Herečka Ela Lehotská: V márnici som cítila bolesť všetkých matiek

Patrí do generácie herečiek, na ktoré sa v našich divadlách až na výnimky zabudlo. V jej prípade je to možno aj preto, že divadelnú kariéru odštartovala krátko po Nežnej revolúcii v Česku.

Vďaka odchodu však našla spôsob, ako sa odpútať od známeho mena umeleckej rodiny Lehotských. Teraz jej život ukazuje, že žiť v tieni výslnia môže byť veľmi obohacujúce.

Pred pár rokmi sa herečka ELA LEHOTSKÁ vrátila späť na Slovensko. Postupne ju tu objavili režiséri, ktorým typovo čoraz viac začala sedieť v úlohách zrelých žien.

V pripravovanom filme Ostrým nožom, inšpirovanom vraždou študenta Daniela Tupého, hrá postavu matky.

Spoločne s ňou cíti, že zmierenie je nevyhnutné a chod sveta stojí a padá na tom, ako si urobíme poriadok v osobných vzťahoch.

Z vraždy Daniela Tupého sú dodnes podozriví skinheadi a vinník nie je potrestaný. Prežívali ste to silno aj v časoch, keď sociálne siete nebičovali naše emócie tak ako teraz?

"Vnímala som ju dosť vzdialene, žila som v Prahe, odtrhnutá od slovenskej reality, skôr som vnímala tú českú. Keď ma prednedávnom režisér Teodor Kuhn oslovil na spoluprácu na filme Ostrým nožom, téma ma bytostne zasiahla.

Zároveň som na pozadí politickej scény cítila rozmer osobnej drámy, a to ma zaujalo.

Okrem toho máme za sebou spoločné projekty, ešte z čias vysokoškolského štúdia, pracuje sa s ním veľmi dobre a vieme sa na seba dobre napojiť."

Hráte matku zavraždeného mladíka. Ako ste postavu uchopili?

"Od začiatku som mala veľký rešpekt pred postavou matky, ktorá príde o dieťa. Urobila som si obraz o celej udalosti z dostupných zdrojov. Od prvého momentu som však film brala ako nový príbeh.

Scenár sa vraždou iba inšpiroval, n ejde o presnú rekonštrukciu skutočného prípadu. Súvislosti som si však musela občerstviť, pracovala som s emóciami, ktoré sa na skutočný príbeh viazali ."

Čo máte s filmovou matkou spoločné?

"S režisérom sme sa snažili jej postavu viesť tak, že musí aj po hroznej osobnej tragédii pokračovať, žiť ďalej každodenný život. Má predsa ešte jedno dieťa, ktoré ju potrebuje.

Postava dcérky je veľmi pekne napísaná, dievčatko nechápe dosah tragédie, chce s rodičmi byť a čo najviac sa radovať. Otec to nedokáže prijať, ale mama cíti, že tu musí pre oboch byť.

Na túto linku sa dokážem úplne napojiť – obdivujem ženu, ktorá sa nevzdáva. A, samozrejme, je tu základná spoločná črta – som matkou troch detí."

Do akej miery ste riešili politický kontext?

"Mala som pred očami najmä ľudí, ktorým sa stala tragédia, smrť dieťaťa je univerzálnym, až archetypálnym aktom. Deje sa bohužiaľ každodenne naprieč celým ľudstvom.

Politický kontext bol počas celého nakrúcania trochu v úzadí, je však vo filme zabudovaný od samého začiatku nezávisle od osobného konania postáv.

Je mi vždy bližšie to, čo dokážem vo svojom bezprostrednom okolí sama ovplyvniť, čiže vzťahy v rodine medzi najbližšími."

V prípade vraždy so spolitizovaným pozadím človeka nezasahujú bezprostredne oveľa širšie súvislosti?

"Rádius sa môže stále zväčšovať. Situáciu vo filmovom príbehu som však vzala v prvom rade ako matka, ktorá má dosah najmä na svojich najbližších.

A práve tých stráca. Dieťa jej tragicky zomiera a manžel v pocite zodpovednosti za jeho smrť všetku svoju pozornosť sústreďuje na kontrolu súdov, moci a na hľadanie vinníka.

Ten nôž, ktorým bol vykonaný zločin, akoby ostrým rezom oddeľoval od seba aj pozostalých. Otec ten tichý rozpad nevidí, matka ho však cíti."

Nemala by byť tiež angažovanejšia?

"Ak to mám posudzovať podľa seba, tak nie. Politiku sledujem, ale neponáram sa do nej a neprikladám jej taký veľký význam, verejne sa o nej nevyjadrujem.

Samozrejme, hovoriť o nej je veľmi potrebné, ale necítim to ako svoju úlohu, svoje poslanie. Držím sa toho, že hýbem svetom, až keď si sama upracem vlastný život. Robiť to naopak cítim ako pokrytecké."

Ani posledné mesiace na Slovensku neboli pre vás natoľko búrlivé, že by ste sa verejne ozvali?