodušil a niečo zasa efektne upravil: napríklad labyrint knižnice vo filme je zložitejší než labyrint v knihe. Tiež zvolil iný koniec niektorých postáv, aby zdôraznil temnotu príbehu. Isto, film sa nemohol hrať s tým množstvom alúzií na stredovekú literatúru a filozofiu, takže vytvoril temnú (a veľmi príťažlivú) mysterióznu detektívku, v ktorej intelektuálne vlákna jednoducho zanikli pod vizuálnymi efektmi.
Filmová knižná edícia
Film a knihy však rady kooperujú. Mnoho filmov má v úvodných titulkoch radostnú informáciu o tom, že vznikli podľa slávnej knihy. A sú knihy, ktoré sa stali slávnymi vďaka tomu, že zaujali filmových tvorcov. Filmových scenárov nikdy nie je dosť a inšpirovať sa knihou je vlastne výhodné. A film zasa prinesie autorovi nielen skvelý honorár za práva, ale aj zvýšenie predaja konkrétneho titulu, z čoho sa tešia najmä vydavatelia.
A čitatelia i filmofili takisto. Pretože – ak sa vám páči napríklad taký Forrest Gump, nekúpili by ste si aj knihu, podľa ktorej bol nakrútený film? A keď vás zaujali undergroundoví autori ako Chuck Palahniuk alebo Irvine Welsh, nešli by ste na filmy, ktoré vznikli podľa ich kníh? Klub bitkárov či Trainspotting sú skvelé dielka – v knižnej i vo filmovej podobe. A ich čierny humor je trocha iný, keď ho vidíte na obrazovke, a iný, keď čítate knihu.
Práve túto láskavú hru na tých, čo majú radi knihy a filmy, príbehy a obrazy, využila pred pár mesiacmi kníhkupecká sieť Panta Rhei, keď pod svojou hlavičkou spustila vydávanie kníh, ktoré sú spojené s pohyblivými obrázkami - teda filmovú knižnú edíciu.
Čo čítať a vidieť
„Verte my, byť idiotom neni žiadna sranda,“ vraví Forrest Gump, hrdina skvelého románu Winstona Grooma. Už prvá veta so zámernými gramatickými chybami dáva tušiť, že o zábavu bude mať čitateľ postarané. Isto, výborný film Roberta Zemeckisa spravil knihe veľkú službu a Forresta s tvárou Toma Hanksa si pamätáme v mnohých vtipných podobách.
Ale rovnako vo filmovej edícii si môžete vychutnať jazykovú divokú jazdu v Trainspottingu Irvine Welsha či v Klube bitkárov Chucka Palahniuka. Milovníci hororu si nepochybne radi prečítajú z filmovej edície Mlčanie jahniat Thomasa Harrisa, pričom nepochybujem o tom, že Anthony Hopkins sa vám bude pozerať cez plece. Rovnako desivá Carrie Stephena Kinga.
Aj ďalšie knihy edície pripomínajú, že za mnohými filmami sa skrývajú skvelé knihy. Motýľ Henriho Carriereho, Krstný otec Maria Puza, romanticky suverénna Čokoláda Joanne Harrisovej či Schindlerov zoznam, ktorý síce mnohí poznajú len ako Spielbergov film, ale má svojho knižného otca Thomasa Keneallyho.
A výsledok?
James Bond je ako film príťažlivý, ale Harryho Pottera si radšej prečítajte. Aj keď obidva fenomény vznikli ako knižné tituly, akčnosť deja a šablónovitosť charakteru špióna nie je literárne až taká príťažlivá. Harry Potter je zasa rozprávačsky opulentná hostina s množstvom tekutých situácií a charakterov, ktoré sa menia v čase. A to film, ktorý chce jasnú zápletku s malým počtom hrdinov a psychologicky jednoznačnejším vykreslením postáv, jednoducho nedokáže stvárniť.
Takže nie je to ani len remíza, ale dve víťazstvá: pre knihomilov aj tých, ktorí radi pukance, kolu a filmy. A knižná edícia filmových románov je zásah do čierneho.
