Vojde kôň do baru je začiatok vtipu a zároveň názov posledného románu svetoznámeho izraelského prozaika Davida Grossmana (1954), ktorý nedávno poctil svojou návštevou Bratislavu aj Prahu. Pozvanie na Slovensko prijal od vydavateľstva Artforum a začal tak literárny festival Brak.
Vtip o koňovi v knihe nie je dopovedaný a príbeh o starnúcom stand-up komikovi Dovalem je skôr tragický než komický. Z celovečernej šou sa postupne stáva jeho osobná spoveď, hlboká rana z detstva, skrytá po celé roky v jeho vnútri sa napínavo odhaľuje, a to v situácii, keď musí zápasiť o pozornosť ľahostajného publika, ktoré si žiada predovšetkým povrchnú zábavu.
Dovale rozpráva o pobyte v polovojenskom tábore (ktorým prešiel v dospievaní vari každý Izraelčan), kde ho zastihne správa o úmrtí v rodine, no už sa mu nikto neobťažuje povedať, kto mu vlastne zomrel. Počas úpornej cesty z tábora na pohreb sa hlavný hrdina zmieta medzi pochybnosťami, ktorý z jeho rodičov zomrel, a uvažuje o vzťahu k nim. Zvláštne krutý príbeh sprevádzaný neštandardnými kulisami stand-up šou a pretkaný lacnými vtipmi vyniesol Grossmanovi pred rokom prestížnu Man Bookerovu cenu. Autor je našim čitateľom známy aj ďalšími preloženými dielami do slovenčiny či češtiny – Žena, ktorá uteká pred správou, Mít s kým běžet, Viz láska.
Svedomie národa
K menu Davida Grossmana sa často prikladá slovné spojenie „svedomie národa“. Silnými témami v jeho diele sú izraelsko-palestínske vzťahy (Úsmev jahňaťa, Žltý čas) či dôsledky holokaustu z pohľadu dieťaťa (Viz láska, Vojde kôň do baru). Už v roku 1987 napísal sériu článkov Žltý čas (po anglicky vyšla ako The yellow wind), kde opisuje dva mesiace, ktoré v mladosti strávil v palestínskom utečeneckom tábore na západnom brehu.
Bol prvým Izraelčanom bez uniformy, ktorého títo Palestínčania vôbec videli, a keď zistili, že chce len zbierať príbehy a skúsenosti, začali ich naňho chrliť. Grossman zdôrazňuje nielen biedu a frustráciu Palestínčanov, ale aj cenu za okupáciu na druhej strane. Upozornil vtedy Izrael na blízku možnosť výbuchu palestínskeho hnevu, čo sa naozaj potvrdilo niekoľko mesiacov po vydaní tejto knihy - v prvej intifáde. Arab Táhir mu v knihe vraví, že Izrael musí o Palestínčanoch prestať uvažovať ako o ľuďoch, ktorých možno utláčať, pretože predstavujú hrozbu, ale musí o nich začať premýšľať ako o budúcich susedoch.
Grossman si za túto knihu v Izraeli vyslúžil kritiku, ako aj mnohokrát potom za svoje politické názory. Na besede v bratislavskom Artfore to vysvetľoval: „ Čo vedeli ľudia o demokracii, keď sa prisťahovali do Izraela budovať štát? Každý prišiel odinakiaľ, z iného prostredia, a predsa sa im podarilo demokraciu vytvoriť. V poslednom čase je však veľmi zraniteľná. Demokracia v Izraeli slabne. Izrael si pri svojom vzniku vytvoril koncept – už nikdy nesmieme byť obeťami. No zároveň si Izrael veľmi rýchlo obľúbil rolu okupanta.“
Dva samostatné štáty
Grossman je dlhodobo zástancom riešenia dvoch samostatných štátov: „Považujem to za jediné realistické riešenie – dva štáty vedľa seba, Izrael a Palestína –, riešenie bolestivé pre obidve strany, keď bude mier iba v plienkach, ale ak pristúpia na kompromisy, postupne vášne uhasnú. Kým nebudú mať aj Palestínčania domov, nemôžeme mať mierumilovný domov ani my.“
V roku 1988 Grossman opustil rádio Kol Jisrael, kde dlhé roky pracoval, na protest proti obmedzeniam, ktoré boli uvalené na reportérov a týkali sa témy Palestínčanov. Pokračoval však s písaním článkov o myšlienke mieru a porozumenia medzi Židmi a Arabmi. Tie vydal nakoniec aj knižne v roku 2003 pod názvom Smrť ako spôsob života: Izrael desať rokov po Osle.
Rovnako to zdôraznil po vydaní knihyŽena, ktorá uteká pred správou (2008), kde je hlavnou hrdinkou Ora, ktorej syn je v armáde. Ora sa snaží utiecť pred možnou zlou správou o synovi tak, že sa vydá na výpravu po Izraeli so svojím dávnym priateľom. Ako Grossman uviedol pre Le Monde pri francúzskom vydaní knihy: „Neviem, čo to vlastne je žiť normálne, veď už po tri generácie normálne nežijeme.“
V čase písania tohto románu za druhej libanonskej vojny v roku 2006 Grossman spolu s ďalšími izraelskými spisovateľmi - Amosom Ozom a Avrahamom B. Jehošuom - usporiadali tlačovú konferenciu, kde vyzvali izraelskú vládu na ukončenie ostreľovania Libanonu. O dva dni neskôr padol Grossmanov najmladší syn Uri, ktorý v tom čase slúžil v armáde. Prímerie bolo naozaj onedlho potom uzavreté. Po synovej smrti Grossman neplánoval knihu dopísať, no práve Amos Oz ho presvedčil, aby ju dokončil.
David Grossman nikdy netúžil po pomste za smrť svojho syna, neviní žiadneho Araba, ale izraelskú politiku a vládu, ktorá vo vojnových konfliktoch vidí zmysel svojej moci. Hoci je kritický k súčasnému premiérovi Benjaminovi Netanjahuovi, v rozhovoroch pripomína: „Nedôverujem arabským krajinám. Nikdy voči nám neprejavili dobrú vôľu, ale ani my sme ju voči nim neprejavili. Potrebujeme silnú armádu, aby nás ubránila, ale tá nesmie byť jediným prostriedkom, ako udržať existenciu štátu Izrael.“
Podľa románu Davida Grossmanna Intimate Grammar z Jeruzalema šesťdesiatych rokov vznikla v roku 2010 rovnomenná dráma o dospievaní citlivého chlapca nebudú mať. v dysfunkčnej rodine.51 rokov zo 70
Izrael v týchto dňoch oslávil 70 rokov. Grossman pri svojej návšteve Bratislavy i Prahy pripomenul, že je to zároveň 51 rokov trvania okupácie Palestíny (od roku 1967). V apríli tohto roku sa naPamätný deň padlých vojakov konal v Tel Avive alternatívny ceremoniál – spoločný pre pozostalých Izraelčanov i Palestínčanov. Predchádzal mu zákaz ministra obrany A. Liebermana na vstup palestínskych rodín zo západného brehu, no nakoniec jeho rozhodnutie zvrátil súd a ceremoniál sa konal. David Grossman tu predniesol mimoriadny prejav, ktorý opäť vzbudil silné vášne. Dovolím si odcitovať jeho skrátenú časť:
„Moja rodina a ja sme stratili vo vojne Uriho - mladého, múdreho, skvelého a zábavného človeka. Už je to dvanásť rokov, no ešte stále je pre mňa ťažké o ňom hovoriť na verejnosti.
Smrť milovanej osoby je vlastne tiež smrťou súkromnej, osobnej, celistvej a jedinečnej kultúry, ktorá má svojský jazyk a tajomstvá a žiadna podobná už nikdy nebude. Je ťažké oddeliť pamiatku od bolesti. Spomienky sú bolestivé, ale o to desivejšie je zabudnúť. Aké ľahké je v tomto stave sa oddať hnevu, nenávisti či túžbe po pomste. No zistil som, že keď ma pokúša hnev a nenávisť, zrazu cítim, ako strácam živý kontakt so svojím synom. Akoby tam bolo čosi zapečatené. A ja som došiel k rozhodnutiu, vybral som si. A myslím, že všetci, ktorí tu sú dnes večer, urobili rovnakú voľbu.
Viem, že zármutok nielen izoluje, ale aj spája a posilňuje. Dnes sa tu môžu aj starí nepriatelia - Izraelčania a Palestínčania – spojiť v zármutku, vlastne sú tu práve preň. Spája nás silný pocit, pocit spoločného osudu a bolesti, ktorú poznáme len my, a pre ktorú nezostali takmer žiadne slová. Prosím, rešpektujte našu cestu. Nie je to ľahká cesta, nie je samozrejmá a neobíde sa bez vnútorných rozporov. Ale je to náš spôsob, ako dať zmysel smrti našich milovaných a našim životom po ich smrti. A je to náš spôsob - byť aktívny, konať, a nie si zúfať -, aby jedného dňa, v budúcnosti, vojna odznela, a možno sa celkom skončila a my sme začali žiť - žiť plný život, nielen prežívať od vojny k vojne, od nešťastia k nešťastiu.
My Izraelčania a Palestínčania, ktorí sme vo vojnách medzi sebou stratili tých, čo sú nám milší azda viac než náš vlastný život – sme odsúdení na to, dotknúť sa reality cez otvorenú ranu. Tí, čo sú takto zranení, sa už neživia ilúziami. Tí, čo sú takto zranení, veľmi dobre vedia, že život tvorí obrovské odriekanie a nekonečný kompromis.
Myslím, že zármutok z nás, čo sme sa tu dnes zišli, robí ostražitejších ľudí. Vidíme jasnejšie, napríklad to, čo sa týka medzí moci, a tiež ilúzií, ktoré vždy sprevádzajú toho, kto vládne. Sme aj obozretnejší viac než pred nešťastím. Zakaždým, keď rozpoznáme prejavy prázdnej pýchy a počujeme heslá arogantného nacionalizmu či povýšenecké výroky vodcov, naplňuje nás to odporom. Sme viac než obozretní, sme na to alergickí.
Tento týždeň Izrael slávi 70 rokov. Kiežby sme oslavovali ešte mnohé a mnohé roky a mnohé a mnohé generácie detí, vnukov a pravnukov, ktorí tu budú žiť vedľa samostatného palestínskeho štátu, v bezpečí, v mieri, tvorivo, a najmä v každodennej rutine, dobrom susedstve a budú sa tu cítiť doma.
Ale čo je to domov?
Domov je miesto, ktorého steny – hranice – sú jasné a prijaté; ktorého existencia je stabilná, pevná a aj príjemná na žitie; ktorého obyvatelia poznajú jeho intímne kódy; ktorého vzťahy so susedmi sú čo najlepšie. Domov dáva istý pocit budúcnosti.
A my Izraelčania ani po 70 rokoch – bez ohľadu na to, koľko patriotizmom pretekajúcich slov sa v najbližších dňoch vysloví – tam ešte nie sme. Ešte nie sme domovom. Izrael vznikol, aby Židia, ktorí azda nikdy na svete nemali pocit domova - našli konečne svoj domov. A teraz, po 70 rokoch je silný Izrael možno pevnosťou, no ešte nie celkom domovom.
Riešenie zložitých izraelsko-palestínskych vzťahov možno zhrnúť do jedinej krátkej rovnice: ak nebudú mať domov Palestínčania, ani Izraelčania ho nebudú mať.
A aj opak je pravda: ak nebude Izrael domovom, ani Palestína ním nebude.
Mám dve vnučky, šesť- a trojročnú. Pre nich je Izrael samozrejmosťou. Je samozrejmé, že máme štát, cesty, školy, počítače, nemocnice a živý, bohatý hebrejský jazyk. Patrím ku generácii, pre ktorú žiadna z týchto vecí nebola samozrejmá. Práve z tohto miesta k vám hovorím. Z krehkého miesta, kde si živo pamätám existenciálny strach, rovnako ako silnú nádej, že teraz sme, konečne, prišli domov.
Lenže, keď Izrael okupuje a utláča iný národ, po 51 rokov, a vytvára realitu apartheidu na okupovaných územiach - stáva sa tým menej domovom.
Keď sa minister obrany Lieberman rozhodne zabrániť mierumilovným Palestínčanom zúčastniť sa na tejto ceremónii a zhromaždení, ako je to naše - Izrael je tým menej domovom.
Keď izraelskí vojaci zastrelia tucty palestínskych protestujúcich, väčšinu z nich civilistov – Izrael je pre mňa tým menej domovom.
A keď premiér tejto krajiny očierňuje a podnecuje proti ľudskoprávnym organizáciám, a keď sa pokúša presadiť zákony, ktoré obchádzajú Najvyšší súd, a keď sú demokracia a súdy neustále napádané, Izrael sa stáva ešte menej domovom – pre všetkých.
A keď zanedbáva a diskriminuje 1,5 milióna palestínskych obyvateľov Izraela, keď plytvá ich obrovským potenciálom, ktorý majú pre náš spoločný život – je tým menej domovom – pre menšinu i väčšinu.
Izrael je pre nás bolestným. Lebo nie je tým domovom, ktorý by sme chceli. Oceňujeme úžasnú a skvelú vec, že máme štát, na ktorý sme pyšní, na jeho úspechy v mnohých oblastiach. Ale bolí nás aj jeho pokrivenie.
Domov.
Miesto, kde budeme žiť život v mieri a bezpečí, život, ktorý nebude zotročený – fanatikmi všetkého druhu – na účely nejakej mesiášskej, nacionalistickej vízie. Domov, ktorého obyvatelia nebudú iba materiálom na roznecovanie princípu väčšieho, než sú oni sami, a ktorý je navyše mimo ich chápania. Miesto, kde sa bude život merať jeho humanitou. Kde odrazu národ ráno vstane a uvidí, že je ľudský.
Želám si, aby tu o 70 rokov stáli naši vnuci a pravnuci, aj Palestínčania, aj Izraelčania, a každý bude spievať svoju verziu národnej hymny. Jeden verš by mohli spievať spoločne, po hebrejsky aj po arabsky: ´byť slobodným národom vo vlastnej zemi.´“
Smrť a život majú k sebe blízko
Izraelská literatúra podnecuje čitateľov, aby rozmýšľali o súčasnom svete, možno preto sa prekladá do mnohých jazykov (čo v prípade Grossmana platí absolútne). Izrael je extrémna krajina, kde sú si život a smrť veľmi blízko. Slovami Grossmana: „Keby sme chápali, čo s nami násilie robí, vzopreli by sme sa mu oveľa rozhodnejšie. Literatúra nedokáže zmeniť svet, ale vie ostriť nástroje, ktorými sa dotýkame reality. Obzvlášť v ére Trumpa a manipulácie s médiami je našou občianskou povinnosťou trvať na jemných rozdieloch a pamätať si, že sme ľudské bytosti. Vieme, že každá ľudská bytosť je originálna i že má svoje nedostatky. Preto nesmieme kolaborovať s postojmi ľahostajnosti, necitlivosti a vulgarity.“
Autor: Silvia Singer
