SME

Thomas C. Foster: Vedieť čítať literatúru chce celoživotný tréning

Nikto sa nenarodí ako skúsený čitateľ. Učitelia dokážu v literatúre upozorniť na veci, ktoré si „naivní“ čitatelia nevšimli

spisovateľ Thomas C. Fosterspisovateľ Thomas C. Foster

Že vás v škole naučili čítať? Neverte tomu. Vedieť čítať literatúru chce celoživotný tréning a tak trochu aj schopnosť zabudnúť na to, čo nás v škole naučili. Krása sa neskrýva (len) v príbehu. Thomas C. Foster je výborný rozprávač, ktorého knihy o tom, ako čítať knihy, sa používajú v USA (a iných anglofónnych krajinách) ako najlepší úvod pre tých, ktorým je čítanie prácou, inšpiráciou i koníčkom.

Prvá otázka je jednoduchá, ale myslím, že s odpoveďou to bude zložitejšie. Načo je nám literatúra?

Máte pravdu, bude to zložitejšie. Literatúru potrebujeme asi z toľkých dôvodov, koľko je na svete ľudí. Dokonca aj tí, ktorí by chceli potrebu literatúry popierať (čím zvyčajne myslia jej tlačenú podobu), väčšinou potrebujú aspoň to, čo z nej nájdu vo filme. Ako autor knihy s názvom Reading the Silver Screen (Čítanie zo strieborného plátna) som si istý, že aj to je v skutočnosti súčasťou literatúry. Najdôležitejšou vlastnosťou literatúry je pre nás to, že nám umožňuje vcítiť sa do iných životov. Nikdy som nebol anglickou matrónou v strednom veku, starovekým gréckym hrdinom ani dieťaťom strateným v divočine, ale veľakrát som s týmito typmi ľudí prežíval ich príbehy. Poviedky a básne nastavujú zrkadlo našim vzorcom správania, ktoré si často ani neuvedomujeme. Zažívame pri nich dobrodružstvá, aké by sa nám v reálnom živote nikdy nestali, a zároveň podnecujú našu predstavivosť. Učia nás empatii, súcitu a pochopeniu.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Svojimi knihami chcete meniť naivných čitateľov (autorom termínu je Umberto Eco) a naučiť ich porozumieť hlbším rovinám textu. Dá sa to vôbec?

Nielenže sa to dá, je to dokonca nevyhnutné. Nikto sa nenarodí ako skúsený čitateľ, dokonca ani nebohý profesor Eco (hoci tomuto naozaj ťažko uveriť). Sofistikovaným čitateľom sa človek stane dvoma spôsobmi, praxou a vedením. S praxou je to jednoduché: čítate, čítate a čítate. Vedenie znamená, že keď čitatelia potrebujú pomoc, na scéne sa objavia učitelia. Učitelia literatúry sú v podstate skúsenejší čitatelia, prinajmenšom ten, ktorého poznám najlepšie. Učitelia dokážu upozorniť na veci, ktoré si „naivní“ čitatelia nevšimli alebo im venovali len okrajovú pozornosť: prečo je dôležité, že rieka sa vyliala z brehov, ako ovplyvní smrť matky uprostred románu ostatné postavy, čo znamená, keď sa dvaja rivali zastavia v motoreste, aby si spolu dali hamburger? Keď zistíme, že si môžeme klásť podobné otázky a zrejme by sme to mali robiť, už sme trochu rafinovanejší.

SkryťVypnúť reklamu

Keď porovnáme napríklad čítanie trilerov Dana Browna s Dostojevským alebo Foucaultovým kyvadlom od Umberta Eca, ide o rôzne čitateľské zážitky?

Zaujímavá otázka. Existujú štúdie (viem o jednej), ktoré dokazujú, že čítanie realistických románov rozvíja u dospievajúcich empatiu a myslenie viac ako čítanie fantastických románov. Znamená to, že všetci by mali vymeniť Da Vinciho kód za Bratov Karamazovovcov? Pochybujem (hoci konkrétne v tomto prípade by to asi nebola až taká tragédia). Možno by však nebolo zlé čítať popri Danovi Brownovi napríklad Henryho Jamesa. Som všetkými desiatimi za to, aby mladí ľudia čítali Súmrak, Hry o život a podobné knihy, akurát by bolo užitočné vyvážiť to Salingerom.

Koľko kníh musí človek prečítať, aby sa mohol považovať za skúseného čitateľa?

SkryťVypnúť reklamu

Stále dúfam, že sa to stane, keď dočítam nasledujúcu knihu. Rád by som vašu otázku trochu rozšíril: koľko filmov, televíznych relácií, piesní, divadelných hier a videohier (tu len hádam, keďže hry nehrávam) musí človek absorbovať? Keď spracúvame príbehy jeden za druhým, učíme sa. Niečo sa naučíme, keď čítame Ulyssea alebo Stratený raj, ale aj pri počúvaní pesničky American Girl od kapely Tom Petty and the Heartbreakers. Joyceov román má asi sedemsto strán, skvelý kratučký príbeh od Toma Pettyho asi tri a pol minúty. Aj stručnosť má svoje výhody. Povedzme, že potrebujete stovky príkladov. Je to neľahká úloha, ale ráta sa všetko, čo sme kedy čítali, videli alebo počuli. Nie všetko bolo dlhé. Veľa sa dá naučiť aj zo sedemstranovej poviedky alebo trojriadkového haiku. Vlastne sme sa začali učiť už predtým, než sme sa naučili čítať – keď sme ešte „čítali“ tak, že sme počúvali svojich rodičov, sediac im na kolenách.

SkryťVypnúť reklamu

Povedzme, že stretnete mimozemšťana z vesmíru a ten vie čítať. Ktorých desať kníh by ste mu poradili ako reprezentatívnu vzorku najlepšej svetovej literatúry? Viem, že nemáte rád rebríčky, ale mimozemskú inteligenciu pozemská literatúra naozaj zaujíma.

V prvom rade sa musím priznať, že svetová literatúra je mimo mojej kompetencie. Celkom dobre sa vyznám v západoeurópskej tradícii, ale smerom na východ alebo na juh sa rýchlo odhalím ako ignorant. Máte pravdu. Nemám rád konečné zoznamy. Takže desať diel:

1. Odyssea (Homér)

2. Božská komédia (Dante)

3. Don Quijote (Miguel de Cervantes)

4. Hamlet (William Shakespeare)

5. Pýcha a predsudok (Jane Austenová)

6. Pani Bovaryová (Gustave Flaubert)

7. Ulysses (James Joyce)

8. Sto rokov samoty (Gabriel García Márquez)

SkryťVypnúť reklamu

Dokážete ešte stále čítať knihy pre radosť? Bez profesorského analyzovania?

Vašu premisu musím rovno vyvrátiť. Ako som napísal v knihe Čítaj literatúru ako profesor, nepoznám nikoho, kto by si čítanie užíval viac než profesori literatúry. Ide o to, že všetci pri čítaní zažívame príjemné pocity, ale my profesori sme si navyše interpretačné mechanizmy už zvnútornili, takže ani nevnímame, že sú v pohybe – náš zážitok však obohacujú o ďalšie úrovne potešenia. Nezasvätení možno nechápu, že spoznať verš z Danteho alebo Wordswortha môže byť zábava, ale ručím vám za to, že je to dôvod na radosť. Aj krásny jazyk dokáže človeka uchvátiť. Keď mi niekto povie, že „číta len pre dej“, mám chuť odpovedať (hoci zo slušnosti sa obyčajne zdržím): „Ach, tak to ma mrzí, že vám to najlepšie uniká.“

SkryťVypnúť reklamu

Literatúra otvára okná do iných svetov a myslí. Potrebujeme na život fantáziu?

Myslím si, že áno. Viac ako fantáziu však potrebujeme priestor na to, aby sme využívali svoju predstavivosť. Skutočné čítanie je aktom predstavivosti. Do poviedok a básní sa môžeme ponoriť, ale najdôležitejším rozhodnutím ostáva, ako budeme dielo interpretovať. Štandardný model čítania, s ktorým sa väčšina z nás oboznámila v škole, spočíva v predstave, že autor naplnil truhlicu významom a my ju máme skrátka len otvoriť. Očividne to tak nie je. Keby to tak bolo, ako by potom mohli existovať diametrálne odlišné interpretácie rovnakých pasáží alebo celých diel? Na seminároch sa to deje neustále, naozaj.

Je v dnešnom rýchlom svete literatúra pre deti stále zaujímavá?

Samozrejme, závisí to od konkrétneho dieťaťa. Väčšina dospelých, o ktorých viem, že nečítajú pre radosť, v detstve nečítala. Buď boli príliš aktívni, alebo ich viac ako slová bavilo rozoberanie a skladanie predmetov. Mám pocit, že čítanie kníh bolo vždy skôr menšinovou záležitosťou. Aj keď sa vraciate do minulosti, stále sa opakuje sťažnosť, že ľudia už nečítajú. Zakaždým to má inú príčinu – dnes sú to videohry, predtým to bola televízia, rock and roll, rádio, džez, filmy. Rimania sa možno sťažovali, že na vine je Koloseum.

SkryťVypnúť reklamu

Na druhej strane, vždy sú tu deti – a dospelí –, ktorí nepotrebujú mať všetko rýchlo, chcú sa dať celí pomaly pohltiť. Čítanie nás odmeňuje emocionálne, intelektuálne aj esteticky. Neustále stretávam stredoškolákov, serióznych čitateľov, ktorí otvorene deklarujú svoju lásku k literatúre.

Aký máte názor na kurzy kreatívneho písania? Mnohé romány sa na seba veľmi ponášajú a vyzerajú ako produkty z niektorej továrne na kreatívne písanie.

Na tom je čosi pravdy. Keď sledujete, čo každého trištvrte roka vychádza, vidíte, že veľa z toho je na jedno kopyto. Myslím, že na kurzoch kreatívneho písania v študijnom programe umenie získate čosi ako uniformné kompetencie, čo sa však nerovná majstrovstvu. To vás nenaučí žiadny študijný program. Priemernosť našej éry sa potom odráža v tom, že všetko je rovnaké, pričom priemernosť napríklad v takých dvadsiatych rokoch 19. storočia bola rôznorodá. Rozdiel je v tom, že my sme neboli vystavení nudnej literatúre predošlých období, medzitým bola totiž vytlačená na okraj. Porozmýšľajte však nad týmto: Kazuo Ishiguro, Colum McCann a Téa Obrehtová vyštudovali kreatívne písanie na vysokej škole, ale ťažko by ste ich mohli obviniť, že píšu na jedno kopyto.

SkryťVypnúť reklamu

Môj obľúbený literárny problém sa týka pravdy, fikcie a klamstva. Aký je rozdiel medzi klamstvom a fikciou? Je fikcia pravdivá? Keď existuje pravdivý príbeh, existuje aj nepravdivý ako jeho náprotivok?

Tiež sa týmto problémom rád zaoberám, aj keď ma z neho po chvíli rozbolí hlava. Odkedy ľudstvo príbehy zapisuje, samotní rozprávači pripúšťajú, že sú celkom očividne nepravdivé. Napríklad Homér v Iliade hovorí, že jeden z jeho hrdinov – Hektor, Achilles či Ajax – dokáže zdvihnúť kameň, aký by dnes nezdvihli ani desiati muži, a zľahka ho zahodí. Hoci zľahka teda ani omylom nepristane. Miguel de Cervantes žartuje o rytierskych románoch, ktoré Don Quijote číta a zbožňuje, čím nám vlastne pripomína, že aj jeho príbeh je výmysel. V literatúre sa objavuje aj prvok sebauvedomenia. V 19. storočí zasvätenom realizmu sa až tak veľmi nepoukazovalo na to, že ide o výmysly. Možno si spisovatelia mysleli, že by nebolo vhodné oknom sledovať rodinu v izbe a vzápätí čitateľovi pripomenúť, že celá táto rodina je len výmysel, rovnako ako izba, okno a vlastne aj celý dom. Rozbíja to ilúziu. Od päťdesiatych. rokov 20. storočia (až dodnes) je módou veľavýznamne žmurkať na čitateľov a čakať, že nám to opätujú: jasné, celé je to hra, nič z tohto sa nikdy nestalo. Špekulujeme o tom, aké je to byť človekom. Robia to napríklad Nabokov, Fowles, Borges a Calvino.

SkryťVypnúť reklamu

Pokiaľ ide o rozdiel medzi klamstvom a fikciou, pri fikcii od začiatku vieme, že nepracuje s faktami. To znamená, že sa neudiala v reálnom živote, hoci sa na reálny život ponáša. Ide o vymyslený odklon od reality, ktorý nás má pobaviť, a nech nás akokoľvek pohltia problémy Shylocka, Huckleberryho Finna či malej Nell, na istej úrovni po celý čas vieme, že nikdy neexistovali. Na druhej strane, klamstvo je výrok alebo rozprávanie, ktoré má byť údajne presnou reprodukciou niečoho, čo sa reálne stalo, autor však zámerne nehovorí pravdu. To znamená, že môže ísť o vymyslený príbeh, ale má to byť vlastne naopak. Môže to byť jednoduché: nie, mami, ja som ten koláč nezjedol, alebo veľmi sofistikované ako falošné memoáre Jamesa Freya A Million Little Pieces (Milión malých čriepkov). Keby Frey rukopis prezentoval ako román, nikto by jeho pravdivosť nespochybňoval. Iná otázka je, či má vhodnú štruktúru na to, aby sa dobre čítal ako beletria. Od čítania memoárov očakávame niečo iné ako od čítania románov.

SkryťVypnúť reklamu

Neviem, či existujú „nepravdivé príbehy“, pretože pochybujem aj o tom, či vôbec existujú „pravdivé“. Aj najpedantnejšie faktografické zhrnutie udalosti bude nevyhnutne skreslené, hoci len trochu, pretože ho skresľuje autorov pohľad, jeho osobná perspektíva, predpojatosť – bez ohľadu na to, či to autor(ka) chce, alebo nie. Zároveň však aj v najnehoráznejších výmysloch možno nájsť zrnko pravdy. Ľudia nedokážu byť ani bezchybne skazení.

Ďakujeme za spoluprácu prekladateľke kníh Thomasa C. Fostera do slovenčiny Marianne Bachledovej.

Profil
Thomas C. Foster
vyštudoval angličtinu a v súčasnosti učí na Michiganskej univerzite beletriu, tvorivé písanie a štylistiku. Je autorom kníh Ako čítať literatúru ako profesor, Ako čítať romány ako profesor či Ako čítať film. Jeho rozprávania o vnímaní umenia slúžia na mnohých amerických stredných i vysokých školách ako súčasť študijnej literatúry, pretože otvárajú svet čítania a kníh (a filmu) vtipným spôsobom a pritom sú nesmierne zaujímavé a poučné. Slovenské vydanie jeho dvoch základných kníh pripravilo vydavateľstvo Tatran na august a september tohto roka.

SkryťVypnúť reklamu

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Komerčné články

  1. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu
  2. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  3. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  6. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  7. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  8. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  1. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  2. E-recept, evolúcia v zdravotnej starostlivosti
  3. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  4. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  5. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  6. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  8. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  1. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 29 058
  2. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 17 464
  3. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 543
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 916
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 10 276
  6. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 132
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 7 853
  8. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe 5 749
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
  1. Milan Buno: Toto by si mali prečítať všetci, ktorých máte radi | 7 knižných tipov
  2. Samuel Ivančák: 75 rokov života s hudbou. Pavol Hammel jubiluje
  3. Radko Mačuha: "Ten obraz mi pripadá totálne nechutný. A to som volil progresívcov ".
  4. Erika Telekyová : Ivica Ďuricová: "Čo je raz na internete, už je tam navždy."
  5. Tupou Ceruzou: Národné menu
  6. Samuel Ivančák: Steven Wilson: Hudobník bez tvorivých limitov
  7. Erika Telekyová : Knižná novinka, ktorá nesmie chýbať u žiadneho milovníka Harryho Pottera
  8. Vladimír Hebert: Death of Love - Nešťastie v láske riešené motorovou pílou
  1. Ivan Čáni: Korčok vybuchol – Pellegrini ho zožral zaživa. 46 107
  2. Ivan Mlynár: Fašistický sajrajt Tomáš Taraba, je už zamotanejší, ako nová telenovela. 13 647
  3. Peter Bolebruch: Každa rodina bola podvedená o 80 tisíc v priemere. Ako podviedli vidiek a ožobráčili ľudí o role a pozemky? Kto je pozemková mafia? 13 435
  4. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat 9 814
  5. Janka Bittó Cigániková: Drucker to vyhlásil 1. februára, Dolinková to stále zdržiava. Stáť nás to môže zdravie a životy 8 456
  6. Michael Achberger: Vitamínový prevrat, o ktorom lekári mlčia: Ako lipozomálne vitamíny menia pravidlá! 8 367
  7. Miroslav Galovič: Nezalepený dopis víťazovi prezidentských volieb 8 269
  8. Ján Šeďo: Malý cár : "Uvedomme si, že máme 2 atómové elektrárne". Vážne ? 6 432
  1. Jiří Ščobák: Ivan Korčok aktuálně zvítězil ve facebookové diskusi nad Petrem Pellegrinim!
  2. Pavol Koprda: Demografia a voľby - čo sa zmenilo od roku 1999
  3. Jiří Ščobák: Velikonoce jsou výborné na podporu Korčoka na sociálních sítích! Pojďme do toho! ❤
  4. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 76. - Arkdída - Vilkitský a Ušakov, ktorí sa zaslúžili o posledné arktické objavy
  5. Yevhen Hessen: Teroristický útok v Moskve a mobilizácia 300 000 Rusov
  6. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat
  7. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  8. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny
SkryťZatvoriť reklamu