Keďže je Matej Adámy komik, podvedome by sme čakali, že aj jeho knižná prvotina bude trochu komická, vtipná, prehnane pozitívna. Po úvodných stranách však prídeme na to, že sme sa prerátali. Nesnaží sa byť vtipný. Naopak, miestami na nás vyleje vedro ľadovej vody, a to teda vtipné fakt nie je.
Klbko pochybností
Knihu možno definovať ako spleť príbehov, ktoré nevytvárajú celok, no sú ohraničené realitou, ktorú nám autor nápadne odhaľuje typicky „mužskou rečou“. Hneď od začiatku je jasné, že je to celé o ňom. Miestami v nás vyvoláva pocit, že má potrebu posťažovať sa na náročnosť svojho života. Ešte k tomu na život komika, ktorému náhle klesne sebavedomie a prepadnú ho pochybnosti. Tými koniec koncov aj začína svoju knihu: „Predstavujem si svoj slnečný štát, ostrov Pochyby.“ Na tomto ostrove trávi svoju „dovolenku“, na ktorú sa nedostal, ako sám píše „lastminute“, no v hlave „anytime“. Na tomto ostrove dokonca treba platiť za každú maličkosť. „Pochyby majú veľmi jasný daňový systém – platím daň za to, že nie som a netúžim byť ako ostatní, daň za originálny hlas, ktorý sa mnohým nechce počúvať, daň za neschopnosť sa podriadiť, prispôsobiť, zohnúť a čosi aj prehltnúť, daň za velikášstvo a ohromnú malosť, daň za lenivosť (najmä tá sa mi nechce platiť), daň za hlúposť a, okrem mnohých ďalších, daň za bezbrehú neistotu. Je to komikova nevlastná sestra. Má kopu otázok, ale aby pomohla nájsť odpovede, to nie. Smejú sa dosť? Prečo sa smejú málo? Som dobrý? Som potrebný? Ako dlho sa mi ešte toto chce trpieť? Prečo majú ostatní väčší úspech? Prečo je štandard na autorstvo humoru tak nízko? Som vôbec o niečom?“
Nádej na nástenke
Vďaka autorovým neistotám zistíme, že aj keď máme „pozitívne“ zamestnanie, alebo sme aspoň bezbrehí optimisti, vždy sa nájde istý čas a priestor na pochyby. Zdá sa tiež, že sa autor v istej etape svojho života v tomto časopriestore zasekol a nevedel ako ďalej. Prostredníctvom metafor a prirovnaní píše o tom, ako by jeho svet mohol vyzerať a aký je v skutočnosti. Detailne opisuje svoje pochybnosti a pomyselne pred nimi uteká do vlastného vysnívaného slnečného štátu. „Komik tu je, komik tu bude a najlepší spôsob, ako ho umlčať, je spýtať sa ho, či mu to za to stojí.“
V pavučine popretkávanej veľmi tenkými hranicami únosnosti života, ktorý autor vedie, sa utieka ku krajným možnostiam. Nevie ako ďalej, a tak si kúpi korkovú nástenku v nádeji, že mu pomôže vyriešiť dilemy a posunie ho vpred. Zo začiatku ju onálepkuje svojimi nápadmi a myšlienkami, no potom odrazu dostane blok. Začne preto uvažovať o vlastnom talente a po roku a pol sa rozhodne odložiť túto nástenku do pivnice.
(zdroj: )Prevažne vlažne
Nasledovné autorove kroky sa už výrazne odklonili od prvých strán. Kým na začiatku máte pocit, že sa bude celú knihu iba hľadať a objavovať, neskôr ho prekvapia náhle zvraty. Viackrát sa tak ocitnete na hranici premáhania sa, aby ste si nezaťukali na čelo. Napríklad, keď Adámy sám seba pristihne pri iracionálnom strachu z neznámeho v príbehu, ktorý nazval Kým naozaj sme. Počas cesty autobusom zistil, ako veľmi dokáže byť človek ovplyvňovaný svojím okolím, že muž zvierajúci ruženec v ruke s batohom pod nohami nemusí byť hneď terorista modliaci sa tesne predtým, než odpáli dopravný prostriedok plný ľudí.
Spolu s ním zistíte, že konštelácie, ktoré si sami vytvárame, nemusia byť ani spolovice pravdivé. Na vyváženie však opisuje skutočný svet okolo seba a ako veľmi doň zasahujú osoby, s ktorými prichádza do kontaktu. Miestami tiež nie je iná možnosť, než označiť Adámyho za smoliara. Komického smoliara. Podpísalo sa na ňom detstvo v Petržalke, školská neopätovaná láska k bývalej slovenskej predsedníčke vlády, a tiež najbližší členovia rodiny. Niektorí pozitívne, iní nie.
Dalo by sa tiež povedať, že každý z príbehov má silný osobný náboj, kde hrá veľkú úlohu jeho názor či postoj k danej situácii alebo osobám. Či už ide o príbeh, v ktorom dostane výpoveď v práci a vzápätí ho prijmú do veľkej korporácie, alebo príbeh o jeho dedkovi, ktorý začal zabúdať a neustále preto reprízoval svoje zážitky koldokola. Ide teda prevažne o autorove spomienky, ktoré sú miestami smutné, inokedy zase veselé a aj vtipné. Nie však prehnane. Iba tak, vlažne.
