On „rentier“, ako seba s nadhľadom nazýval, dokázal robiť divadelný výskum a vedu s totálnym nasadením. Zakaždým sa koncentroval na jednu tému a prenikol do jej najintímnejších detailov.
Pracoval systematicky a všetko rád doviedol k výsledku a zdarnému koncu. Aj vo vyššom veku sa nebál výziev a dokázal sa naučiť aj cudzí jazyk. V osobnostnom vyžarovaní Ladislava Lajchu sa zračila húževnatosť, pevná vôľa, cieľavedomosť a vytrvalosť. Zomrel v nedeľu vo veku 86 rokov.
Ako absolvent divadelnej vedy na DAMU v Prahe patril rodák zo Záhoria do generácie kritikov a historikov, ktorá sa na začiatku šesťdesiatych rokov snažila vyjasniť sporné miesta v dejinách povojnového slovenského divadelníctva.
Práve Ladislav Lajcha spolu so Stanislavom Vrbkom pripravili zásadný dokument, ktorý odkrýval mnohé nepravdivé interpretácie marxistickej divadelnej historiografie.
Išlo predovšetkým o rehabilitáciu významného herca a avantgardného režiséra Jána Jamnického.
Laco Lajcha ako vedúci budoval slovenskú pobočku českého Divadelního ústavu. Neskôr bol dlhé roky vedeckým pracovníkom a vedúcim sekcie divadelnej a filmovej vedy v Umenovednom ústave SAV.
Vo výskume sa venoval predovšetkým divadelnej scénografii, herectvu a divadelnej réžii. K jeho významným prácam patria diela, ktoré vedecky pokrývali činnosť našej prvej scény – Dokumenty o SND 1 (1920 – 1938): Zápas o zmysel a podobu SND (2000), Dokumenty SND 2 : Divadlo v rokoch vojny (2000), Bez nich by Hamlet nezomrel...: 50 rokov Umelecko-dekoračných dielní SND (2009), Silueta generácie: Osobnosti činohry SND (2013).
Jeho vedecký záujem dôsledne prenikal do kontextov spoločensko-kultúrnych špecifík viažucich sa k divadelnému životu v stredoeurópskom geografickom priestore.
Autor je divadelný kritik
Autor: Martin Timko