Sú témy, ktoré nikdy nepochopíme. Jednou z nich sa zaoberá anglický filozof Simon Critchley, ktorý odpovedá na viaceré nezodpovedané otázky. Nie prvoplánovo, dokonca ani nie úplne filozoficky.
Lákavá téma
Téma samovraždy je veľmi lákavá. Jedných vedie k zvedavosti, iných zase k zakrytiu si očí, zapchatiu si uší a úplnému odmietnutiu sa ňou zaoberať. Critchley uvádza hádam najrozumnejší postreh o samovražde, na aký môžeme natrafiť: „Téma samovraždy v nás vyvoláva čudné ticho a nezvyčajnú zhovorčivosť: oberá nás o slová a zároveň ich máme plné ústa.“
Rozdeľuje nás tak akoby do dvoch pomyselných línií. Na jednej strane o samovražde hovoriť nechceme, pretože je to čosi, čo v nás okamžite vyvolá otázku začínajúcu sa na písmeno P. A na strane druhej sme schopní rozoberať jednotlivé dôvody a odpovede na ňu aj celé hodiny. Je to však skutočne potrebné? Pomôže to nejako pri objasnení príčiny? V zásade by sme zrejme na nič nové neprišli. Iba by sme filozofovali a vymýšľali dôvody, čo k tomu človeka viedlo.
Nie čo, ale prečo
Autor sa preto snažil poňať tému samovraždy inak ako len v rovine filozofovania a prázdnych úvah. Nepotrebujeme totiž vedieť,čo je samovražda. To všetci vieme. Skôr ju potrebujeme s patričným citom opísať, a trochu inak ako len na povrchovej, nič nehovoriacej línii. Presne to sa autorovi aj podarilo. V relatívne krátkej eseji poníma veľmi chúlostivú tému nanajvýš zodpovedne a pozerá sa na ňu nie ako na čosi tabuizované a poznačené zaužívanými stereotypmi. Naopak, využíva viaceré núkajúce sa možnosti a pohľady, ktoré prispievajú k jej pochopeniu a hlbšiemu poznaniu. V texte tiež kládol otázky, na ktoré poznal aj nepoznal odpovede. To ho prinútilo hľadať ich. Pomáhal si históriou a rozoberal aj postoj náboženstva k samotnému „aktu“ a jeho dosahov na pozostalých. Autor sa pýta – prečo samovraždu vnímame ako nelegálnu, nemorálnu či bezbožnú? V odpovediach sa opiera o filozofov, napríklad o Platóna, Senecu či Sokrata, ale aj o spisovateľov a umelcov.
Prešľapujeme už od stredoveku
Je zarážajúce, že naše názory na túto tému od dávneho stredoveku veľmi nepokročili. Nedá sa jednoznačne vytýčiť, ktorý postoj je správny. Debata o samovražde je preto akútne potrebná, rovnako ako treba zvážiť postoj k nej. Aj keď skutočne správny postoj zrejme neexistuje.
Poznámky k samovražde otvárajú tému, ktorá sa na prvý pohľad môže zdať veľmi depresívna. Critchley ju však poňal inak, ako by sme čakali, a preto môže byť táto kniha zvláštnym spôsobom sympatická. Odhliadnuc od ponurosti, ktorá na ňu vrhá tieň, v nej však čitateľ alebo čitateľka nájde svetlé záblesky, ktoré môžu byť prvým krokom k tolerancii a akceptovaniu ťažkého rozhodnutia. Lebo práve to je najdôležitejšie a najnáročnejšie. Čo alebo kto teda rozhoduje o tom, či život má alebo nemá zmysel?
