Socialistické Československo nie vždy úplne promptne zareagovalo na dianie vo svete. Muzikál Yellow Submarine sa v našich kinách premietol štyri roky po premiére v Londýne, bratislavský divák mohol byť netrpezlivý a celkom podráždený. Keď už sa k filmu dostal, nemusel to oceniť.
"V kine Metropolka sa jeden v strede premietania postavil a rozčuľoval sa," spomína si Miro Žbirka. "Pýtal sa, čo to má znamenať? Veď oni vôbec nedošli!"
Oni, teda Beatles. Predtým nakrútili Hard Day´ s Night a Help!, v oboch filmoch vystupovali, hrali, spievali a dosť sa pritom bláznili. Lenže Žltá ponorka bol animovaný film. Hoci v ňom znejú ich pesničky, oni sami sa v ňom ukážu až celkom na konci.
Päťdesiat rokov od jeho vzniku dnes do svetových kín prichádza zreštaurovaná verzia. Slovensko má pritom výnimočné postavenie, Art Film Fest v Košiciach ju premietol o dva týždne skôr, ako ju 8. júla predstavia v Londýne.
Škodcovia boli vtedy, sú aj dnes
“Nestačí dokonale ovládať angličtinu, treba poznať aj Beatles. Mám pocit, že prekladateľ filmu a autor slovenských titulkov ich celkom nepoznal.
„
"Šesťdesiate roky plynuli veľmi rýchlo, to boli rýchle časy," hovorí Meky Žbirka. "Beatles sa nikdy neobzerali dozadu a nechceli opakovať to, čo už niekedy robili. Tvorcovia filmu (režíroval ho George Dunnig) si museli poradiť bez nich. Ale aj to, že mohli pracovať s ich piesňami, bolo veľké privilégium."
Žltá ponorka zmenila status animovaného filmu. Dovtedy platilo, že je vhodný pre deti, vďaka nej nad ním mohli filozofovať aj dospelí.
