To vám napíšu z jedného vydavateľstva, že sa im podarilo dohodnúť rozhovor s Michaelom Connellym a vy máte zrazu vianočný darček už v lete. Pripravujete si otázky, čítate posledné autorove knihy, rešeršujete iné rozhovory s ním a zrazu zistíte, že váš obľúbený autor kníh o Harrym Boschovi vysoko oceňuje knihy istého britského autora, ktorého ste dovtedy nepoznali, najmä jeho temnú berlínsku trilógiu, aj keď on sám sa také knihy písať nechystá. Rešeršujete teda ďalej a zistíte, že ide o príbehy berlínskeho súkromného detektíva Bernharda Gunthera po nástupe fašizmu a krátko po vojne z pera britského spisovateľa Philipa Kerra . Nedá vám to, prečítate Krvavé diamanty, prvú časť trilógie (drsný príbeh súkromného detektíva z Berlína tridsiatych rokov) a už vás majú. Musíte aj ďalšie diely (Bledý vrah, Německé rekviem) a vychutnávate si, ako sa dá vyšetrovať, ak vám nad hlavou sviští nacistická sekera a vaším spojencom je napríklad Reinhard Heydrich (na nočnom stolíku mám aj Kerrovu Prahu osudovú, príbeh z nacistickej Prahy práve po atentáte na ríšskeho protektora).
(zdroj: Archív SME)
Neskôr zistíte, že Kerr píše aj o anglickom futbale (Přestupové okno) a skutočne skvele – je málo spisovateľov, aspoň vy ich teda nepoznáte, ktorí majú taký zasvätený pohľad do diania v anglickom a mimoanglickom futbale a miestami sa až uchechtávate na jeho postrehoch o anglických a neanglických futbalistoch, tréneroch či ruských miliardároch (kde sa nedajú nevidieť prvky Mourinha či Abramoviča) – takže tá vražda futbalového trénera je až skoro ako sekundárny bonus. Angličania teda futbal nielen vymysleli, ale vedia o ňom aj písať (napokon Nevídaní akademikové od Terryho Pratchetta sú dobrým základom na pochopenie tejto hry). Philip Kerr je teda prvé meno na piesočné pláže a verandy počas letných dažďov.
Daniel Majling nečíta kritiky na svoje texty - lebo „je ľahko ovplyvniteľný a chce byťodizolovaný od iných podnetov“, ako povedal v minulom čísle nášho magazínu. Rovnako „nikdy veľa neštudoval o dejinách komiksu, čo si môže dovoliť a čo nie, čo všetko tu už bolo a čo nebolo“ – aj preto jeho komiks Rudo vyzeral tak (skvele), ako vyzeral. Čiže máme dva dobré predpoklady všimnúť si Mailingov najnovší komiksZóna bez obáv z nejakých následkov.
Komiks Zóna je multitematickým príbehom z tajuplného priestoru medzi Rimavskou Sobotou a Londýnom (a Apollom 11), kde sa autor mimoriadne zručne pohybuje nielen v depresívnom priestore, ale aj v porovnateľne depresívnom čase – strasťami puberty počínajúc a medzinárodným moslimským terorizmom takmer končiac (takmer preto, lebo osamelosť Michaela Collinsa, čakajúceho na návrat Armstronga a Aldrina na obežnej dráhe Mesiaca, je samostatnou intenzitou frustrácie). Majling na tieto základy navrstvuje aj nemálo bystrých a mimoriadne vtipných replík, po ktorých už nič nie je ako predtým (tu som sa stratil aj ja sám – podobne ako viackrát v knihe sledujúc autora pri preskakovaní medzi sujetovými a myšlienkovými líniami). Táto je však mimoriadne vydarená, glosujúca postreh po milostnom akte, v ktorej sa Mailling nezaprie ani ako znalec klasickej ruskej literatúry.
„A: Nemáš rozmery, ale štýl.
B: Ako Čechov. Anton Pavlovič. Nikdy nenapísal hrubý román ako Tolstoj alebo Dostojevskij. Mal len také drobné poviedočky. A napriek tomu je klasik.“
Byť kverulantom, odporučím autorovi ostať pri miniatúrach typu Rudo, kde je bezchybný. Ako Čechov. Anton Pavlovič.
(zdroj: Archív SME)
