V jeho románoch počujete cikády a cítite piesok a soľ. Vnímate osudovosť lásky a zákruty histórie. A keď počujete jeho hlas v telefóne, máte pocit, akoby vás oslovovali generácie múdrych Židov, ktorí rozprávajú aj o tých najobyčajnejších veciach ako o zázraku poznania a ľudskosti.
Izrael sa narodil roku 1948, teda pred sedemdesiatimi rokmi. Vy ste o deväť rokov starší. Ako sa cítite? A ako sa cíti Izrael?
Ako sa cítim ja a ako sa cíti Izrael sú dve rozdielne otázky. Ja, primerane veku. A Izrael? Bez pochybností, je to veľmi rozdelená krajina. A každý z nás mužov a žien tejto krajiny má veľmi rozdielne pocity a názory na to, aký Izrael je a aký by mal byť. Preto vám nemôžem dať žiadnu sociologickú odpoveď, ktorá by na otázku správne odpovedala. Ale jednu vec viem určite. Izrael sa narodil z veľkých nádejí a priam monumentálnych snov. Veľa krajín vzniklo na základe geografických rozhodnutí, náhod, politického diania, ale Izrael je výsledok sna. Ten sen sa naplnil.
Ale, prirodzene, nemôže byť taký veľkolepý, aký bol v tom monumentálnom sne. Realita je vždy iná ako sen. Je to prirodzenosť toho, čo tvorí podstatu sna a fantázie. Keď si splníte sen, zistíte, že reálny život je omnoho zložitejší, že nie je taký zázračný, ako sme snívali. Ale to je univerzálna pravda, nie len tá izraelská. Dokonca aj naša individuálna. A je jedno, či snívate o cestovaní, alebo si budujete dom, alebo píšete román. Ak sa sen splní, je menej zázračný, než bol na počiatku, keď bol ešte len čímsi vo hviezdach. Dnešný Izrael je skutočný, s ľuďmi, ktorí majú rôzne názory, rôzne pocity, túžby a sny, ale je realitou, ktorá má svoje praktické problémy.
Narodil som sa roku 1968 v Československu...
To je traumatický rok pre vás, ruská okupácia... A pamätám si na otras, ktorý vo mne vyvolala smrť Jana Palacha.
Veru, histórii sa nevyhneme, je v každom z nás. Od raného detstva si pamätám, ako nám v televízii vždy hovorili o konfliktoch medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi. A je to tak aj po päťdesiatich rokoch. Je to výsledok mediálnej manipulácie v Európe? Ako žijú ľudia v Izraeli?
Skutočný Izrael vyzerá úplne inak, ako ho vidia médiá. V médiách vidíte fanatických židovských osadníkov, v médiách vidíte ortodoxných židovských mužov ako vystrihnutých zo stredoveku alebo vojakov s helmami a samopalmi na uliciach, ktorí stoja proti Palestínčanom. A občas, zriedkavo, vidíte okuliarnatých akademikov a intelektuálov, ktorí, tak ako ja, sa kriticky vyjadrujú k politike a volajú po mieri. Ale to nie je skutočná situácia Izraela.
Väčšina obyvateľov Izraela nežije v osadách na palestínskych územiach a ani v Jeruzaleme. Väčšina žije na rovine pri pobreží, kde to vyzerá ako v ktorejkoľvek stredomorskej krajine, v Grécku, na juhu Talianska na Sicílii či v Barcelone, alebo Marseille. To je skutočný život pod palmami a olivovníkmi. Tel Aviv je plný kaviarní a reštaurácií otvorených aj o tretej v noci. Ľudia chodia na operu, do kina, do barov a žijú svoj moderný život. Nie sú pod paľbou toho každodenného chorého terorizmu. Na mnohých miestach v Európe umrelo pri teroristických činoch viac ľudí ako u nás. Samozrejme, keď svoj pohľad obrátite len na západný breh Jordánu, na palestínske územia, k Jeruzalemu, nájdete tam konflikty. Takže záleží na tom, kam sa médiá pozerajú.
A čo si myslia mladí ľudia o budúcnosti Izraela?
Každý mladý muž, každá mladá žena majú svoje nezávislé názory. My sme veľmi pestrá krajina, veď len v našom parlamente je dvadsať politických strán. To je veľmi veľa. A aj medzi mladými ľuďmi u nás je veľa prúdov, takže ťažko hovoriť o celej generácii. Máme aj mladých radikálov, ktorí volajú po uzavretí sa, po tom, že sa treba dôrazne odstrihnúť od Arabov. A máme aj ľudí, ktorí zasa hovoria, že je čas na kompromis a na mierovú cestu porozumenia. Ale tá pestrosť názorov tvorí Izrael.
Pred niekoľkými dňami vyšla vaša knihaAko vyliečiť fanatika tiež v arabčine ako voľne dostupná audiokniha. Máte recept na liečbu fanatikov? Je fanatizmus ochorenie?
Fanatizmus je prítomný v ľudstve tisícročia. A je všade, nielen na Blízkom východe. Nájdete ho medzi kresťanmi, v židovskej komunite, v arabskom svete. Ale náboženských fanatikov nájdete rovnako v Amerike aj v Rusku, určite aj u vás. Náboženský fanatizmus dopĺňa často ten nacionalistický. Ale dnes môžeme vidieť aj globalistický fanatizmus či ekologický fanatizmus.
Nie všetky sú rovnako nebezpečné, pretože nepoužívajú rovnaké násilné a krvavé zbrane. Ale fanatikov máme po celom svete, často ich nájdete v rodinách, medzi susedmi. V mojej malej knihe som sa pokúsil pomenovať tie črty, ktoré sú pre fanatikov spoločné kdekoľvek na svete a v rôznych kultúrach. Kládol som si otázku, prečo sa vlastne rodí fanatizmus a z čoho. A či sa dá liečiť? Nie je to epidémia, je to, bohužiaľ, súčasť ľudstva, ktoré ešte stále málo vie.
Žijeme v čase krízy demokracie, nárastu populizmu a čudesných víťazov volieb. Akoby sme boli nepoučiteľní, ba niekedy až hlúpi.
Veru, musím súhlasiť. Niekedy mám dojem, že sme globálna „kindergarden“. Sme v stave akejsi infantilizácie ľudskej rasy. To obrovské vymývanie mozgov, ktoré sledujeme, je iné, ako bolo vymývanie mozgov v komunizme či nacizme. Dnešné vymývanie mozgov sa zakrýva ideou šťastia jedinca, humanity. Hovorí o tom, že život je príjemná hra, všetko je krásne a všetko je ako v škôlke hravé. Ale pritom nám chce globálny svet všetko predať, to, čo reálne nepotrebujeme, ponúknuť nám zábavu, ktorá nás robí detskými. Ale deti sú najlepší zákazníci, lebo nepremýšľajú, nechajú sa rýchlo zviesť a ľahko sa udržia vo svojej naivite.
Kdekoľvek v Amerike, v Európe, na Blízkom východe sa nechávame zabávať. Ľudia prestávajú čítať noviny, knihy, nepozerajú televízne správy, nevedia, čo sa deje. Hrajú hry na svojich smartfónoch, vlastné vzťahy riešia ako spoločenskú hru. Je to globálna tendencia byť infantilným. A to sa reflektuje aj v politike: ľudia volia zabávačov, ľudia volia klaunov, volia tak, akoby voľby boli zábavný program. Ľudia v Británii hlasovali za brexit preto, že čakali, aký z toho bude škandál, ak sa to podarí. Keby nehlasovali za brexit, bola by to nuda a oni sa chceli zabávať. Vôbec netušili o ekonomických vzťahoch s EÚ, čo to spraví s medzinárodným obchodom, ako to zasiahne do života miliónov ľudí. Len čakali, že to bude isto vtipné, keď budú hlasovať za brexit.
Ale táto tendencia je nebezpečná pre našu budúcnosť.
Je, po pravde ohrozuje základy demokracie, ba dovolím si tvrdiť, že základy civilizácie ako takej. Na jednej strane máme fanatizmus a extrémizmus, na strane druhej je tu veľká miera infantilizácie.
Poďme k literatúre. Judáš je vaša kniha, ktorá práve vyšla v slovenčine. Judáš je známa biblická postava a starý muž v knihe hovorí: „Všetci sme judáši.“ Kto je teda Judáš podľa vás?
Začnem tým, že príbeh nie je románom o kresťanstve či ukrižovaní. Je to kniha o dvoch mužoch a jednej žene, ktorí sú zavretí v jednom dome počas jednej zimy. A pijú litre čaju a rozprávajú sa. Ale za nimi sú duchovia, tiene ich života. Minulosť, ktorú zažili, ale aj tiene legiend o Ježišovi, Judášovi, Abrahámovi, teda kultúrne a náboženské korene. A tiež tiene spojené so vznikom izraelskej samostatnosti, politikou Bena Guriona, zakladateľa štátu. A je to kniha o lojálnosti, skúškach a prehodnocovaní toho, čo sme robili. A tiež je to kniha o tom, ako sa nechávame viesť ideami a ľuďmi, ktorí sú vizionármi a priam stvoriteľmi čohosi nového v dejinách. Abraham Lincoln či Charles de Gaulle alebo u vás Alexander Dubček. A občas nás zradia idey. Alebo my zradíme ich.
Ale nie je to len kniha o náboženstve či politike, je to aj kniha o láske medzi staršou ženou a mladým mužom.
Áno, som rád, že ste našli srdce tohto románu. Sú veľmi rozdielni, ona by mohla byť jeho matkou, ale od prvej chvíle, ako ju uvidel, zahorel túžbou, sexuálnou túžbou po tejto žene. Ona je nahnevaná, cynická, nezmierená so životom, realistická, kým on, Šmuel, je snívajúci študent, idealista, ktorý sa hľadá a vidí sa ako revolučný socialista. Ona si za život vyskúšala množstvo mužov, striedala ich ako ponožky. Jeho túžba je ako on, idealistická, a to vytvára napätie lásky. Postupne, ako kniha vznikala, sa tá túžba menila na hlboký cit, stala sa zázračným korením príbehu. Neviem, ako sa to vlastne v tom príbehu udialo, bol to ten zázračný moment, keď je autor zapisovateľom čohosi, čo je silnejšie v nás. Takže láska.
Ale podobne sa mení vzťah medzi starým mužom a Šmuelom: mohli by byť nepriatelia, majú odlišné názory. Mladík je zapálený socialista, ktorý verí v krajšiu budúcnosť, starý muž je skeptik, ktorý vidí, že každé náboženstvo a ideológia sú jedovaté, otrávené. Kresťanstvo, judaizmus, komunizmus, všetko je jedovaté. Mohli by byť nepriatelia, ale kdesi v knihe si začnú hľadať k sebe cesty a vlastne ten starý muž sa stáva čímsi ako otcom pre mladíka. Je to malý jeruzalemský zázrak, nie je to zmŕtvychvstanie, zázrak, vzkriesenie. Ale je to ukážka toho, ako sa dokážu ľudia, slobodní ľudia, meniť, keď sa navzájom počúvajú. Stretli sa ako cudzinci, ale našli si k sebe cestu.
Mnoho vašich kníh je zasadených do konkrétnych historických súvislostí. Do akej miery sme strojcami vlastného šťastia? Nie sme len zrnkami piesku v púštnej búrke histórie?
Pomenovali ste dva extrémy, medzi ktorými sa pohybujeme. Keby sme boli len zrnkom piesku v búrke, len molekulou v akomsi národnom pohybe, bola by to hrozná tragédia. Na druhej strane, nikto z nás nie je opustený ostrov a história každého z nás tvaruje. Voľačo viem aj o histórii vašej krajiny, viem, ako Československo vzniklo na troskách monarchie, aj to, ako fungovalo počas nacizmu, ako prežilo komunizmus, aj to, ako sa rozdelilo na dva samostatné štáty. Aj vy žijete v premenlivom svete a prispôsobujete sa udalostiam. Sme tvarovaní históriou. Ale nemôžeme to nechať len na históriu, ak by sme boli len v jej rukách, stratili by sme vlastnú individualitu.
Vy ste boli viackrát na shortliste stávkových kancelárií na Nobelovu cenu za literatúru. Ako vnímate tohtoročný literárny nobelovský škandál?
Za svojho života som dostal veľa pekných literárnych cien, ale nepíšem knihy preto, aby som dostával ceny. Keby som umrel bez toho, aby som dostal takú alebo onakú cenu, nebudem preto nešťastný. Nikdy som nebol ten typ, ktorý by musel byť číslo jeden. Ani v triede, ani na univerzite, ani v športe. Ani v literatúre. Vždy som však chcel robiť veci najlepšie, ako viem. Ak si na konci dňa poviem, urobil som dobrú prácu, podarilo sa mi napísať pár dobrých stránok, som rád. A keď ceny prídu, som rád.
Ste spisovateľ, publicista, profesor. Čo robíte vo voľnom čase, keď nepíšete?
Milujem prechádzky v meste, som ženatý vyše 55 rokov, mám tri krásne deti a vnúčatá a pre mňa je to dnes ten najväčší dar. Priatelia, posedenia a diskusie. A hudba, baroková aj izraelský folklór. Hudba je pre mňa, podobne ako knihy, intímnym a príjemným zážitkom. Vždy však závisí od nálady, ale hudba vie pohladiť dušu.
Na záver: Potrebujeme ešte v 21. storočí literatúru?
Túto otázku občas dostávam, ale zmenil by som ju, ak dovolíte. Čo je darom literatúry? Najväčším darom literatúry je možnosť nebyť osamelý. Niet lepšieho priateľa, ako je dobrá kniha. Prináša nám životy iných, ale aj lepšie porozumenie sebe samému. A je to na takej intímnej úrovni, akú vám žiadny film či divadlo neponúknu. Je to intímny vzťah ako láska, len vy a kniha. Len človek s knihou a keď vznikne tá chémia, je to zázračný dar. Je to rozkoš.
Spisovateľ Amos Oz (zdroj: FOTO - Uzi Varon)
Profil
Amos Oz (1939), vlastným menom Amos Klausner, je jedným z najznámejších a najvplyvnejších izraelských spisovateľov. Jeho predkovia pochádzajú z Litvy a Ukrajiny. Ako pätnásťročný odišiel do kibucu Chulda, neskôr pôsobil ako novinár, zúčastnil sa vo viacerých vojenských potýčkach. Ako publicista opakovane zastával názor potreby rozdelenia Izraela na dva samostatné štáty. Prvú knihu poviedok Zem šakalov vydal v roku 1965, odvtedy napísal vyše dvadsať kníh beletrie, ktoré boli preložené do viac než 45 jazykov. Býva 25 kilometrov od Mŕtveho mora v mestečku Arad a prednáša na Ben Gurionovej univerzite v Beershebe. V slovenčine vyšli jeho rományPoznať ženu (1995), Čierna skrinka (2011), Panter v podzemí (2014) a aktuálne román Judáš v preklade Kataríny Karovičovej. Amos Oz je nositeľom mnohých literárnych ocenení.
