Na Paríži celý svet obdivuje aj to, že v kaviarni pri jednej malej káve môžete sedieť niekoľko hodín a nikto vás nemá právo vyhnať. A nikto vás ani vyhnať nechce. Kaviareň nie je zastávkou, ale cieľom mnohých parížskych dní.
Ernest Hemingway v knihe Paríž je pohyblivý sviatok napísal, že Paríž je najlepšie mesto na umožnenie spisovateľovi písať.
Pár minút chôdze od fontány Saint Michel si môžete dať parížsku kávu na mieste, kam chodili svetoznámi filozofi 18. storočia, kde Benjamin Franklin pracoval na americkej ústave. „Le Procope“ je najstaršou kaviarňou nielen Paríža, ale aj na svete a je aj prvou parížskou zmrzlinárňou. V 18. storočí sa aj tu rozmohli liberálne myšlienky, kaviareň bola spojená s históriou Encyklopédie a pre amerických turistov je kultovým miestom, sú pyšní na to, že tam chodievali aj Thomas Jefferson a Benjamin Franklin.
Na poschodí na jednej zo stien púta múdra veta vypovedaná Molièrom: „Et pour fermer chez vous l’entrée à la douleur, de vingt verres de vin entourez votre cœur“. - „A aby ste uzatvorili prístup bolesti, obaľte si srdce dvadsiatimi pohármi vína.“ Na dverách WC nie je napísané zvyčajné „Dames“, ale „Citoyennes“ (Občianky).
Kofeín a Balzacova smrť
V 19. storočí pravidelne prichádzali Paul Verlaine, Victor Hugo, Alfred de Musset aj Honoré de Balzac. Balzaca jeho vášeň pre kávu dohnala k smrti, píjaval päťdesiat šálok kávy denne, aby dokázal písať osemnásť hodín v kuse. Kávu starostlivo zháňal po celom Paríži, mal rád zmes troch druhov káv z ostrovov Réunion a Martinique a mokka kávu z Jemenu. Nechával ju hodiny vrieť, aby získal silnú koncentráciu kofeínu, vďaka ktorej dokázal pracovať celú noc. V Balzacovom múzeu má čestné miesto jeho biela porcelánová kanvica na kávu. Zomrel ako 51-ročný s vnútornosťami zničenými od kofeínu.
kaviareň Les Deux Magots (Saint Germain, Fr.) (zdroj: Wikimédia)U existencialistov
V kaviarenskom živote intelektuálov si konkurovali štvrte Montmartre a Montparnasse, na bulvári Saint-Germain vo vzdialenosti niekoľkých metrov spoluexistuje dvojica kaviarní, „Les Deux Magots“ a „Café de Flore“. Kaviarne sú mýtom, spisovatelia z celého sveta sa pýtajú čašníkov, kde presne v Café de Flore sedávali Jean Paul Sartre a Simone de Beauvoir, ktorí tu trávili aj osem hodín denne. Za cenu jednej kávy boli celý deň v teple pri veľkých kachliach kaviarne.
Čašníci zvyknú odpovedať, že Sartrovo miesto bolo v zadnej časti miestnosti, no v skutočnosti ani Sartre, ani Beauvoirová nesedávali vždy pri rovnakom stole. Počas druhej svetovej vojny, počas okupácie, bola kaviareň útočiskom, slonovinovou vežou, ktorej sa okupácia netýkala, Nemci tam nechodili. Jean-Paul Sartre atmosféru kaviarne okomentoval nasledovne: „Úplne sme sa tu udomácnili: od deviatej rána do obeda sme tu pracovali, potom sme šli na obed a o druhej sme sa sem vracali a s priateľmi sme diskutovali do ôsmej večer. Po večeri sme sa tu s priateľmi opäť stretávali. Môže to pôsobiť divne, ale v kaviarni Flore sme boli doma.“ Štyri roky počas okupácie boli pre Sartra v kaviarni Flore štyrmi rokmi cesty k slobode. Apollinaire, Zadkine, Picasso, Jacques Prévert, po vojne Juliette Gréco, Boris Vian, Ernest Hemingway, Trumane Capote, neskôr Roman Polanski, Brigitte Bardot, Alain Delon, Belmondo, Yves Saint Laurent, slávne modelky, zoznam slávnej klientely je nekonečný. Juliette Gréco povedala, že „vo Flore sú ľudia menej škaredí ako inde“ .
Pod dohľadom dvoch mandarínov
Názov susediacej preslávenej kaviarne „Deux Magots“ pochádza z dvoch sošiek čínskych mandarínov umiestnených tak, akoby mali všetky stoly v kaviarni pod drobnohľadom. Pôvodne, v roku 1812 „Les Deux Magots“ bol názov obchodu s hodvábom, ktorý sa nachádzal na ulici Rue de Buci a sošky dvoch mandarínov boli od začiatku jeho súčasťou. Na námestie pred kostolom Saint-Germain obchod premiestnili v roku 1873 a o dvanásť rokov sa zmenil na kaviareň s predajom likérov.
Verlaine, Rimbaud a Mallarmé tu popíjali na terase absint, Jim Harrison tu pri svojich návštevách Paríža rád sedával pri pohári červeného vína, Guillaume Appollinaire tu písal básne alebo listy svojej snúbenici. Ernest Hemingway vo svojom diele Paríž je pohyblivý sviatok píše:„Jedného dňa som stretol Joycea, ako sa prechádzal na bulvári Sait-Germain. Pozval ma na pohárik, a tak sme išli do Les Deux Magots a objednali sme si dve suché sherry.“ Kaviareň bola miestom parížskych rendez-vous spisovateľa Umberta Eca.
Orgovánová kaviareň
V augustový večer sme sa s manželom zastavili na pohárik v kaviarni Closerie des Lilas. Čašník nás usadil za stolom s pribitým kovovým štítkom s menom Ernesta Hemingwaya. Closerie des Lilas bola prvou kaviarňou, ktorá dala štvrti Montparnasse umeleckú reputáciu.
Kaviareň s orgovánom v názve vznikla v roku 1847. V 19. storočí tu nachádza svoje obľúbené miesto Emile Zola s priateľmi Paulom Cézannom alebo Théophilom Gautierom. V 20. storočí sa tu konávali básnické utorky iniciované Paulom Verlainom a Guillaumom Apollinairom. Hemingway tu napísal časť svojho diela Slnko aj vychádza: „Čašník mi priniesol kávu s mliekom, keď trochu vychladla, vypil som polovicu, a kým som písal, druhú polovicu som nechal v šálke.“
V roku 1922 tu vypukla hádka medzi Tristanom Tzarom a Andrém Bretonom, ktorá ukončila dadaistické hnutie v Paríži. V čase, keď bol v Amerike alkohol zakázaný a v Európe sa pilo za pomerne nízke ceny, Closerie sa stalo obľúbeným miestom amerických spisovateľov, prichádzali sem Hemingway, Fitzerald, Miller.
V kaviarni sa lepšie píše
Súčasný francúzsky spisovateľ Charles Lanzar povedal, že písať v kaviarni je samozrejmosť. „Doma pri mojom pracovnom stole sa mi chce spať, ale tu v kaviarni je ruch, ľudia, atmosféra, ktorá mi prospieva.“ Už 45 rokov ráno prichádza do Café de Flore niekoľko minút pred otvorením.
Do kaviarne nechodí pre jej slávu s duchom literárnych velikánov, ale preto, že ako mnohí iní pred ním v kaviarni na bulvári Saint Germain má svoje vysunuté pracovisko. Stačí mu niekoľko hárkov papiera, pero, káva a inšpirácia prichádzajúca z kaviarenskej atmosféry.
Autor: Maria Danthine-Dopjerová
