SME
Sobota, 4. február, 2023 | Meniny má Veronika

Dva kopce kníh – poľský a slovenský

Nočný stolík Gosie Dambekovej

Odkedy som sa sama naučila slovenský jazyk, a bolo to pred dvanástimi rokmi, môj nočný stolík pripomína malú babylonskú, skôr stredoeurópsku vežu, v ktorej dominujú dva jazyky: poľský a slovenský. Na nočnom stolíku stoja dva kopce kníh: prvý kopec vytvárajú poľskí autori, druhý slovenskí. Parafrázujuc jedného slovenského spisovateľa, ktorého najviac obdivujem, musím priznať, že „mám odjakživa problémy s čítaním. Neviem čítať sústavne jednu prózu. A tak čítam súčasne šesť kníh” (Pavol Strauss, Za mostom času). A práve Pavol Strauss - básnik, spisovateľ, žid-konvertita, lekár-chirurg a filozof-amatér tvorí základ môjho slovenského vrchu. Straussove filozofické eseje, básne v próze a najmä denníky čítam neustále, to bol môj prvý dotyk so slovenskou literatúrou.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Na Straussa treba byť pripravený

Treba zdôrazniť, že čítanie Straussových textov je náročné – nedajú sa „prehltnúť naraz“, sú kondenzované nielen ontologickými alebo transcendentálnymi otázkami, ale tiež tými (a tie ma najviac fascinujú), ktoré sa tykajú literatúry, umenia, hudby, samotného procesu tvorby, úlohy tvorcu, spisovateľa a funkcie príjemcu (veľakrát Strauss kladie otázky, občas bez odpovede, aký je zmysel tvoriť, písať, lebo na jednej strane „písanie je forma zúfalstva“, no na druhej „píšem, teda som“).


Na lektúru Straussových textov čitateľ musí byť pripravený a musí nájsť svoj vlastný spôsob ich čítania. Začiatkom roka som sa vrátila k Straussovmu denníku z roku 1989 Sme mocnejší než čas - roku, ktorý bol pre Poľsko, ale aj pre Slovensko prelomový. Zmeny, ktoré vtedy nastali, Strauss vnímal z nadhľadu tisícročných bojov ľudského ducha a tela, zla a dobra, ale aj z nadhľadu pozorného pozorovateľa a lekára: „Keď sa človek po chorobe začína normalizovať, citlivejšie vníma celú svoju minulosť. (...) A z toho všetkého sa predsa môže vytvoriť nový habitus vnútra pre pochopenie všetkého.“ To, čo vie čitateľa v Straussových záznamoch prekvapiť najviac, je jeho neuveriteľná aktuálnosť a univerzálnosť, myšlienky, ktoré vznikli pred dvadsiatimi - tridsiatimi rokmi, sa dajú dosť ľahko preložiť do prítomnosti a súčasnosti, ale najmä do tej, ktorá súvisí s vnútornou kondíciou človeka. Na prvý pohľad poznámky tohto esejistu vyzerajú akoby nesúrodé, kde jednotlivé rozjímania sú pospájané na základe asociácií, paradoxov, protikladov, ale do rovnakej miery sú ostré a presné ako rez skalpelom, každá z nich môže existovať ako samostatná veta, aforizmus, krátka forma, ktorá je taká symptomatická pre modernú dobu.

SkryťVypnúť reklamu

Dilong a jeho Dagmar

Na mojom slovenskom knižnom kopčeku, je umiestnená (trochu v korelácii s tvorbou Straussa) kniha od Denisy Fulmekovej Konvália. Zakázaná láska Rudolfa Dilonga. Knihu som prečítala pred mesiacom doslova za jednu noc, ale neviem ju pokojne odložiť na poličku. Ten neuveriteľný, takmer filmový scenár vo mne stále nejako rezonuje.


V neveľkej encyklopédii slovenskej literatúry Literatury zachodnisłowiańskie czasu przełomów 1890 - 1990. Tom I, ktorá vyšla v roku 1994 pod vedením Haliny Janaszek-Ivaničkovej, sa v rámci hesla Rudolf Dilong, okrem základných životopisných informácií poľský čitateľ dozvie, že tento rehoľník, básnik, spisovateľ, esejista, publicista, kultúrny, ale aj politický (v emigrácii) aktivista, bol nazývaný „otcom“ slovenskej katolíckej moderny, popredným predstaviteľom, „slovenským prekliatym básnikom“ či „smutným mníchom“. Bohužiaľ, je to jediný zdroj, z ktorého sa vieme v Poľsku niečo dozvedieť o Dilongovi. Pokúšala som sa tiež vyhľadať aspoň jednu jeho báseň preloženú do poľštiny - aj s tým je problém, napriek tomu, že to bol neobyčajne produktívny tvorca, ako zdôraznil Július Pašteka. Autorka Konválie trochu nabúrava tento obrázok Dilonga - exponovaného básnika, poctivého mnícha a „otca“ slovenskej katolíckej moderny, a vykresľuje predovšetkým úprimný rodinný portrét, v ktorom je Dilong čistý bonviván. Čitateľa nešokuje to, že ide o príbeh lásky medzi františkánskym mníchom a židovským dievčaťom, nešokuje ani to, že sa z tejto lásky rodí Dagmar, dcéra oboch protagonistov. To, čo najviac (mňa) šokuje, je obraz muža, ktorý skutočne vie čerpať zo života čo najviac: za peniaze, ktoré boli súčasťou literárnej ceny, a ktoré, podľa pravidiel svojho rádu mal Dilong venovať kláštoru, kupuje si motorku, alebo, že ako mních nevie rezignovať z lásky k žene, k Židovke z Malaciek (kde sa nič neutajilo), a ktorá potom zostane s dieťaťom sama, keď Dilong odchádza do bezpečného exilu etc. Konvália je teda skôr portrét nielen krásnej, ale predovšetkým neuveriteľne silnej, múdrej a úprimnej ženy. Je to príbeh o Dagmar, bez ktorej by Dilong nebol takým exponovaným básnikom a spisovateľom.

SkryťVypnúť reklamu

Telá na mňa čakajú

Na vrchu toho slovenského knižného kopca leží kniha so svetloružovou obálkou, pripomínajúcou farbu ľudského tela, a nakreslenými rukami. Keď som v noci 23. apríla prečítala v sociálnych médiách informáciu o tragickej smrti Petra Krištúfka, trochu s pocitom hanby som si uvedomila, že skoro rok jeho Telá čakajú na moju lektúru. Poľský čitateľ už dostal možnosť poznať Krištúfkovu prózu. V roku 2015 vyšla jeho kniha Dom hluchého (prel. Olga Stawińska), na ktorú vyšli veľmi dobré recenzie, o textoch sa písalo, že „sú ako hrozno: sarkastický trpké, aj keď nasýtené sladkou šťavou anekdot a efektných aforizmov“. Krištúfek s charakteristickou iróniou, zmyslom pre humor, ale aj citlivosťou rozpráva príbeh štyroch protagonistov žijúcich v dnešnej Bratislave. Robí to jednak cez prizmu toho, čo na jednej strane je pre človeka samozrejmosť - teda jeho telo a telesnosť, ale čo na druhej strane veľmi často vytvára svojráznu hanbu, nepríjemnosť, rozpaky či kompromitáciu, ale aj fascináciu, túžbu, zbožňovanie. Dosť precízne opisuje všetko, čo tvorí človeka, čo je jeho súčasťou - choroby, starnutie, tehotenstvo, sexualita, menštruácia, zmeny tela spôsobené bolesťou, zraneniami, dokonca vnútornosti ako z anatomického atlasu. Všetko je podopreté dobre premysleným výberom ilustrácií rôznych predstáv ľudského tela a jeho fáz: ultrazvuk tehotenstva, fotografia z pitvy či surrealistická predstava srdca. Zaujímavo premyslená je aj sama štruktúra Krištúfkovej knihy - príbeh je roztriedený do „päť T“: teplo, tíšenie, transport, ticho, tekutiny a každému „T“ odpovedá päť základných zmyslov: čuch, sluch, chuť, hmat a zrak. V časoch, v ktorých vládne kult tela, telo a telesnosť pomáha Krištúfkovi presnejšie analyzovať ľudské vzťahy a vnímať všetky netelesné súvislosti života.

SkryťVypnúť reklamu

Tie, ktoré prežijú

Neustále sa meniaci poľský knižný kopček tvoria momentálne dvaja autori. Prvý z nich je dobre známy na Slovensku, lebo o Slovensku občas aj píše, a jeho knihy Haličské poviedky (2008), Dukla (2004) a Cestou do Babadagu (2009) boli preložené do slovenčiny. O Stasiukovej próze, jeho hľadaní vlastnej strednej Európy, cestách na východ, živote v horách na poľsko-slovenských hraniciach, fascinácii minulosťou, zabudnutými a neatraktívnymi miestami by som mohla písať veľmi dlho.
Druhou knihou je prekrásny záznam priateľstva dvoch najvýznamnejších tvorcov poľskej poézie 20. storočia: nositeľky Nobelovej ceny Wisławy Szymborskiej a Zbigniewa Herberta. Zbierku ich korešpondencie Jacyś złośliwi bogowie zakpili z nas okrutnie. Korespondencja 1955 – 1996 Wisławy Szymborskiej i Zbigniewa Herberta vydalo pred mesiacom krakovské vydavateľstvo „a5“ a redigoval významný poľský básnik, prekladateľ a vydavateľ - Ryszard Krynicki.

SkryťVypnúť reklamu

V denníku Za mostom času Strauss napísal, že „knihy sú živé tiene svojich tvorcov. Áno, majú svoj vlastný život. Sú také, čo sa mŕtve narodia. Sú i potratové, ktoré sa pred vlastným životom stratia... Ale nájdu sa i také, ktoré dlho prežijú svoju dobu“. Dúfam, že knihy, ktoré práve ležia na mojom nočnom stolíku, prežijú svoju dobu.

Małgorzata Dambek je poľská slovakistka a prekladateľka zo slovenčiny, pôsobí na univerzite v Poznani.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Inzercia - Tlačové správy

  1. Vyšlo februárové Doma v záhrade
  2. Dom postavený z konope? Nápad, ktorý si zaslúžil envirocenu
  3. Turisti ešte v Egypte neobjavili veľa miest, hovorí delegátka
  4. Wüstenrot aktívne čelí výzvam trhu a mení svoj obchodný model
  5. Dodajte vašej pokožke šťavu
  6. McDonald's opäť medzi lídrami v ankete Najzamestnávateľ roka
  7. Vica Kerekes: Som väčší introvert, ako sa zdá
  8. Ktorá banka dvíha úroky na termiňáku? A čo pre to treba spraviť?
  1. Vyšlo februárové Doma v záhrade
  2. Tím súťažného kvízu Riskuj! vyráža za fanúšikmi do Košíc
  3. Viete, kto je Najzamestnávateľ vo finančných službách?
  4. Dom postavený z konope? Nápad, ktorý si zaslúžil envirocenu
  5. Turisti ešte v Egypte neobjavili veľa miest, hovorí delegátka
  6. Wüstenrot aktívne čelí výzvam trhu a mení svoj obchodný model
  7. McDonald's opäť medzi lídrami v ankete Najzamestnávateľ roka
  8. Vica Kerekes: Som väčší introvert, ako sa zdá
  1. Ktorá banka dvíha úroky na termiňáku? A čo pre to treba spraviť? 12 295
  2. Klinčeky Zanzibaru zarobili viac, než neslávny obchod s otrokmi 6 123
  3. Dodajte vašej pokožke šťavu 2 951
  4. Zdravie bez liekov. Lekár namiesto nich predpisuje studenú vodu 2 212
  5. 10 eur za 10 rokov. Mimoriadna ponuka od mimoriadneho časopisu 1 810
  6. Šetriť energiu sa oplatí. Špecialisti poradili, ako na to 1 775
  7. Dom postavený z konope? Nápad, ktorý si zaslúžil envirocenu 1 307
  8. Ako skĺbiť remeslo a moderné technológie? Inšpirujte sa Bajkery 1 075
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Hana Lasicová

Spisovateľka a spoluautorka nového filmu Slúžka.


22 h
Z výstavy Miro Žbirka: Roky a dni.

V Bratislave sa začína výstava Miro Žbirka: Roky a dni.


2. feb
Expertka na upratovanie Marie Kondo.

Marketing jej novej knihy nie je ohrozený.


2. feb
Herec Juraj Ďurdiak.

Princ je vždy len začiatok, hovorí pre programový magazín TV SVET.


2. feb

Blogy SME

  1. Roman Kebísek: Ostrolúcka písala o Štúrovi ako orlovi a o sebe ako lastovičke
  2. Katarína Chudá: Floriografia: tajné symboly a odkazy v maľbách
  3. Ľuboš Vodička: O Ivančiciach na Morave a (nielen) o ich slávnych rodákoch
  4. Ľuboš Vodička: Kam v Budapešti, keď prší? Koller Art Gallery
  5. Milan Buno: Ktorú z týchto TOP 15 kníh roku 2022 máte doma alebo ste čítali?
  6. Katarína Chudá: Vrah so schizofréniou kresliaci víly: Viktoriánske maľby víl
  7. Milan Buno: 7 knižných tipov: 33 skutočných príbehov, ktoré vás nabijú energiou a nádejou
  8. Katarína Chudá: Niko Pirosmani: ťažký osud geniálneho umelca
  1. Juraj Kumičák: Ako Rusi veľkú vojnu vyhrali... (časť Vb - bludy a klamstvá) 6 614
  2. Věra Tepličková: Výlet v Bratislave (z denníka žiaka 3. ročníka ZŠ z Piešťan) 4 628
  3. Rastislav Puchala: Starosta je ruský troll 4 026
  4. Rastislav Jusko: Krvavá minulosť komunistickej prokuratúry. Je nám súdené prežiť ju znova? 3 330
  5. Dušan Koniar: Dzurindov projekt valcuje čítanosť aj diskusie 3 265
  6. Ján Šeďo: "Ja nechcem byť ako moji rodičia", vypadlo z rómskeho chlapca. 3 091
  7. Ivan Beňovič: Ruský rubeľ sa svetovou menou nestane 2 797
  8. Peter Remeselník: Narazil autom do ľudí, zranil chodkyňu a ušiel ! 2 591
  1. Jiří Ščobák: Bude rok 2023 na Slovensku ekonomicky príjemný? Aká bude inflácia na konci roka?
  2. Monika Nagyova: Plesy nie sú pre singles
  3. Martina Hilbertová: Keď prišla na Slovensko, nechcela žiť. Pomohlo jej divadlo
  4. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 55. - Antarktída - Ako sa vydali Vivian Fuchs a Edmund Hillary naprieč Antarktídou (1955-1958)
  5. Jiří Ščobák: Je nový II. pilier dlhodobo udržateľný? Ktoré zmeny sú pozitívne a ktoré negatívne?
  6. Monika Nagyova: Úprimné pozdravy z Bratislavy: Potuluje sa tu starý blázon
  7. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 54. - Antarktída - Posledné tri Byrdove expedície (1939 - 1956)
  8. Jiří Ščobák: Tipovanie je cesta do pekla. Aj keď to robíte so štátnou firmou
SkryťZatvoriť reklamu