Rozprávať sa s básnikom nie je úplne bezpečné. Môže sa stať, že začne zavádzať metaforami a zo svojho života utekať do veršov a abstrakcií.
Ján Štrasser v rozhovore s osamelým bežcom Ivanom Štrpkom ako skúsený partner v dialógu všetko ustrážil. Výsledkom je bohatý a viacvrstvový profil slovenského básnika aj jeho generácie.
Živý tichý hlas
Štrpkov život sa začal v dramatickom čase – v roku 1944, dva mesiace pred vypuknutím Povstania. Po rokoch zistil, že len štyri dni po ňom a päť mesiacov pred ním sa narodili ďalší osamelí bežci Ivan Laučík a Peter Repka.
Je vlastne prirodzenou nevyhnutnosťou, že príbeh naštartovaný v takom zložitom čase sa nemohol vyvíjať pohodlne a bezpečne. Politicky nespoľahlivý otec rýchlo po februárovom puči v roku 1948 prišiel o slobodné notárske povolanie a skončil spoločensky degradovaný v štátnom archíve. Štrpka napriek tomu rozpráva o detstve, „ktorému sa zvykne hovoriť šťastné“. Už vtedy si začal osvojovať dôležité umenie. Ako si obhájiť nezávislosť navzdory okolnostiam a politickému režimu.
Básnik túto vnútornú pripravenosť k slobode poeticky nazýva „tajomným živým tichým hlasom“. Len individuálna ľudskosť môže odolávať tlaku ideológií. Osamelosť bežca je logickým pokračovaním takéhoto rozhodnutia. Postupne sa Štrpkove spomienky menia na svedectvo zložitých čias. Po krátkej kariére pomocníka geologického prieskumu sa Ivan Štrpka vydal do iných terénov.
Zmysel osamelosti
Jeho rozprávanie je generačnou výpoveďou o čase, ktorý priniesol umelecké vzopnutia, ale aj mnohé zrady a sklamania. Osamelí bežci nevznikli, jednoducho prišli a boli. „Našli sme sa ako blízki priatelia, sme príbuzní na začiatku.“ Od prvej chvíle manifestu Návrat anjelov ich okolie nepochopilo, že údel osamelosti si vyžaduje konflikt a nemá nič spoločné so všeobecným uznaním. „Vedeli sme, že o naše hodnoty musíme zápasiť.“
Mladí básnici sa vnútorne nezabarikádovali. Vnímali podnety zo sveta. Začítali sa do beatnikov, hoci na domácej pôde museli viesť malé (a trápne) vojny so šéfredaktormi kultúrnych časopisov, s cenzormi a hráčmi typu Válek, ktorí sa zaplietli do šachovnice moci.
Oživenie roku 1968 Osamelí bežci privítali nepoliticko-politickým vyhlásením. „Zmysel nášho osamelobežectva je vydať sa cestou jedinca a obsiahnuť slobodného človeka, prijať plnú zodpovednosť za seba, svoje postoje a činy. Byť sám sebou až na dno...“
Po násilnom konci Pražskej jari rozum sčernel. Štrpkova básnická reflexia tohto krachu ešte i dnes dojíma: „Šašov smiech škrípe. Poslovia sa navracajú s prelámaným predlaktím. Kráľ preľaknutý...“
Nádeje
Ani počas normalizácie sa základná úloha nezmenila. Bez ohľadu na nové profesionálne výzvy (práca v televízii) a šedivú realitu neskorého socializmu Štrpka vedel, že „jeho život je širší a hlbší ako celý idiotský systém, v ktorom musel existovať“.
Knižný rozhovor so Štrpkom nie je len zápisníkom o chronológii jeho života. Básnik rozumie vlastnej neschopnosti premýšľať a hovoriť. Práve v tomto kritickom bode sa črtá nové východisko a nádej, lebo „zhasnuté lampy tečú ďalej v novej tme“. Tak vyzerá zrodenie súčasnej poézie.
Ján Štrasser znovu potvrdil svoju povesť majstra knižných rozhovorov. Dialóg so Štrpkom pre neho nebol jednoduchý, ide o spolupútnika v jednej ére a literárneho kolegu. Napriek tomu Štrpkovi nič nedaruje. Vie byť nepríjemný, odporujúci aj drzo zvedavý. Zo života osamelého bežca vyťažil bohatstvo spomienok a interpretácií.
Každý čitateľ tohto rozhovoru prispeje k tomu, že osamelosť básnika bude na chvíľu porazená spoločenstvom rovnako premýšľajúcich.
