PETER KEREKES už ako malý chlapec počúval úsmevné historky o okupácii, rozprávali sa pri rodinných stretnutiach. Jeho staručká prababka sa starostila, kde budú Rusi po dlhej ceste ubytovaní, jeho strýko sa skôr bál toho, že jej ukradnú bicykel ako v štyridsiatom piatom.
A otec, ten šiel situáciu riešiť prakticky. "Pracoval vtedy v košickej televízii ako režisér. Jeho kolegovia vytiahli 21. augusta kamery a šli do ulíc nakrúcať okupantov, on si to namieril do reštaurácie a dal si rezeň. Bál sa, že bude vojna a netušil, kedy sa zase raz dobre naje," hovorí.
Aj z neho sa stal v dospelosti režisér. Vo všetkých jeho filmoch badať, ako ho fascinuje pozorovať malého človeka, to, ako sa v kritických chvíľach rozhodoval a bral zodpovednosť za malé dejiny.
Dnes do našich kín vstupuje ako producent filmu Okupácia 1968. Nakrútili ho piati režiséri, všetci pochádzajú z krajín, ktoré nás okupovali. Peter Kerekes ich oslovil preto, aby sme 21. august po päťdesiatich rokoch uvideli inak ako doteraz.
Dnes už máme takmer tridsať rokov slobodný prístup k informáciám, čo sa vtedy stalo. Ešte by ste sa chceli dozvedieť niečo nové?
"Samozrejme. Sovieti mali všetko perfektne pripravené, operáciu mali zabezpečenú aj po spravodajskej linke, čo ma veľmi fascinuje. Zároveň to znamená, že v Československu museli mať spolupracovníkov. Napríklad, presne vedeli, ako funguje ochrana pražského letiska v Ruzyni, okamžite po pristátí ju odstavili a odzbrojili.
Chcel by som teda spoznať tých, čo im pri tom pomáhali - teda československí udavači. Museli im dať správy o tom, kde je ochrana rozmiestnená, aké sú na letisku zvyky, aké majú heslá, akú majú výzbroj a komunikačné frekvencie. Operácia prebehla tak hladko, že Rusi prosto museli vedieť všetko. Akú mali Česi a Slováci motiváciu, že to robili?"
“Afinita k Rusku vychádza z prirodzenej túžby byť iný, aj z iracionálnej túžby po splynutí s väčším celkom. Aj sudetskí Nemci v demokratickom Československu sa túžili pripojiť k Nemecku. Ja som len maličký, nezamestnaný človek, ale - som Nemec. Žijem si tu svoj pokašlaný život - ale som súčasťou slovanského celku.
„
Ako by ste sa to mohli dozvedieť?
"Myslím si, že to sa už nikdy nedozviem. Dnes majú sto rokov, lebo v roku 1968 už museli byť vyššie šarže, teda zrelí ľudia. Nemohli byť žiadne uchá. Keby sa niekedy otvorili archívy KGB, dali by sa aj takéto veci vypátrať, ale či sa to stane, neviem."
Čo znamenala okupácia pre ruských vojakov? Príležitosť ukázať sa?
"To je ťažká otázka, neexistuje jedna odpoveď. Dôstojnícky zbor, všetci tí, čo šli v prvom slede, boli vzdelaní ľudia, cvičení vojaci, ktorí dobre vedeli, čo idú urobiť. Vojaci v druhom slede boli väčšinou z rôznych ázijských častí Sovietskeho zväzu, a tí zas ani netušili, kde sú.
Jedno je isté, maďarský príklad z roku 1956 im naháňal strach, pretože tam sa kontrarevolúcia skončila krviprelievaním. Báli sa, že aj v Prahe sa to môže skončiť podobne, že aj tam budú vešať komunistov. Propaganda to maximálne živila, všetci očakávali obrovský odpor."
Aj sa na to pripravovali?
