Posledný román Petra Krištúfka je plný cynizmu a skepsy. Nečakajte veľký príbeh, ale smutno-smiešne obrazy čias, v ktorých vládne úspech vyjadrený v peniazoch, postavení a pachtení sa za chimérami prestíže. Lenže aj tento mesiac má svoju odvrátenú stranu.
Osud je nevyspytateľný. V čase, keď nezmyselná havária autobusu na konci apríla obrala štyridsaťštyriročného Petra Krištúfka o život, bol rukopis jeho posledného románuLady Xanax, pán Snehulienka a ja už u vydavateľa. Pár dní predtým sme sa s Petrom dohadovali na interview pre náš Magazín o knihách.
Bohužiaľ, kniha začala žiť svoj život bez svojho autora. Význam citátu z Krištúfkovho románu v titulku tejto recenzie – Zmysel života? Žiaden – tak dostal cynicko-smutný tón.
Peter Krištúfek: Lady Xanax, pán Snehulienka a ja (Marenčin PT 2018)Postavičky orloja
Tomáš, to je toja z názvu románu, rozprávač, typický outsider, prežíva prerod socialistickej minulosti v kapitalistický dnešok. Lady Xanax je jeho sestra, postavička bratislavskej dievčiny potácajúcej sa medzi diétami, drogami, reklamnými agentúrami, lovom bohatých a depresiami. A pán Snehulienka je Tomášov otec, špecialista na výrobu piva na pene, alkoholik, ktorý nezvládne seba, svoju rodinu, deti.
Rozprávač príbehu sa narodí so šiestimi prstami na nohách. Je teda iný, lenže tie pršteky mu odfiknú. A v jednom momente sa Tomáš pýta seba samého, či náhodou tá ľudská duša nesídlila práve v tých odfiknutých prstoch, či nie sme všetci len mrzáci, ktorým odrezali dušu tak ako jemu prsty.
Tomáš je priam typizovaná postavička človiečika – blázna, ktorý nerešpektuje pravidlá hry. „Myslí mu to pomalšie,“ hovorí o ňom mama a sám rozprávač sa v ranom detstve rozhodne tento postulát napĺňať. Ako to už v rozprávaniach spisovateľov býva, blázon dokáže nastaviť zrkadlo spoločnosti lepšie ako ten, ktorý pravidlá dodržiava.
Tri časti mozaiky
Krištúfkov román je rozdelený na tri časti; v prvej prežívame detstvo a dospievanie rozprávača v krajine rozpadajúceho sa socializmu a zrodu nových čias. Z malého „spomaleného“ Tomáša sa stáva cynický pozorovateľ rozpadu vlastnej rodiny, otec sa mení na alkoholika, staršia sestra prechádza módnymi vlnami stravovania, záujmov, drogových výletov, práce v módnych povolaniach deväťdesiatych rokov reklamnej brandže, aby sa jej podarilo nájsť si lásku v podobe boháča, aj keď, ako sa pri cynickom rozprávaní dá čakať, tento vzťah nedopadne dobre. A to doslova.
Tomáš je problémový školák, ktorého spomalenie rieši jeho matka tým, že spáva s jeho triednym učiteľom. Pozícia tichého blázna umožňuje postave komentovať dianie so satirickým úškrnom, politicky nekorektne a s poznaním, že zmysel tohto nášho potĺkania sa v nových časoch sa kamsi stratil. Tomáš sa občas potuluje po uliciach, spoznáva stratené existencie a končí v blázinci, kde jeho prerod v pouličného filozofa dozrieva.
Druhá časť knihy je temnou groteskou, v ktorej sa Tomáš dostáva do útrob moderných supermarketov a nákupných centier. Stratí sa z domu a prežíva pár dní medzi „navoňanými“ ľuďmi, stravuje sa kradnutím v potravinách či dojedaním zvyškov, prespáva v zapadnutých kumbáloch a popri tom komentuje časy, v ktorých žijeme. Hyperkonzum sa mení na čistú grotesku s dávkou skepticizmu a rezignácie: „Svet je hnusný, bez pravidiel, bez pointy, utrpenie bez významu, bez zmyslu.“ Hypermarketové dobrodružstvo sa končí návratom domov, kde jeho matka už žije s jeho bývalým triednym učiteľom svoje stratené panelákové bytie.
Tretia časť knihy je útekom medzi bezdomovcov, do útulku na okraji mesta, v ktorom sa stretávajú viaceré postavičky predchádzajúcich dvoch častí. Tomáš nachádza medzi ľuďmi z okraja tú svoju spoločnosť, podobných nešťastníkov, ktorí nezvládli zmenu doby a neprispôsobili sa jej či priam upadli do zvodov súčasného sveta a ten ich vypľul na okraji.
Uhol pohľadu
V niektorých pasážach pripomína Krištúfkov román ikonickú postavičku slovenskej prózy – Neprebudeného Martina Kukučína, ktorého modernejšiu verziu poznáme ako Samka Tále z románu Daniely Kapitáňovej Kniha o cintoríne. Mentálne retardovaný prostáčik, ktorý však vidí svet svojsky, inak. Môže sa teda vysmievať, pretože je „blázon“. Môže hovoriť pravdu, môže byť nekorektný, lebo predsa on je ten „postihnutý“.
Druhou inšpiráciou Krištúfka bol nepochybne Samuel Beckett a jeho texty, v ktorých sa nachádza priam esencia skepticizmu a odmietania sveta spojená s nekonečnými analýzami zbytočnosti hľadania zmyslu nášho bytia. Krištúfkov Tomáš nie je haškovský Švejk, ktorý nastavuje veselé pokrivené zrkadlo, ale práve ten ťažší variant bláznovstva, z ktorého nakoniec nevychádza očista smiechom, ale mrazivá skepsa smútku.
Navyše všetky štyri prostredia, ktorými Tomáš prechádza – rozvrátená vlastná rodina, blázinec, hypermarket a bezdomovecký útulok, sú inštitúciami, ktoré umožňujú karikovať dnešok i priam sociologicky odkazovať na situáciu a éru, v ktorej sa nachádzame. Nestabilita toho, čo tvorilo jadro spoločnosti (rodina), blázinec ako mocenská inštitúcia na uzatváranie ľudí s odlišnými životnými prístupmi a názormi (priam foucaultovská vízia miesta pre nepohodlných a inak zmýšľajúcich), hypermarket ako strojený raj bezduchého konzumu a na záver bezdomovecký útulok ako miesto posledného samaritánstva a ľudí, ktorí cez okraj spoločnosti prepadli.
Bezmocnosť
Záverečná scéna románu je mierne apokalyptická a vyjadruje vzburu proti chrámu spoločnosti. Partia bezdomovcov sa pod Tomášovým vedením rozhodne ukradnúť veľké terénne auto a poslať ho naplnené horľavinami do útrob nákupného centra. Sodoma a Gomora je dokonaná, aj keď len ako gesto, ktoré je vyjadrením zúfalstva.
Očista neprichádza, zostávame uväznení v marazme súčasnej hyperkonzumných čias a budúcnosť, ktorá by sa nám mohla zjaviť, nevyzerá práve ako najpríjemnejšie miesto na život, ak si zachováme prístupy, ktoré videl pri svojich potulkách Tomáš. Dnešná spoločnosť mamonu, konzumu, nezáujmu o druhých v honbe za úspechom, reklamná nablýskanosť, zvádzanie a nahrádzanie pocitu užitočnosti pocitom vlastnenia a nakupovania má svoju odvrátenú tvár v stratených existenciách ľudí, ktorým ušiel vlak. Zmysel života sa stratil v alkohole, hazarde, drogách, prostitúcii, v klesaní na dno. Z tých, čo filozofovali a hľadali morálne posolstvá, sa nakoniec stali blázni.
To všetko dopĺňa Krištúfek aktuálnymi odkazmi na podivné postavičky moci, zakukleného nacizmu či postrehmi, ktoré vyvolajú úsmev až smiech. Satiry je tu, napriek temným významom, dosť a vtipných i nekorektných postrehov si prečítate neúrekom: „No nič, pokiaľ ide o hip-hop, je pozoruhodné a chvályhodné, že pohyby telesne postihnutých sa stali takými populárnymi.“
Peklo? Veď v ňom žijeme
Krištúfkove romány nie sú plné deja, práve naopak, sú viac úvahami o našom živote a zmysle bytia v ňom než dramatickými a dynamickými dielami. Aj jeho posledný román je miestami až beletrizovanou esejou o našom bláznovstve. Nie náhodou knihu uvádza citát Erazma Rotterdamského, autora knihy Chvála bláznovstva.
Tomáš nastavuje svojimi postrehmi tvár dnešku, neváha polemizovať o našej súčasnosti ako o situácii nie nepodobnej peklu, v ktorom sú najväčšie muky nie tie fyzické, ale psychické. Poznanie našej neschopnosti zmocniť sa sveta, upadnutie do múk zdania, že „nič nestíhame“, že sme sa stali len figúrkami v hre kohosi iného. Pachtenie sa za ovocím, ktoré nám pred tým, než sa ho dotkneme, niekto vezme. Krištúfkov román môžete čítať aj ako manifest generácie, ktorá jednou nohou ešte vyrastala v nepodarenom sne o socializme, ale celý svoj ďalší život prežila v dravom svete súčasného hyperkonzumného kapitalizmu, v ktorom sa značkové rifle stali cennejšími než porozumenie. Ale nebojte sa depresií, Tomáš je blázon a robí si z nás veselý dobrý deň.
