Antonio Muñoz Molina je slávny španielsky spisovateľ. Preklad jeho románuComo la sombra que se va z roku 2014 sa pod názvom Like a Fading Shadow (Ako miznúci tieň) dostal do užšieho finále ceny Man Booker International 2018. To ho automaticky vystrelilo do centra pozornosti hľadačov netuctových diel. Kniha rozhodne nesklamala, je podivná v každom smere. Čitateľa naláka upútavka, že ide o opis desiatich dní zo života Jamesa Earla Raya, vraha Dr. Martina Luthera Kinga ml. Ray dva mesiace po čine unikal FBI a dostal sa s falošnými dokladmi z Kanady cez Londýn až do Lisabonu. Toto mesto hrá nemalú, aj keď symbolickú úlohu aj v živote samotného spisovateľa Muñoza Molinu. Keď zistí, že Ray v Lisabone strávil nejaký čas, tak ho to zaujme, že sa o tom rozhodne napísať knihu.
publikácia Ako miznúci tieň - Antonio Muñoz Molina
Molina nedokáže oddeliť Lisabon svojho hrdinu od seba samého, a tak vznikne kompilát, v ktorom prepletá kapitoly zo života vraha s osobnými spomienkami, trápením, ktoré sprevádzalo vznik jeho prvej knihy, epizódy z rodinného života. Tieto úplne nesúvisiace príbehy spája jedine mesto Lisabon. Chvíľami je to lepidlo naozaj veľmi slabé, inde sa príbehy o seba zachytia lepšie. Je problematické spájať faktografickú literatúru s memoármi a ešte aj s poriadnou dávkou teoretizovania o podstate literárnej tvorby. Hoci je v knihe veľa myšlienok hodných pozornosti, forma je taká experimentálna, až je miestami iritujúca. Zrejme presne o to autorovi ide. Naturalisticky úmorné detaily v kombinácii s postmodernisticky roztrhaným dejom a preskokmi v čase zachraňuje autorov výborný štýl písania.
Upotený zúfalý zločinec
James Earl Ray za pomoci falošných dokladov pomerne dlho unikal FBI. Labyrint, v ktorom sa pohyboval, sa však stále zužoval. Dochádzali možnosti aj peniaze. Jeho posledná nádej bol Lisabon, kde dúfal, že získa vízum do Angoly, Juhoafrickej republiky, Rodézie či Biafry. Každá krajina, v ktorej vtedy bieli žoldnieri bojovali na strane kolonizátorov, mohla byť jeho záchranou, mohol sa tam stratiť. Dokonca si nahováral, že ako vrah takého významného černošského aktivistu bude vítaný ako hrdina.
Antonio Muñoz Molina sa majstrovsky preniesol do hlavy tohto človeka. V príliš teplom obleku, v mizernej hotelovej izbe, v krajine, kde nerozumel ani slovo, pretekal s časom. Nedôvera a laxný prístup úradníkov ho nútili k agonizujúcemu čakaniu. Strach, že sa na prvej strane novín zasa objaví jeho tvár, nespavosť, spomienky, ktoré Muñoz Molina roztáča stále dookola vo vyčerpávajúcom tempe, spôsobia, že sa čitateľ cíti ako dieťa na kolotoči, ktorý nevie zastať. Darí sa mu navodiť atmosféru úzkosti, pocitu myši v pasci.
Motívom vraždy sa príliš nezdržiava, je zrejme podľa neho jasný. Zanedbaný chlapec z mnohodetnej rodiny alkoholikov, ktorý sa takmer dal na dráhu kriminálnika, pokračoval v lúpežiach, až kým si nevyslúžil dvadsaťročný trest. Po vydarenom úteku je dlhé mesiace na slobode, počúva rádio a pozerá televíziu schovaný v lacných moteloch. Jeho celoživotná averzia k čiernym sa zhutní do postavy Martina Luthera Kinga. Hlava ohlúpnutá z čítania lacných špionážnych románov sa rozhodne niečo významné urobiť. Bezcenný človek má aspoň jednu možnosť, ako sa presláviť, zničiť život niekomu dôležitému, spáchať deštrukčný čin, ktorý vojde do dejín.
Láska menom Lisabon, láska menom Elvíra
Molina sa nevenuje len drobnokresbe vraha na úteku. Rovnako precízne skladá vedľa seba spomienky na čas svojej mladosti, keď bol uväznený v pasci práce úradníka a otca rozrastajúcej sa rodiny. Riešil rozhodne málo originálnu dilemu, ako získať čas na písanie prvého románu, ako dostať zo svojho vnútra na papier dostatočne živé postavy. Keďže nikdy nebol v Lisabone, kde sa časť jeho knihy odohráva, na tri dni doslova ujde z domu a odcestuje tam. Pocíti ten náhly nával slobody a šťastia, keď je len sám sebou, so svojimi myšlienkami, fotoaparátom a zápisníkom, keď dokáže z hlavy vypustiť rodinu aj prácu.
Tento krátky výlet je rozhodujúci pre zavŕšenie jeho prvotiny, ktorej úspech mu úplne zmení život. Znamená však aj vznik trhliny v jeho prvom manželstve. V ďalších častiach knihy predstaví svoju novú lásku a terajšiu manželku Elvíru. Epizóda opisujúca ich prvé stretnutie je molinovsky detailná, takže zostáva trocha trápny pocit ako pri pozeraní kľúčovou dierkou. Táto kniha je dôkazom tézy, že krása je v oku pozorovateľa. Kým pre Molinu je Lisabon pôvabné mesto plné nádejí a lásky, pre Raya je to mizerná diera plná škaredých a neochotných ľudí, miesto, kde nemajú ani len stánky s hotdogmi.
Nezbavím sa ťa, kým ťa nedopíšem
Vzhľadom na to, že obrovským množstvom detailov zaplnené stránky pripomínajú podrobnú policajnú správu, chce zrejme autor vyvolať dojem, že nejde o fikciu, ale keďže čitateľ trávi množstvo času v mysli vraha, je jasné, že opak je pravda. To množstvo podrobností je tu možno aj preto, že sa už dalo čerpať z odtajnených spisov FBI ku Kingovej vražde. V kapitolách, ktoré Muñoz Molina venuje sám sebe, opisuje až maniakálnu zaujatosť, s ktorou sa téme venuje. Trpí nespavosťou, v snoch mu splýva realita s minulosťou, o Rayovi má naštudované toľko, až má chvíľami pocit, že je ním, cíti ako on. Vie, že kým knihu nedokončí, tohto stavu sa nezbaví. S manželkou odcestuje do Memphisu v USA, navštívi múzeum a slávnu izbu 306 v moteli Lorraine, kde bol ubytovaný King a kde ho Ray zastrelil z okna kúpeľne protiľahlej ubytovne. Muñoz Molina opäť použije techniku vciťovania sa do postavy kombinovanú s drobnokresbou prostredia. Čitateľ má pocit, že je s Kingom v izbe, hlavou mu víria jeho myšlienky a to až do chvíle, keď priletí osudný výstrel.
Pozoruhodná kniha
Osobné príbehy autora knihy, osud vraha a množstvo myšlienok o procese tvorby spolu naozaj nesúvisia. To, že sa spojivom stal Lisabon, je len výsledkom spisovateľovho rozhodnutia, je to čistý duševný konštrukt. Pokojne to mohlo byť niečo úplne iné. Dvaja muži, ktorí sa nikdy nepoznali, hľadajú východisko z ťaživej situácie. Obom ide, aj keď úplne iným spôsobom, o to, ako sa bude ďalej vyvíjať ich život. Jeden vedie dopredu prehraný boj, ani si nič iné ako doživotné väzenie nezaslúži, druhý sa musí rozhodnúť, akú veľkú obeť prinesie, aby mohol slobodne tvoriť.
O tejto knihe sa dá povedať, že je pozoruhodná, čo v danom prípade nie je zdvorilostná fráza, pretože je malá pravdepodobnosť, že sa stane masovo obľúbenou. Pozoruhodne je v nej vykreslený duševný svet hrdinov, je v nej pozoruhodne veľa zbytočných detailov, pozoruhodne zľahka prepája zdanlivo neprepojiteľné. Pozoruhodne dlho neodchádza z hlavy, aj keď miestami až pozoruhodne čitateľa irituje. Určite nezapadne do priemeru, pretože svojou formou nepatrí do žiadnej fixnej kategórie.
