O KNIHÁCH

Dva kopce kníh – poľský a slovenský

Nočný stolík Gosie Dambekovej

Odkedy som sa sama naučila slovenský jazyk, a bolo to pred dvanástimi rokmi, môj nočný stolík pripomína malú babylonskú, skôr stredoeurópsku vežu, v ktorej dominujú dva jazyky: poľský a slovenský. Na nočnom stolíku stoja dva kopce kníh: prvý kopec vytvárajú poľskí autori, druhý slovenskí. Parafrázujuc jedného slovenského spisovateľa, ktorého najviac obdivujem, musím priznať, že „mám odjakživa problémy s čítaním. Neviem čítať sústavne jednu prózu. A tak čítam súčasne šesť kníh” (Pavol Strauss, Za mostom času). A práve Pavol Strauss - básnik, spisovateľ, žid-konvertita, lekár-chirurg a filozof-amatér tvorí základ môjho slovenského vrchu. Straussove filozofické eseje, básne v próze a najmä denníky čítam neustále, to bol môj prvý dotyk so slovenskou literatúrou.

Článok pokračuje pod video reklamou

Na Straussa treba byť pripravený

Treba zdôrazniť, že čítanie Straussových textov je náročné – nedajú sa „prehltnúť naraz“, sú kondenzované nielen ontologickými alebo transcendentálnymi otázkami, ale tiež tými (a tie ma najviac fascinujú), ktoré sa tykajú literatúry, umenia, hudby, samotného procesu tvorby, úlohy tvorcu, spisovateľa a funkcie príjemcu (veľakrát Strauss kladie otázky, občas bez odpovede, aký je zmysel tvoriť, písať, lebo na jednej strane „písanie je forma zúfalstva“, no na druhej „píšem, teda som“).


Na lektúru Straussových textov čitateľ musí byť pripravený a musí nájsť svoj vlastný spôsob ich čítania. Začiatkom roka som sa vrátila k Straussovmu denníku z roku 1989 Sme mocnejší než čas - roku, ktorý bol pre Poľsko, ale aj pre Slovensko prelomový. Zmeny, ktoré vtedy nastali, Strauss vnímal z nadhľadu tisícročných bojov ľudského ducha a tela, zla a dobra, ale aj z nadhľadu pozorného pozorovateľa a lekára: „Keď sa človek po chorobe začína normalizovať, citlivejšie vníma celú svoju minulosť. (...) A z toho všetkého sa predsa môže vytvoriť nový habitus vnútra pre pochopenie všetkého.“ To, čo vie čitateľa v Straussových záznamoch prekvapiť najviac, je jeho neuveriteľná aktuálnosť a univerzálnosť, myšlienky, ktoré vznikli pred dvadsiatimi - tridsiatimi rokmi, sa dajú dosť ľahko preložiť do prítomnosti a súčasnosti, ale najmä do tej, ktorá súvisí s vnútornou kondíciou človeka. Na prvý pohľad poznámky tohto esejistu vyzerajú akoby nesúrodé, kde jednotlivé rozjímania sú pospájané na základe asociácií, paradoxov, protikladov, ale do rovnakej miery sú ostré a presné ako rez skalpelom, každá z nich môže existovať ako samostatná veta, aforizmus, krátka forma, ktorá je taká symptomatická pre modernú dobu.

Dilong a jeho Dagmar

Na mojom slovenskom knižnom kopčeku, je umiestnená (trochu v korelácii s tvorbou Straussa) kniha od Denisy Fulmekovej Konvália. Zakázaná láska Rudolfa Dilonga. Knihu som prečítala pred mesiacom doslova za jednu noc, ale neviem ju pokojne odložiť na poličku. Ten neuveriteľný, takmer filmový scenár vo mne stále nejako rezonuje.


V neveľkej encyklopédii slovenskej literatúry Literatury zachodnisłowiańskie czasu przełomów 1890 - 1990. Tom I, ktorá vyšla v roku 1994 pod vedením Haliny Janaszek-Ivaničkovej, sa v rámci hesla Rudolf Dilong, okrem základných životopisných informácií poľský čitateľ dozvie, že tento rehoľník, básnik, spisovateľ, esejista, publicista, kultúrny, ale aj politický (v emigrácii) aktivista, bol nazývaný „otcom“ slovenskej katolíckej moderny, popredným predstaviteľom, „slovenským prekliatym básnikom“ či „smutným mníchom“. Bohužiaľ, je to jediný zdroj, z ktorého sa vieme v Poľsku niečo dozvedieť o Dilongovi. Pokúšala som sa tiež vyhľadať aspoň jednu jeho báseň preloženú do poľštiny - aj s tým je problém, napriek tomu, že to bol neobyčajne produktívny tvorca, ako zdôraznil Július Pašteka. Autorka Konválie trochu nabúrava tento obrázok Dilonga - exponovaného básnika, poctivého mnícha a „otca“ slovenskej katolíckej moderny, a vykresľuje predovšetkým úprimný rodinný portrét, v ktorom je Dilong čistý bonviván. Čitateľa nešokuje to, že ide o príbeh lásky medzi františkánskym mníchom a židovským dievčaťom, nešokuje ani to, že sa z tejto lásky rodí Dagmar, dcéra oboch protagonistov. To, čo najviac (mňa) šokuje, je obraz muža, ktorý skutočne vie čerpať zo života čo najviac: za peniaze, ktoré boli súčasťou literárnej ceny, a ktoré, podľa pravidiel svojho rádu mal Dilong venovať kláštoru, kupuje si motorku, alebo, že ako mních nevie rezignovať z lásky k žene, k Židovke z Malaciek (kde sa nič neutajilo), a ktorá potom zostane s dieťaťom sama, keď Dilong odchádza do bezpečného exilu etc. Konvália je teda skôr portrét nielen krásnej, ale predovšetkým neuveriteľne silnej, múdrej a úprimnej ženy. Je to príbeh o Dagmar, bez ktorej by Dilong nebol takým exponovaným básnikom a spisovateľom.

Telá na mňa čakajú

Na vrchu toho slovenského knižného kopca leží kniha so svetloružovou obálkou, pripomínajúcou farbu ľudského tela, a nakreslenými rukami. Keď som v noci 23. apríla prečítala v sociálnych médiách informáciu o tragickej smrti Petra Krištúfka, trochu s pocitom hanby som si uvedomila, že skoro rok jeho Telá čakajú na moju lektúru. Poľský čitateľ už dostal možnosť poznať Krištúfkovu prózu. V roku 2015 vyšla jeho kniha Dom hluchého (prel. Olga Stawińska), na ktorú vyšli veľmi dobré recenzie, o textoch sa písalo, že „sú ako hrozno: sarkastický trpké, aj keď nasýtené sladkou šťavou anekdot a efektných aforizmov“. Krištúfek s charakteristickou iróniou, zmyslom pre humor, ale aj citlivosťou rozpráva príbeh štyroch protagonistov žijúcich v dnešnej Bratislave. Robí to jednak cez prizmu toho, čo na jednej strane je pre človeka samozrejmosť - teda jeho telo a telesnosť, ale čo na druhej strane veľmi často vytvára svojráznu hanbu, nepríjemnosť, rozpaky či kompromitáciu, ale aj fascináciu, túžbu, zbožňovanie. Dosť precízne opisuje všetko, čo tvorí človeka, čo je jeho súčasťou - choroby, starnutie, tehotenstvo, sexualita, menštruácia, zmeny tela spôsobené bolesťou, zraneniami, dokonca vnútornosti ako z anatomického atlasu. Všetko je podopreté dobre premysleným výberom ilustrácií rôznych predstáv ľudského tela a jeho fáz: ultrazvuk tehotenstva, fotografia z pitvy či surrealistická predstava srdca. Zaujímavo premyslená je aj sama štruktúra Krištúfkovej knihy - príbeh je roztriedený do „päť T“: teplo, tíšenie, transport, ticho, tekutiny a každému „T“ odpovedá päť základných zmyslov: čuch, sluch, chuť, hmat a zrak. V časoch, v ktorých vládne kult tela, telo a telesnosť pomáha Krištúfkovi presnejšie analyzovať ľudské vzťahy a vnímať všetky netelesné súvislosti života.

Tie, ktoré prežijú

Neustále sa meniaci poľský knižný kopček tvoria momentálne dvaja autori. Prvý z nich je dobre známy na Slovensku, lebo o Slovensku občas aj píše, a jeho knihy Haličské poviedky (2008), Dukla (2004) a Cestou do Babadagu (2009) boli preložené do slovenčiny. O Stasiukovej próze, jeho hľadaní vlastnej strednej Európy, cestách na východ, živote v horách na poľsko-slovenských hraniciach, fascinácii minulosťou, zabudnutými a neatraktívnymi miestami by som mohla písať veľmi dlho.
Druhou knihou je prekrásny záznam priateľstva dvoch najvýznamnejších tvorcov poľskej poézie 20. storočia: nositeľky Nobelovej ceny Wisławy Szymborskiej a Zbigniewa Herberta. Zbierku ich korešpondencie Jacyś złośliwi bogowie zakpili z nas okrutnie. Korespondencja 1955 – 1996 Wisławy Szymborskiej i Zbigniewa Herberta vydalo pred mesiacom krakovské vydavateľstvo „a5“ a redigoval významný poľský básnik, prekladateľ a vydavateľ - Ryszard Krynicki.

V denníku Za mostom času Strauss napísal, že „knihy sú živé tiene svojich tvorcov. Áno, majú svoj vlastný život. Sú také, čo sa mŕtve narodia. Sú i potratové, ktoré sa pred vlastným životom stratia... Ale nájdu sa i také, ktoré dlho prežijú svoju dobu“. Dúfam, že knihy, ktoré práve ležia na mojom nočnom stolíku, prežijú svoju dobu.

Małgorzata Dambek je poľská slovakistka a prekladateľka zo slovenčiny, pôsobí na univerzite v Poznani.

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

Najčítanejšie na SME Kultúra

Inzercia - Tlačové správy

  1. 322 m2 a mesto ako na dlani. Bratislava má atypický penthouse
  2. Pravda o mäse v burgroch z McDonald’s
  3. V Žiline sme vytvorili priestor, aby mladí ľudia neodišli
  4. Dva rekordy na druhý pokus
  5. Mestská polícia má viac slúžiť záujmom občanov
  6. Bardejov by mal byť konečne nezávislý
  7. Karibik aj Európa: Plavte sa za dobrodružstvom
  8. Zuzana Žirková: Šport v meste je v polčase rozpadu
  9. Netrestajme tých, čo mestu šetria čas a peniaze
  10. Zaúča výčapníkov vo svete: Odfláknuté pivo zákazník vycíti
  1. 3 najväčšie chyby pri zateplení šikmej strechy
  2. EU v Bratislave udelila čestný titul doctor honors causa
  3. Company´s autumn in the High Tatras
  4. V Žiline sme vytvorili priestor, aby mladí ľudia neodišli
  5. 322 m2 a mesto ako na dlani. Bratislava má atypický penthouse
  6. Pravda o mäse v burgroch z McDonald’s
  7. Dva rekordy na druhý pokus
  8. Mestská polícia má viac slúžiť záujmom občanov
  9. Objednali ste sa už u zubára? Preventívne ...
  10. Virtuálne sídlo v Bratislave
  1. OLED televízory sú ohrozené vypálením obrazu 17 950
  2. Pravda o mäse v burgroch z McDonald’s 14 782
  3. Stíhame napredovať s technológiami? Môže už byť neskoro 12 994
  4. Koho výrobky naozaj kupujete v McDonald's? 9 759
  5. Reportáž: Ako sa vyrába slovenské akostné víno 9 460
  6. V Žiline sme vytvorili priestor, aby mladí ľudia neodišli 9 179
  7. Bezpečné bývanie pre rodiny s deťmi? Na toto nezabudnite 8 615
  8. Karibik aj Európa: Plavte sa za dobrodružstvom 8 459
  9. Zaúča výčapníkov vo svete: Odfláknuté pivo zákazník vycíti 6 892
  10. Koľko minút pracujeme na jednu kávu či novú kuchyňu? 6 207

Hlavné správy zo Sme.sk

Autorská strana Michaely Terenzani

Keď Slovák kandidoval v meste Brusel

Aj naši cudzinci sa po Henrym Acordovi zaujímajú o komunálne voľby.

DOMOV

Bývalý redaktor STV: Bol som súčasťou propagandy. Keby som bol riaditeľ, tiež sa vyhodím

Téma manipulácie v médiách je podľa Jozefa Brezovského aktuálna.

DOMOV

Lučanský chváli sponzora Smeru. Blysol sa aj pri Kočnerovi

Slobodník vstúpil do Smeru po odchode z polície v roku 2010.

Neprehliadnite tiež

Jiří Macháček: Eštebáckym výsluchom sa veriť nedá, o Tomanovi som musel študovať inde

Český herec hrá hlavnú úlohu v novom česko-slovenskom filme.

O knihách

Andy Weir: Chcem len, aby sa ľudia bavili

Nerobím politiku. V mojom písaní nie je žiadne moralizovanie alebo posolstvo.