BERLÍN, BENÁTKY. Ešte sme mu ani nestihli položiť otázku, nórsky režisér Erik Poppe sa už vopred začal ospravedlňovať. Hoci Nórov ešte stále bolia udalosti z 22. júla, keď pravicový extrémista Anders Behring Breivik zaútočil na účastníkov letného tábora Zväzu robotníckej mládeže, on o tom nakrútil film.
Film, ktorý je v súlade s jeho umeleckým programom - svojrázne adaptovať surovú realitu do umeleckého obrazu. Dokonca zašiel ešte ďalej, ako vo svojich predchádzajúcich filmov Schpaaa, Hawai - Oslo či Tisíckrát dobrú noc.
Stretli sme sa s ním na festivale Berlinale, kde mal vo februári premiéru.
Keď sa na verejnosť dostali informácie, že pripravuje Utøyu, prevažovali skôr negatívne reakcie. Ba padli i silné slová ako cynizmus a hyenizmus. „Nie je v skutočnosti hyenizmom to, že meno páchateľa pozná celý svet,“ dôvodil Erik Poppe, „kým podstatu jeho zločinu, počet obetí, ich utrpenie a hrôzu nikto?“
Nebolo to teda očarenie z komerčného potenciálu celosvetovo známej silnej témy, ale pocit a potreba niečo spraviť, pomôcť. Nie obetiam, ale pozostalým a celému svetu, ktorý by po masakre na Utøyi už viac nemal byť taký ako predtým.
Vrah strieľal vyše hodiny. Nórska tragédia vyzerala inak, ako si predstavujeme Čítajte „Strávili sme s mojím tímom s touto témou celé roky. Stretali sme sa so svedkami, deťmi čo prežili. A s rodičmi, súrodencami, blízkymi obetí. So psychológmi, ktorí sa o nich starajú. Roky slov, viet, rozhovorov a sĺz. A pochopil som, že jediný spôsob, ako možno na tragédiu reagovať filmom, je nenakrúcať o zločincovi," hovorí Poppe.
Zámerne mu vo filme nedal žiadny priestor, vo filme ho nemenuje ani nezobrazuje.
"Naším cieľom bolo sprostredkovať príbehy, zážitky a najmä emócie detí na ostrove, ktoré sa z ničoho nič ocitli uprostred pekla a nikto – dospelí, polícia, štát – im nedokázal pomôcť. Vyšlo mi, že sa to nedá nakrútiť inak, len ako jeden dlhý neprerušovaný záber. Minúta po minúte, 72 minút, tak ako sa veci diali, ako nám ich vyrozprávali svedkovia a aj videá z ich mobilných telefónov.“
