Sedeli sme v horúčave na brehu Počúvadla, neďaleko od dcér a vnúčat, s ktorými MAGDA VÁŠÁRYOVÁ trávi prázdniny v tomto kraji. Veď sa tu narodila.
Počas rozhovoru jej zazvonil telefón len raz, ale neomylne.
Dobrý deň! Zavolali ma zajtra na golf. Môžem ísť? – ozval sa v aparáte zdvorilý tón manžela Milana Lasicu. Môžeš, ale ale nesmieš byť na trávniku cez obed! - odpovedala.
V mysli hneď naskočia Plné vrecká peňazí a ospevovaná jachta, na ktorej legendárni Tedy s Dženiferom čítajú šekovú knižku, snívajú svoj sen o dolároch a za zvukov lodných sálv uháňajú na obed, lebo bude aj predjedlo.
Vidíte, to je celý on, obrátila sa na nás chápavo s blahosklonným úsmevom na tvári. V skutočnosti si totiž realita s komikom neotrasiteľného formátu vyžaduje božiu trpezlivosť.
Magda Vášáryová patrí medzi nezávislé ženy, od ktorých sa oplatí pýtať rady, ako na chlapov. Tvrdí, že sa to dá, keď ste v rodine neviditeľným pilierom.
Je fakt, že frustrovaná býva najmä z diplomatickej a politickej reality, do ktorej svojho času aktívne vstúpila. Preto stále hľadá spôsob, ako bojovať proti korupcii.
Dodnes by mohla žiť z jedinej slávnej filmovej scény, keď s nebývalým pôvabom sedela na komíne českého pivovaru.
Postavy mladej pani správcovej v Postřižinách či cnostnej Markéty Lazarovej ju preslávili po celom svete.
Po mnohých skúsenostiach s politickou kultúrou a kultúrnou politikou našla zmysel práce v mimovládnej sfére. V nedeľu oslavuje sedemdesiatku.
Robert Redford nedávno ohlásil, že končí hereckú kariéru. Ako sa vás dotýkajú podobné správy?
"Myslím, že to je celkom normálne. Odišla aj Greta Garbo a mnohí ďalší si to tiež jedného dňa tak podobne povedali. Herectvo je psychicky veľmi náročné povolanie a treba v určitom čase povedať dosť.
Ja som odišla v štyridsiatke. Nikdy som nemala k herectvu veľký emocionálny vzťah, ani som ho neštudovala, tak som si povedala, je čas odísť a odišla som."
Odporúčali by ste mladým dávať sa na túto dráhu?
"Nerozumiem veľmi tomu, koľkí chcú byť dnes hercami a herečkami. Zdá sa mi, že by to chcel každý, na druhej strane stále cítim stredoveký vzťah ku herectvu, vychádzajúci z čias, keď herci museli vždy na noc odchádzať za brány mesta.
Keď vás totiž chcú uraziť, napríklad ako mňa v parlamente poslanec Podmanický, alebo šéf kultúrneho výboru či bývalý minister Maďarič, tak povedia s pohŕdaním – vy ste tamtá herečka."
Nie sú práve herci tie viditeľné osobnosti, ktoré môžu šíriť dôležité myšlienky?
"Áno, ale prišlo to len vďaka médiám, televízii. Dovtedy to robili najmä spisovatelia a napokon práve tí sú vždy aj v pozadí hereckých projektov.
Herci sú dôležití najmä preto, že ich ľudia vidia a môžu sa s nimi identifikovať, hoci pre tých, čo hrajú negatívne roly, to môže byť aj nepríjemné. Verím, že k ľuďom sa dostanú najmä autori myšlienok, nielen ich vykonávatelia."
Dá sa z hereckého prejavu odčítať inteligencia?
"Rozhoduje najmä talent a schopnosť ho rozvíjať. Sú herci, ktorí ťažko prečítajú text, ale sú skvelí, lebo majú veľký talent. To ešte neznamená, že majú veľké vzdelanie, ale môžu mať pri talente prirodzenú inteligenciu."
Chýbajú podľa vás na Slovensku skutočné osobnosti?
"Nechýbajú. Je ich veľa, akurát médiá sa o ne málo zaujímajú. A ľudia ich nevolia, aj keď sa o svoje mandáty uchádzajú."
Koho máte na mysli?
"Ľudia volia lekárov, sestričky, učiteľov, riaditeľov sociálnych ústavov, namiesto toho, aby volili dobrých právnikov, ktorí rozumejú zložitým právnickým textom, pretože v politike ide do veľkej miery o tie.
Máme tam pár skvelých právnikov – Žitňanskú, Lipšica a kedysi Procházku, ale je ich ako šafranu. Nechápem, kam sa táto dobrá tradícia stratila.
V Bratislave predsa sídlil 360 rokov uhorský snem, nemôžeme teda nevedieť, o čo v parlamente ide. Zrejme sme zanedbali výchovu k občianstvu. Štyridsať rokov bola zakázaná a stále sme ešte nenašli kľúč."
Pani správcová v legendárnych hrabalovských Postřižinách v réžii Jiřího Menzla. (zdroj: ČT)A k čomu sme našli?
"Zmenilo sa veľmi veľa. Sme úspešná krajina, ktorá zvládla nikdy neodskúšaný prechod. Musíme si uvedomiť, že sme tu nemali len štyridsať rokov komunizmu, ale ešte predtým aj tých šesť rokov totalitného fašistického režimu.
Tie tri roky takzvanej druhej republiky, ktorú ukončil komunistický puč vo februári 1948, ani nemusíme počítať.
Cez to všetko sa ukazuje, že prvá československá republika, nech už bola akákoľvek, bola jedinou demokraciou v strednej Európe a má na obe krajiny dodnes veľký vplyv.
