O KNIHÁCH

Keď sa 32 407 zaľúbil do 34 902

Prežiť v koncentráku im pomohla láska, ale aj ľudskosť, schopnosť byť človekom, ktorý dokáže riskovať a pomôcť

Spisovateľka Heather Morrisová

Tetovač z Auschwitzu je román vychádzajúci zo skutočného príbehu Laleho a Gity Sokolovovcov, dvoch slovenských Židov, ktorí prežili koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau a po vojne si našli nový domov v Austrálii.

32 407 sa zaľúbil do 34 902. Píše sa rok 1942, Lale Sokolov, sveták z Krompách, vzdelaný, dobre vychovaný a jazykovo zdatný mladík sa v Osvienčime stáva tým človekom, ktorý má na starosti tetovanie čísel na predlaktia ľudí prichádzajúcich na smrť. 34 902 je číslo dievčiny, Gity, Slovenky, ktorá prišla o pár mesiacov neskôr. Láska im pomohla prežiť. Ale aj Laleho schopnosť byť človekom, ktorý dokáže riskovať a pomôcť. Autorka tohto príbehu, Novozélanďanka Heather Mills, ktorá žije v Austrálii, prišla začiatkom júna pozrieť si Slovensko a najmä Krompachy, kde sa Lale Sokolov narodil.

Článok pokračuje pod video reklamou

Ako sa cítite v krajine Laleho a Gity?

Som ohúrená. Som rada, že som sem prišla. Lale bol hrdý na krajinu svojho pôvodu, ale zároveň bol šťastný, že môže žiť v Austrálii. Prišla som sa pozrieť na krajinu, odkiaľ Lale a Gita prišli. V Austrálii som sa stretla s vnučkou jednej dámy preživšej holokaust, ktorá na sebe niesla celý batoh nenávisti za to, že jej starú mamu vyhnali z Krompách a prežila koncentrák. Mala na mňa zlosť, že glorifikujem nejaké zlé miesto, ale Lale Slovensko a Krompachy tak nevnímal.

Rozprávali ste sa s Lalem aj o vzťahu k rodnej krajine?

On sa na Slovensko a Krompachy nehneval. Hovoril mi, že v roku 1942 bola situácia zlá nie iba na Slovensku, ale v celej Európe. Nebol to problém jeho krajiny, jemu neublížila krajina. Nesúhlasil s tým, čo robila slovenská vláda. Urobil, čo bolo nevyhnutné. Sám bol povahou optimista a hovoril, že život treba žiť tu a teraz tak, aby sme sa nemuseli hanbiť. Za podmienok, v akých sme sa ocitli. V 1948. mu zasa urobili zo života peklo Rusi, uväznili ho. Nebral to ako zlo krajiny, ale ako zlo konkrétnych ľudí a režimov.

Ako vnímate európske dejiny a problém holokaustu a Osvienčimu na Novom Zélande, respektíve v Austrálii?

Popravde, táto téma sa nás príliš nedotkla. Boli sme odstrihnutí od druhej svetovej vojny a vnímali sme ju – aj v školách – len cez príbehy Austrálčanov, ktorí bojovali kdesi vo vzdialenej vojne. Problém holokaustu sme videli len veľmi štatisticky. Moju nevedomosť a nepopísanosť si Lale obľúbil, lebo ma vnímal ako človeka, ktorý nie je zaťažený žiadnou rodinnou traumou, históriou, ktorá by ma ovplyvňovala či dávala mi predsudky. Ja som študovala politické vedy na univerzite a pri štúdiách som sa dosť zameriavala na Európu. Ale bola to akademická perspektíva. Moja empatia však pochádza z uvedomenia si ľudského života cez jeho príbeh, a pri tom akademické poučky blednú.

Každý u nás mal v rodine človeka, ktorého život bol nejako spojený s vojnovými dejinami. U vás je však zaujímavým rozprávačským motívom v tomto vojnovom a ľudskom marazme láska, ktorá protagonistov ženie k záchrane. Je to ten konštitutívny ľudský cit?

Laleho pri živote držala jednoznačne láska. A tiež Gitu. Spätne si uvedomili, že nebyť tej iskierky lásky, asi by neprežili. Za to, že prežili, hovoril Lale, vďačili práve tomu putu a citu. A sú zaviazaní všetkým, ktorí neprežili. Rozhodli sa, že budú žiť najlepšie, ako sa len bude dať, aby v sebe niesli pamiatku na všetkých, ktorí ich v tom vojnovom a osvienčimskom pekle opustili. Keby sa Lale nedostal po vojne do problémov, žili by na Slovensku najlepšie, ako len vedeli. Lale však o tom bol ochotný rozprávať až po Gitinej smrti v roku 2003.

Ako prijali čitatelia u protinožcov tento príbeh? Uverili, že je to pravdivá story?

Absolútne. A bola som sama prekvapená, úspech prekonal aj moje najdivokejšie sny. Kniha sa predáva, každý deň dostávam spätnú väzbu, volajú ma na stretnutia nielen do židovských komunít, ale všade. Hovorila som aj na veľkých zhromaždeniach židovskej komunity, chcela som vedieť, ako vnímajú príbeh, ktorý som vyrozprávala. Len raz som sa stretla so zvláštnou reakciou. Na stretnutí židovskej komunity sa v jednej chvíli postavil starší židovský muž a spýtal sa, prečo si Lale nevybral Žida alebo Židovku pre rozprávanie svojho príbehu, že tomu ako Nežidovka nemôžem rozumieť. Vzápätí, ešte som ani nestihla reagovať, sa viacero ľudí rozhorčene postavilo a začalo tomu mužovi nadávať, že Lale si vybral správne a tak to malo byť. Že vôbec nezáleží na tom, že som Nežidovka, a že si ten pán má najprv prečítať knihu. Ale to bol jediný muž, ktorý mi niečo také vyčítal. V Británii, Poľsku či v Holandsku, všade sa stretávam s pozitívnou odozvou. S výnimkou Izraela má Austrália najväčší počet ľudí, ktorí prežili holokaust.

Keď človek číta vaše opisy každodenného života v koncentračných táboroch, je mu až fyzicky zle. Aké bolo písať o tom?

Aj ja som sa cítila zle a šokovaná. Je to nad rámec môjho chápania. Vymyká sa to akejkoľvek predstave o človeku. A to je v knihe možno desatina z toho, čo mi Lale porozprával. Nebolo v mojich silách napísať všetko. Nie je tam všetko, čo o koncentrákoch viem. Nerozprávam príbeh holokaustu, tých je dosť, ale príbeh jedného človeka a jeho subjektívnych spomienok. Možno ma historici nemajú radi, lebo toto nie je objektívna historická kniha, ale príbeh.

Ľudský príbeh. A individuálny príbeh je emocionálnejší ako dejinné štatistiky.

Povedali sme si, že to vydáme v Austrálii ako príbeh človeka, ktorý v Austrálii dožil svoj život. Bola som prekvapená, že kniha tak zaujala, dnes už je v 29 jazykoch a krajinách sveta!

Lebo je to silný príbeh o láske v pekle.

Je to aj príbeh o ľudskosti, nielen o holokauste. Lale stratil vieru v inštitúciu náboženstva, ale nie v ľudskosť. Každý deň robil malilinké veci, ktoré pomáhali jeho druhom hoci pred vyhladovaním. Tie drobné veci pomáhajú prežiť. Lale pritom rozprával aj o tom, že niektoré ľudské činy boli schopní vykonať aj tí, čo v táboroch strážili, nemeckí vojaci. Stačilo, aby zámerne niečo nevideli.

Ako sa pozeráte na súčasné trendy nárastu extrémizmu a oživovania minulosti aj v politike a pri populistických rečiach?

Bojím sa a som rozrušená. V Austrálii to nevidieť, najväčším naším problémom, o ktorom sa hádame, sú dane. Ale tu v Európe som bola prekvapená, až zdesená. Nie som naivná, ale vôbec nerozumiem tomu, ako sa niekto ešte vôbec môže obracať k tejto temnej minulosti a obdivovať režimy, ktoré masovo zabíjali. Verím mladým ľuďom. To, čo vnímam ako problém, sú neraz starší ľudia. Ale verím, že mladí pochopia, že tu máme omnoho vážnejšie problémy, ktoré naozaj potrebujú radikálne riešenia, ako napríklad naša klíma. My sme v šesťdesiatych rokoch protestovali za mnohé práva, ktoré dnes vnímame ako samozrejmé. A je na mladých ľuďoch, aby sa chytili tém, ktoré ohrozujú celú planétu. Ale mám nádej, ozývajú sa mi mladí ľudia, aj trinásť-, štrnásťroční, ktorí chcú svet zlepšiť.

Nebude z knihy film? Lebo príbeh je to nadmieru filmový.

Áno, ale nemôžem príliš hovoriť o podrobnostiach. V USA vychádza kniha v septembri, ale určite by bolo fajn nájsť dvoch mladých slovenských ľudí, ktorí budú hrať Laleho a Gitu. Budeme veľmi radi, ak sa rozbehne nakrúcanie a bude sa nakrúcať aj na Slovensku, aby sa zachytil autentický priestor. Chcela by som si zachovať istú kontrolu nad scenárom. Kniha má aj tak hollywoodsky ľúbostný koniec.

Ozvali sa prípadne ďalší, ktorí by chceli porozprávať svoje príbehy?

Ozvali sa ich stovky. Odporúčam im, aby sa snažili svoje príbehy porozprávať vydavateľom, nech si nájdu „ghostwritera“.

Budete písať ďalej? Tetovač je vaša prvotina.

Chcem sa venovať ďalšej postave z knihy, Cilke, ktorá pomohla Lalemu. Tiež prežila holokaust, s Gitou a Lalem sa stretli v Osvienčime. Cilka mala šestnásť, keď tam prišla. Vyhliadol si ju jeden z komandantov, ktorý si z nej urobil konkubínu a dva a pol roka ju prakticky znásilňoval. Po návrate do Bratislavy ju poslali ako kolaborantku na Sibír, kde bola pätnásť rokov v gulagu. Tam sa však zoznámila s jedným maďarským mužom, s ktorým sa neskôr dostala do Košíc, kde žili až do smrti. Lale ju označil za najstatočnejšiu osobu, ktorú stretol.

Bol Lale hrdinom? Alebo mal šťastie? Dúfam, že mnoho ľudí na Slovensku sa ponorí do tohto príbehu. Je to niečo, na čo treba byť hrdý. Lale bol človek, ktorý sa zaľúbil, a urobil by všetko preto, aby žil aj s partnerkou život najlepšie, ako mohol. A aby nikomu neublížil. Je to hrdinstvo?

Profil
Heather Morris sa narodila v mestečku Te Awamutu na Novom Zélande, neskôr sa však presťahovala do Melbourne, kde žije od roku 1987. Počas svojho života sa venovala sociálnej práci v Monash Medical Centre v Melbourne. Popri tom sa zaujímala o písanie a tvorbu. V roku 2003 sa zoznámila s Lale Sokolovom z Krompách, ktorý prežil holokaust a po nástupe komunistov v roku 1948 odišiel aj so ženou do Austrálie. Jeho životný príbeh najprv pretavila do scenára. Neskôr po rôznych pripomienkach sa rozhodla prerozprávať ho ako dokumentárny román s názvom Tetovač z Auschwitzu.

Za spoluprácu pri tlmočení ďakujeme Tatiane Hičárovej.

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

Najčítanejšie na SME Kultúra

Inzercia - Tlačové správy

  1. 322 m2 a mesto ako na dlani. Bratislava má atypický penthouse
  2. V Žiline sme vytvorili priestor, aby mladí ľudia neodišli
  3. Pravda o mäse v burgroch z McDonald’s
  4. Dva rekordy na druhý pokus
  5. Mestská polícia má viac slúžiť záujmom občanov
  6. Bardejov by mal byť konečne nezávislý
  7. Karibik aj Európa: Plavte sa za dobrodružstvom
  8. Zuzana Žirková: Šport v meste je v polčase rozpadu
  9. Netrestajme tých, čo mestu šetria čas a peniaze
  10. OLED televízory sú ohrozené vypálením obrazu
  1. 3 najväčšie chyby pri zateplení šikmej strechy
  2. EU v Bratislave udelila čestný titul doctor honors causa
  3. Company´s autumn in the High Tatras
  4. V Žiline sme vytvorili priestor, aby mladí ľudia neodišli
  5. 322 m2 a mesto ako na dlani. Bratislava má atypický penthouse
  6. Pravda o mäse v burgroch z McDonald’s
  7. Dva rekordy na druhý pokus
  8. Mestská polícia má viac slúžiť záujmom občanov
  9. Objednali ste sa už u zubára? Preventívne ...
  10. Virtuálne sídlo v Bratislave
  1. V Žiline sme vytvorili priestor, aby mladí ľudia neodišli 18 054
  2. OLED televízory sú ohrozené vypálením obrazu 17 971
  3. Pravda o mäse v burgroch z McDonald’s 17 898
  4. Stíhame napredovať s technológiami? Môže už byť neskoro 12 995
  5. Koho výrobky naozaj kupujete v McDonald's? 9 763
  6. Reportáž: Ako sa vyrába slovenské akostné víno 9 462
  7. Bezpečné bývanie pre rodiny s deťmi? Na toto nezabudnite 8 624
  8. Karibik aj Európa: Plavte sa za dobrodružstvom 8 505
  9. Zaúča výčapníkov vo svete: Odfláknuté pivo zákazník vycíti 6 968
  10. Koľko minút pracujeme na jednu kávu či novú kuchyňu? 5 955

Hlavné správy zo Sme.sk

Stĺpček Beaty Balogovej

Aktivity bývalých siskárov nie sú variáciou slobody slova

Tóth ukázal, aký mizerný je "analytik".

DOMOV

Návrat do čias mečiarizmu. Reakcie redakcií na sledovanie novinárov

Reagujú Aktuality.sk i týždenník .týždeň.

Neprehliadnite tiež

Lady Gaga posielali na plastiku nosa. Producenti jej hovorili, že nestojí za nič

Do filmu Zrodila sa hviezda speváčka vložila svoj príbeh.

Jiří Macháček: Eštebáckym výsluchom sa veriť nedá, o Tomanovi som musel študovať inde

Český herec hrá hlavnú úlohu v novom česko-slovenskom filme.