To leto nebolo vôbec vydarené. Iba pršalo, slnko vyšlo možno na jeden deň. Nóri sú na to zvyknutí, v prázdninách a chodení do prírody ich nič neobmedzovalo ani ten rok.
Aj mladí prívrženci sociálnej demokracie, možno budúci politici, boli vonku v tábore. Vyrušila ich až správa z Osla, vo vládnej štvrti v centre mesta vybuchla bomba. "Neboj sa, sme na ostrove. Je to najbezpečnejšie miesto, kde by som mohla byť," hovorila študentka Kaja, keď okolo štvrtej popoludní telefonovala s mamou. Nevedela, že o niekoľko minút príde vrah aj tam.
Bol piatok 22. júla 2011. Nóri vtedy šli spať s informáciou, že zomrelo deväť ľudí a že na ostrove Utøya sa ešte v ten večer strieľalo. Nikto zatiaľ nevedel povedať, či dve udalosti navzájom súviseli. Až keď sa na druhý deň ráno zobudili, policajti uvoľnili informáciu: v tábore zahynulo sedemdesiatsedem ľudí, mnohí z nich boli ešte deti. Bol to ten typ správy, pri ktorej sa všetci rodičia na svete začínajú dusiť od úzkosti a odmietajú si to predstaviť.
Videli strieľať policajta
Až po rokoch prišiel režisér Erik Poppe a začal pracovať s jedným zásadným, ale prehliadaným údajom.
