Keď ILONA NÉMETH otvárala pred pár týždňami svoju doteraz najrozsiahlejšiu výstavu, dotkla sa širokej témy, ktorá vyvolala mnoho reakcií.
Ilona Németh (55)
80-e roky minulého storočia strávila rodáčka z Dunajskej Stredy vo vydavateľstve Madách ako grafička, po revolúcii spolupracovala s redakciou Nap či z Verejnosťou proti násiliu
2004 začala pôsobiť na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave
2007 habilitovala na budapeštianskej Univerzite výtvarných umení. V tom istom roku pôsobila v National Academy v Oslo.
2 tony cukru sa zatiaľ spotrebovali na jej výstave Eastern Sugar, ktorú pripravila v bratislavskej Kunsthalle v spolupráci s fotografkou Oľgou Triaškou Štefanovič.
V projekte Eastern Sugar v bratislavskej Kunsthalle sa zamerala na osud našich cukrovarov, inšpirovaná jedným z nich, čo kedysi stál v jej rodnom meste na juhu Slovenska.
Opäť tak zasiahla do verejného priestoru, vystavenému zásahom moci.
Intuícia jej hovorí, že za chodom ekonomiky a zánikom cukrovarov na Slovensku stojí aj nenávisť k inakosti, ktorú politici dokážu vždy zneužiť pre osobné výhody.
Patrí k najvýznamnejším vizuálnym umelcom a umelkyniam na Slovensku, pravidelne sa objavuje v uznávaných galériách doma aj v zahraničí. Jej inštalácie sú zastúpené vo viacerých zbierkach v Bratislave, Budapešti, Moskve.
Je zapálená a angažovaná v problémoch, ktoré zásadne určujú našu kultúru a spoločnosť. Politiku aj osobný život však oddeľuje.
Upozorňuje, ako zmanipulované médiá susedného Maďarska vplývajú aj na ľudí u nás.
V bratislavskej Kunsthalle rozbaľujete príbeh cukrovarov na Slovensku so všetkým, čo súvisí s ich fungovaním a zánikom. Ako to vnímajú ľudia z brandže?
"Rôzne. Niektorí rozmýšľajú o tom, či je to umenie, mnohí to riešili ešte predtým, než bola výstava hotová. Niektorí kunsthistorici sa pýtajú, či je výstava dostatočným prepisom témy do umeleckého jazyka. Aj moja mama sa ma každý deň vypytovala, čo má cukrovar spoločného s umením.
Sú aj ľudia, ktorí sa na výstavu pozerajú z rodového hľadiska, že som žena, ktorá dostala taký veľký priestor pre samostatnú výstavu. A hovorí sa aj o tom, či by autor mal k svojej samostatnej výstave prizývať ďalších umelcov a dávať im možnosť vystavovať."
A čo vy na to?
"Myslím si, že keď sa iní umelci zaoberajú niektorými čiastkovými témami programovo a hlbšie ako ja, je dôležité ich prizvať. Sú v nich jednoducho lepší a celkovo rozširujú záber výstavy. Môžem tému z ich hľadiska ako autorka komentovať aj ja, ale nikdy to nebude autentické."
Mali sme svetový unikát, predali sme ho za kocku cukru Čítajte Podľa čoho ste si ich vyberali?
"Nemecký umelec Harun Farocki, ktorý už nežije, sa celý život vo svojej tvorbe venoval téme práce v rôznych projektoch, súčasťou výstavy je aj jeho veľmi známa videoinštalácia, mimochodom prvý raz predstavená na Slovensku.
Holandskí autori zase môžu vniesť do výstavy pohľad umelcov pochádzajúcich z krajiny, ktorá mala svoje kolónie a obchoduje s Afrikou. A anglický umelec Jeremy Deller má k téme čo povedať ako autor, čo roky sa zaoberá vo svojom umení históriou priemyselnej revolúcie a jej vplyvom na osud robotníkov, vykorisťovaním zamestnancov v rôznych historických a ekonomických súvislostiach až dodnes.
Je to pre mňa úplne logické a nebojím sa toho, že by sa moje autorstvo stratilo."
Bežných návštevníkov zrejme zaujíma najmä téma. Nie sú z nej príliš frustrovaní?
"Keď sa chodím pozerať, ako výstava funguje, vždy stretnem niekoho, kto sa o nej chce rozprávať. Najmä starší ľudia ma oslovujú. Mnohí, čo sa ozvú, majú väčšinou osobný vzťah k cukrovarom, poznajú horkosť ich strát, pretože v nich sami prišli o prácu alebo participovali na priemysle inými spôsobmi.
Bývajú nostalgickí aj rozhorčení. Napríklad jeden starý pán inžinier mi rozprával, že v cukrovare pracovala na rôznych pozíciách celá jeho rodina. Na výstavu priviedol svoju vnučku, aby jej ukázal knihu, ktorú napísal jej pradedo. Je totiž súčasťou muzeálnej časti výstavy."
Cukrové homole sa vyrábali do polovice 19. storočia a ťažko sa rozsekávali. V roku 1841 ich nahradil kockový cukor vďaka českému vynálezu špeciálneho lisu. (zdroj: FOTO - LUCIA TKÁČIKOVÁ)V obrovskej hale galérie ste sprevádzkovali reálnu manufaktúru, kde návštevníci ručne vyrábajú cukrové homole a môžu si ich vziať ako suvenír domov. Ako táto interakcia funguje?
"Nie je úplne najjednoduchšia, je to zodpovednosť voči tým, čo v manufaktúre pracujú, aj voči výstave ako celku. Napríklad počiatočný odhad pre množstvo cukru, z ktorého robia naši spolupracovníci a návštevníci homole, boli dve tony, a tie už sú preč.
Teraz musíme riešiť, ako zabezpečiť ďalší cukor, či cez cukrovar, alebo nakúpiť cukor za ďalšie náklady. Je to špecifická situácia, keď počas výstavy, ktorá už prebieha, ešte potrebujete ďalšie financie. Neexistuje na to dostupná forma financovania okrem vlastnej investície."
Nedajú sa vyrobené homole, ktoré si návštevníci neodnesú, opäť rozdrobiť?
"Nedajú. A najmä by to bolo voči nim nefér voči ich vykonanej práci. Stále uvažujeme aj nad tým, čo s tými, ktoré zostanú. Napríklad ich predaj by mohol čiastočne pokryť plat našich spolupracovníkov. Hľadáme najvhodnejšie riešenie."
Riešite vlastne otázky predaja, odbytu a dopytu. Čakali ste to?
"Priznám sa, že isté súvislosti, ktoré výstava priniesla, sú nečakané. Otvorila sa téma, či môže mať umenie naozaj dosah na ekonomiku alebo ovplyvniť ľudí, ktorí o nej rozhodujú."
