Pred dvoma rokmi rozšírili zakladatelia Absyntu svoju ponuku (edícia Prekliati rerportéri) o novú edíciu 100 %, ktorá obsahuje výnimočné a silné knihy stojace na pomedzí beletrie, memoárov a non-fiction. Pred niekoľkými mesiacmi prebral Absynt štafetu po zanikajúcom vydavateľstve Kalligram. Na základe spolupráce a nadviazaním na pôvodný odkaz Kalligramu vznikla nová edícia esejí s názvom Skica, v ktorej nájdeme otázky a odpovede venujúce sa najpálčivejším témam súčasnosti. Keď sme si však začínali myslieť, že nás už vydavateľstvo Absynt nemôže ničím prekvapiť, prišli s knihou od švédskej spisovateľky s názvomExpedícia. Môj ľúbostný príbeh, ktorá sa úplne odlišuje od všetkých doterajších publikácií.
Bea Uusma: Expedícia. Môj ľúbostný príbeh (Absynt 2018)Nezvestní na polárnej výprave
Reportážna literatúra sa vyznačuje obzvlášť drsnými svedectvami z nevídaných miest, do ktorých by si veľakrát netrúfol ísť ani ten najodvážnejší reportér či reportérka. Expedíciu však nepísala reportérka. Bea Uusma je päťdesiatdvaročná spisovateľka, ilustrátorka a lekárka. Jej prvá kniha, ktorú aj sama ilustrovala, bola o americkom astronautovi a pilotovi Apolla 11 Michaelovi Collinsovi (kniha má názovMuž, ktorý videl odvrátenú stranu Mesiaca. Príbeh Apolla 11). Už vtedy bolo zrejmé, že ju veľmi zaujíma lietanie, no nielen vo vesmíre, ale aj o čosi nižšie.
Posadnutosť (v dobrom slova zmysle) v nej naštartovala v polovici deväťdesiatych rokov kniha S Orlom k pólu. Andréeho polárna expedícia v roku 1897. Vďaka nej sa začala výrazne zaujímať o príbeh o polárnej balónovej expedícii, ktorá sa začína na jar 1897. Traja Švédi zo Štokholmu sa v tom čase rozhodnú preletieť balónom, ktorý je poháňaný vodíkom, až na ďaleký severný pól. Zaujímavé však je, že autorka neznáša zimu a už vôbec nemá dobrodružnú povahu. Napriek tomu prekročí prah svojej komfortnej zóny a veľkú časť svojho života, všetky myšlienky a túžby vloží práve do svojej vlastnej expedície. Odmietla tak prestať pátrať po troch mužoch, Salomonovi Augustovi Andréem (42), Nilsovi Strindbergovi (24) a Knutovi Fræ nkelovi (27), ktorí sa z tejto výpravy za záhadných okolností už nikdy nevrátili. Zomreli totiž počas expedície.
Pátranie po príčinách
Bea Uusma sa nepochybne práve pre expedíciu rozhodla vyštudovať medicínu, aj keď to jednoznačne nepotvrdzuje, iba naznačuje. Nástojčivo potrebovala prísť na koreň tomu, čo sa im stalo, prečo sa nevrátili a ako zomreli. Rozhodla sa preto začať od nuly a ísť po ich stopách, hoci bola občas skeptická, či sa jej podarí zistiť a vyskúmať niečo viac, ako už bolo zistené. Najprv navštívila Andréeho múzeum, kde sa v nej čosi zlomilo. Po tom, ako na vlastné oči videla výbavu, ktorú so sebou mali traja členovia expedície, povedala si, že niečo nie je v poriadku. Či si to povedala práve vo chvíli, keď videla podomácky opravené sane, pri denníkoch, ktoré si muži písali, alebo pri konzervách s odtlačkami zubov ľadových medveďov, nevieme. Rozhodne to však bol práve ten zlom, keď si uvedomila, že ich expedícia sa stáva aj jej expedíciou. Navštívila kvôli nim všetkých pozostalých, prešla dostupné adresy, informácie, knihy, spisy, ľúbostné listy a matričné knihy, aby sa dostala čo najhlbšie. Nič z toho však neobjasňovalo to najdôležitejšie – príčinu ich úmrtia.
Salomon August Andrée chcel pôvodne preletieť balónom ponad Atlantický oceán. V tom čase sa však nenašiel nikto, kto by mu prelet financoval. Stal sa teda vodcom expedície na severný pól a vybral si ďalších dvoch mužov, ktorí sa stali členmi jeho výpravy. Obaja sú výrazne mladší od Andréeho, dvadsaťsedemročný Kurt Fræ nkel iba nedávno doštudoval technickú vysokú školu v Štokholme. V žiadosti, v ktorej sú spísané zručnosti, má napísané, že je inžinier, no nemá žiadne skúsenosti. Dostal teda na starosť meteorologické pozorovania. Posledný člen expedície a zároveň najmladší Nils Strindberg bol asistentom na technickej vysokej škole. Vynikal znalosťami z fyziky, matematiky a astronómie. Uusma píše, že jeho úlohou bolo fotografovať vo vzduchu krajinu a stanovovať polohu na ďalšie mapovanie polárnej oblasti. Mal však aj inú, zodpovednejšiu úlohu, bol zároveň Andréeho zástupcom. V prípade, že by už Andrée nemohol viesť expedíciu a došli by k záveru, že viac nie je spôsobilý vykonávať svoju funkciu, nahradil by ho.
11. júl 1897 o 13.46
Pred samotnou expedíciou boli všetci traja spôsobilí, zdraví a nadšení z dobrodružstva, ktoré ich čakalo. Avšak bez akýchkoľvek skúseností. Keď nasadali do balóna, mali na sebe slušné oblečenie, zbalené mali aj luxusné obleky a šatky. Nils Strindberg bol čerstvo zasnúbený s Annou Charlierovou, no to ho od expedície neodradilo. Vo svojom denníku ju často spomínal, písal jej aj ľúbostné listy, Annina fotografia sa našla medzi jeho vecami. Dúfal, že sa k nej jedného dňa vráti a vezme si ju za ženu. ,,Spal som vynikajúco a o Tebe, Anna, sa mi polahodne prisnilo.“
Bea Uusma vo svojej knihe dáva priestor aj Anne Charlierovej, ktorá srdcervúco dopĺňa expedíciu. Je akoby svetielkom, ktorého sa stále chytáme a vďaka nemu dúfame, že príbeh nakoniec dopadne dobre. Tridsaťtri rokov je však veľmi dlhý čas. Toľko trvá, kým sa napokon nájdu, a to celkom náhodou, tri telá na osamotenom Bielom ostrove. Po statných mužoch zostali len nedotknuté zásoby jedla, teplé zimné oblečenie, stále použiteľné pušky a zopár debien munície. ,,Príroda nás pohlcuje. Ľadový vietor, dážď, sneh a zrnká piesku nás nahlodávajú, rozkladajú, drobia na molekuly a zlúčeniny uhlíka. Rozbíjajú kovalentné väzby medzi uhlíkom a atómami vodíka. Naše atómy sa miesia s hnedými zrnkami piesku na jedinom prúžku pláže na Bielom ostrove.“
Muži si viedli podrobné denníky, ktoré sa autorke aspoň čiastočne podarilo rozlúštiť. Vďaka nim vieme, čo jedli, aké bolo počasie, v akom boli zdravotnom stave, akú mali náladu alebo čo sa im podarilo uloviť (ľadové medvede alebo tulene). „Títo traja dennodenne zápasili s ľadom, aby prišli niekam, kde ich zem unesie, ale nepohli sa z miesta, lebo ľad pod nohami ich unášal opačným smerom. Ľúbostný príbeh s tragickým koncom.“
Čo sa im však skutočne stalo po tom, ako sa ocitli na pevnine Bieleho ostrova?
„Všetko v tejto knihe je pravda. Všetko sa naozaj stalo. Okrem strán 271 a 272.“
Takto sa kniha začína a už na prvý pohľad je nám jasné, že sa od nej tak ľahko neodtrhneme. Je ťažká, masívna a hneď po jej otvorení vidíme kus kvalitnej práce. Nad jej grafickým spracovaním a autentickými fotografiami sa zatají dych. Vo väčšine kníh sa vizuálna stránka nerovná textu, naopak v tejto knihe miestami skôr text dopĺňa fotky či grafiky. Toto rozhodne nie je kniha, akú bežne držíme v rukách. Je výnimočnejšia.
Má všetko dôležité
Pre Magazín o knihách sa k Expedícii vyjadril aj spoluzakladateľ vydavateľstva Absynt Filip Ostrowski: „Do Expedície sa nedá nezamilovať. V momente, ako sme držali v rukách jedno z prvých zahraničných vydaní tejto knihy, vedeli sme, že má v sebe všetko to, čo je pre Absynt na knihách dôležité. Myslím tým najmä výnimočný príbeh podaný sviežim, moderným a krásnym spôsobom. Kniha je múdra, inšpirujúca a zároveň vyniká ako dizajnový artefakt. Naši čitatelia sú síce zvyknutí na literárne reportáže, poznajú naše silné príbehy z edície 100 %, no chceme im ukázať, že Absynt je ešte viac. Aj preto sa snažíme vydávať knižné prekvapenia, ako je Expedícia, ktorá sa vizuálne odlišuje od všetkých kníh, ktoré sme zatiaľ vydali a zároveň plní naše kritériá. Za seba môžem povedať, že som knihu prečítal so zatajeným dychom. Zbožňujem, keď pri čítaní cítiť, že autor či autorka robí svoju prácu s vášňou a talentom.
