Popradské kníhkupectvo Christiania, ktoré dýcha kultúrou a históriou, sa môže aj po vyše dvadsiatich piatich rokoch pýšiť svojou výnimočnosťou. Už od samého začiatku sa zameriavalo na náročnejších čitateľov, čo sa dodnes nezmenilo. Stále ponúka kvalitné knihy, ktoré majú aj niekoľko rokov a vo veľkých kníhkupectvách by sme na ne bežne nenatrafili. Kníhkupectvo, ktoré dostalo meno podľa kodanskej štvrte Christiania, dnes vlastní Štefan Hamza. V osemnástich rokoch doň nastúpil na post predajcu, postupne sa vypracoval na vedúceho, až napokon prebral štafetu po bývalom majiteľovi.
Sú nejaké rozdiely medzi útulným kníhkupectvom, akým je Christiania, a veľkými kníhkupectvami prevádzkujúcimi sieť predajní?
Určite. Sympatickejšie sú mi tie menšie, ktoré nie sú sieťové. Zrejme aj preto, že zhruba viem, čo je to starať sa oň a mať tak určitú zodpovednosť. Takisto mám radšej, keď človek vlastní niečo sám, čo zároveň nie je súčasťou veľkej korporácie. Na druhej strane, veľké kníhkupectvá fungujú tak, aby dokázali prežiť v obchodných centrách, pri vysokých nájmoch a celej réžii, a tak sú zamerané najmä na bestsellery, rýchlo obratové tituly, ktorých je veľa. Malé kníhkupectvá ako Christiania majú zase priestor aj pre menšinovú literatúru. U nás je teda väčšina skôr menšinová, a to najmä v prípade svetovej beletrie, dejín, filozofie, výtvarného umenia alebo fotografie.
Na základe čoho vytvárate knižný výklad?
Väčšinou sú v ňom novinky, o ktorých si myslíme, že stoja zato, aby o nich ľudia vedeli, pretože ich považujeme za zaujímavé a dôležité. Plus niekedy je tam náš osobný výber. Snažíme sa však, aby to bolo vyvážené. Dávame priestor aj komerčným knihám, aby ľudia vedeli, že aj u nás ich nájdu a nemusia ísť ku konkurencii. Navyše, po dlhom zvažovaní sme asi pred troma rokmi spustili aj internetový obchod.
Ľudia u vás kupujú skôr knihy, ktoré sú marketingovo pretláčané, alebo občas príde čitateľ aj s tým, že chce niekoľko rokov starú knihu?
Reklama robí, samozrejme, veľa. My však máme v ponuke skôr menšinové žánre, nazvime ich „chuťovky“. Aj keď tie tu možno stoja päť-šesť rokov. Potom však niekto príde a je nadšený, že ich konečne našiel. To je pre nás naozaj dobrý pocit.
Chýba podľa vás niečo na slovenskom knižnom trhu? Vidíte nejaký nedostatok alebo naopak prebytok?
Na môj vkus je príliš veľa kníh, ktoré by ani nemuseli vyjsť. Aj keď nechcem, aby to vyznelo ako urážka smerom k autorom alebo vydavateľom, na trhu je veľa kvázi mladých a nových autorov, ktorí napíšu len jednu knihu, a tým sa to končí. Týždeň je okolo nich haló a potom sa už nepredávajú. Na trhu však chýbajú obrazové publikácie, encyklopédie. Problém vidím v tom, že dnes je už všetko na internete. A takisto chýba viac zaujímavých detských knižiek. V Anglicku je napríklad veľa pekných a rôznorodých kníh pre deti. Na Slovensku je to akoby v jednom štýle, aj keď pekne graficky spracované.
Ak ideme od najmenších, čo by mali deti podľa vás čítať ako prvé?
Určite leporelá. Na začiatku je dôležitá interakcia, nech vedia, že kniha je dobrodružstvo, zábava, a potom môžu pokračovať ľahšími knihami cez slovenskú klasiku, rozprávky, napríklad Dobšinského. Keď budú mať návyk na knihy už od malička, budú sa ich držať do konca života.
Vznikajú aj dilemy, čo dať deťom čítať v škole ako povinnú literatúru alebo čo by ich mohlo motivovať vôbec začať čítať.
Povinná literatúra by mala obsahovať staré slovenské diela. Tie tvoria povedomie o tom, kto sme a čím sme prešli. Ale, samozrejme, by tam mali byť aj súčasní autori, ktorí reflektujú súčasnosť. A čo by mali čítať stredoškoláci? Určite svetovú aj slovenskú prózu, či už Dominika Tatarku, alebo Petra Jaroša.
Mali by teda pedagógovia uprednostňovať skôr súčasnú alebo staršiu literatúru? Lebo predsa len, nie vždy je čas a priestor na obe.
Mali by byť vyvážené, aj keď to asi nie je jednoduché. A vybrané knižky by určite mali byť v nejakom kontexte, aby študenti pochopili autorský zámer a širšie súvislosti. Lebo čítať Jozefa Maka bola pre mňa dosť nuda. Úplne som s tým bojoval, aj keď doteraz neviem prečo. Možno to tak majú aj študenti, že čítajú niečo, čo ich nebaví, pretože nevidia širšie spoločenské alebo kultúrne pozadie, v ktorom dielo vznikalo. A to je škoda, lebo práve to vedie k jeho pochopeniu.
Ktorí slovenskí autori by podľa vás mohli konkurovať zahraničným?
Peter Krištúfek, Rudolf Sloboda, Pavel Vilikovský, Pavol Rankov a Monika Kompaníková.
Hovorí sa, že dnešní ľudia čítajú viac statusov na facebooku než kníh.
Takých je veľa. Ale našťastie je medzi nami aj dosť ľudí, ktorí siahnu radšej po knihe. Aj štatistiky hovoria, že počet čitateľov kníh priebežne klesá. I keď podľa objemu, čo vychádza a ako rastie trh, to vyzerá skôr naopak. Ale záleží aj na tom, čo ľudia čítajú.
Vraj ženy čítajú viac ako muži...
Áno, mám pocit, že aj u nás to tak je. Máme viac zákazníčok než zákazníkov.
Po akých knihách čitatelia v Christianii najviac siahajú?
Možno je to paradox, ale práve po kvalitnejšej prekladovej beletrii. Bestsellerové knihy nám až tak nejdú, tie ľudia nakupujú asi inde. U nás idú skôr knihy zo Slovartu, Inaque, Absyntu, Artfora, KK Bagalu či Premedie.
Popradské kníhkupectvo Christiania (zdroj: Archív SME)Ktorý je váš obľúbený autor?
V zásade ten, ktorého práve čítam. Mám rád bítnikov , aj keď sa ten vzťah mení, už som kritickejší. Ale aj po rokoch ma stále držia Ginsberg a Ferlinghetti, potom Timothy Snyder alebo Umberto Eco či Ryszard Kapuściński.
Zmenila vám nejaká kniha, či už pozitívne, alebo negatívne, pohľad na svet?
Ešte v puberte básnická zbierka od Allena Ginsberga s názvom Vytie a pred pár rokmi to bola kniha od Jareda Diamonda Osudy lidských společností. To bolo výborné čítanie. Čitateľ sa dozvie veci, ktoré mu z dejín neboli vždy jasné. Je o geografii, klíme, veciach, ktoré určujú, akým smerom sa vydáva história. Ako napríklad, prečo Američania dokázali vyhladiť Indiánov alebo prečo Číňania nedoplávali do Európy. Objasní nám veci, ktoré sa možno javia ako marginálne, no tvoria celok. Alebo aj kniha od Roberta Musila – Muž bez vlastností, v ktorej je veľmi dobre zachytené obdobie rozpadu Rakúsko-Uhorska, ako sa štiepili hodnoty, v ktorých človek žil celý život.
Čiže vás najviac bavia historické knihy?
Áno. Aspoň posledných pár rokov radšej siaham po historických, faktografických veciach, absyntovkách. Beletria sa mi už zdá nudná. To je však o mne, a nie o nej.
Máte aj nejaký obľúbený citát?
Tak veľa kníh a tak málo času od Franka Zappu.
O knihomoľoch sa hovorí, že sú introvertní.
Som introvert od narodenia. Inú možnosť než knihy som ani nemal.
Ste teda jedináčik.
Nie, mám mladšieho brata, no aj tak som ťažký introvert. Snažím sa to prekonať, no nedá sa bojovať proti vlastnej prirodzenosti. Ale dal som sa na nakrúcanie Nedeľnej chvíľky Christianie (projekt sanakrúca každú nedeľudesať minút pred ôsmou vo výklade kníhkupectva s ľuďmi z Popradu, ktorí čítajú poéziu , pozn. red.). Zo začiatku som bol nervózny, no teraz, po dvoch rokoch, je to už lepšie.
Nezamýšľate sa niekedy nad tým, že máte okolo seba toľko kníh, že by vám možno ani tri životy nestačili na to, aby ste ich všetky prečítali?
To mi neprekáža, veď knihy nestarnú a život je dlhý.
Akú knihu by ste odporučili čitateľom a čitateľkám?
V zajatí geografie od Tima Marshalla. Pretože odzrkadľuje to, čo sa deje vo svete, ako vznikajú konflikty medzi krajinami a prečo. Je to dôležité čítanie.
Autor: ALEXANDRA JURIŠOVÁ
