Prišli pred 42 rokmi, v čase najtuhšej politickej i kultúrnej normalizácie, videli sme ich – a zvíťazili. Animované figúrky so šachovými menami, s baretkou a budajkami na hlavách, a najmä s nezdolným elánom a optimizmom. Na rozdiel od dobového socrealistického kánonu im však odhodlanie ani nadšenie nestačili.
Nech sa s čo najlepšími úmyslami pustili do hocijakej práce, každá sa vždy skončila katastrofou. Na vine bol práve ten elán, optimizmus a ničím neobmedzená sebadôvera. Stali sa oživenou zábavnou metaforou, symbolom známej poučky: Nestačí chcieť, treba vedieť!
Niet svetlých zajtrajškov
Komunistickí normalizátori na anarchistickú dvojicu právom hľadeli s podozrením. Veď aj prvé príbehy s vtedy ešte bezmennými postavičkami vznikali pre bratislavskú a nie ústrednú federálnu televíziu.