Jan Palach bol zhorený na uhlík, keď ho 16. januára 1969 prenášali do nemocnice. Akýkoľvek pohyb mu spôsoboval ohromnú bolesť, ale chcel aspoň niečo povedať. Kým stál okolo neho zástup lekárov, ktorí sa s hrôzou pozerali na to, čo si to urobil, skúšal aspoň zašepkať. Nie som samovrah. Povedzte im, že nie som samovrah.
Správne odhadoval, čo sa stane.
Jan Palach sa upálil na protest. Už ani nie tak proti invázii, skôr proti normalizácii, ktorá po nej nastala. V prvom momente jeho extrémny čin Československom otriasol, komunisti preto hľadali spôsob, ako ho zrelativizovať, prípadne až zosmiešniť.
Na najbližšom zjazde poslanec Vilém Nový chlapca radšej vyhlásil za blázna, za čo ho potom jeho mama a brat zažalovali.
Kto však Jan Palach bol, ak to nebol ani samovrah, ani blázon? Koho začalo Česko a Slovensko po revolúcii uctievať a považovať za hrdinu? Jeho mentálny portrét sa pokúsil načrtnúť film, ktorý vznikol v slovenskej koprodukcii.
Jeho najlepším kamarátom bol Rus
Neskláňam sa pred ikonami, hovorí český režisér Robert Sedláček, a Jana Palacha predstavil ako mladíka s dušou dobrého komunistu.
