Keby sme všetci mali taký nadhľad ako Eva Borušovičová, neriešili by sme, či náš vek nie je privysoký na dvojdielne plavky, či netreba okamžite zhodiť nejaké prebytočné závažie, alebo čo povedia ostatní.
Obálka knihy evokuje leto. Prirodzene tak predpokladáme, že kniha bude nabitá slnkom, teplom a láskou. Možno tiež hádame, že je skôr pre ženy. Je na nej totiž ryšavka s dokonalou postavou stojaca pred schodmi do bazénu. Vojsť či nevojsť, to je voľba, pred ktorou veľakrát stojíme. Keď sa však rozhodneme vojsť, čakajú nás v knihe najprv ľahšie témy, ktoré voľne prechádzajú k ťažším. Zaujímavé však je, že aj napriek ťažobe, ktorú nám autorka neskôr predkladá, sa jej texty čítajú vskutku rovnako rýchlo. Štýl písania sa totiž nemení, stále je veľmi dynamický, ľahký a dokáže úplne pohltiť. Kniha je poskladaná z textov, ktoré Eva Borušovičová písala sedem rokov pre denník SME, magazín Madam Eva, no aj .týždeň či Naystyle. Cítiť z nich, že písanie je pre ňu ventil.
Optimisticky poloplný
Okrem toho, že sa nám kniha zdá miestami motivačná, je aj feministicky ladená. „Čím viac žien bude mať moc a bude ju uplatňovať, tým spravodlivejší a ohľaduplnejší bude náš svet. Nie preto, že by nám muži chceli ubližovať. Ale preto, že muži majú mužskú životnú skúsenosť a mnoho vecí, ktoré by uľahčili život ženám, im ani nenapadne iniciovať. Nie že by nechceli, oni nevedia, že to treba. Zastupujú správne svoju polovicu populácie a nedostatočne tú našu.“ Autorka teda okrem iného reaguje aj na rovnocennosť žien a mužov.
Všetky podobne ladené texty obsahujú aj reálne príbehy žien, vďaka ktorým sa vieme ľahšie vžiť do ich situácie. Autorka je optimistka, čo veľmi cítiť. Pohár vidí skôr poloplný než poloprázdny, jej texty sú často aj o úniku z reality prostredníctvom myšlienok a fantázie.
Eva Borušovičová: Do plaviek (Slovart 2018)Obavami sa netreba zapodievať
V jednotlivých textoch často odkazuje na výskumy a štatistiky a cituje expertov, psychológov, spisovateľov, vedcov. Vďaka tomu pozvoľna nadväzuje na vlastné myšlienky a dozvedáme sa tak mnoho zaujímavostí. Napríklad, že kultúrny stereotyp sa začína vo veku šesť až sedem rokov alebo že o ženskej atraktívnosti vie najviac majiteľ bordelu. Reaguje aj na politickú situáciu na Slovensku, na zdravotníctvo, prevládajúcu korupciu, klamstvá a podvody, a to opäť cez príbehy. Veľakrát nás utvrdí v tom, že aj keď sú naše obavy namieste, nepotrvajú dlho a rozhodne sa nimi nemáme nechať ovládať. Odpovedá aj na otázky, ktoré sa nám zdajú príliš intímne na to, aby sme o nich s niekým hovorili alebo ich vôbec vyslovili nahlas. Pre čitateľa je preto sympatické, že sú jej odpovede úprimné a otvorené. Prečo sú prirodzené veci tabu? Prečo sú ženy kritizované za to, že dojčia na verejnosti, aj keď sú bradavky pre ľudstvo, ako uvádza autorka, priam magickou vecou priťahujúcou nechcenú pozornosť?
Takisto veľa píše o deťoch, ich svete a ich pohľade naň, o samovražde, šikane, darovaní orgánov, digitálnom svete, ktorý ničí vzťahy a zdravú komunikáciu medzi ľuďmi, hrozbách, ktoré v spoločnosti klíčia a naberajú obludné rozmery, či o tom, ako Slovensko vidia cudzinci. Pobáda nás tak k tomu, aby sme sa viac vzdelávali, premýšľali a najmä čítali. „Svet, v ktorom sa číta, je tým najlepším možným. Čítanie kníh a debaty o nich sú tou najpríjemnejšou formou cibrenia mysle, na akú som vo svojom doterajšom živote natrafila. A jedným z najúčinnejších spôsobov, akým meniť svoj svet k lepšiemu.“
Hoci sa kniha zo začiatku javí ako letné čítanie, po jej dočítaní zistíme, že ju možno otvoriť v akomkoľvek ročnom období a stále bude rovnako svižná, energická a príťažlivá.
Autor: ALEXANDRA JURIŠOVÁ
