V osemdesiatych rokoch minulého storočia bol zjavením, prišiel s novým pohľadom na literatúru a urobil z písania intelektuálnu hru.
Milovaný aj zatracovaný Péter Esterházy napísal krátko pred smrťou knihu denníkov, v ktorej zachytáva obdobie, keď sa začal liečiť z rakoviny.
Sebaironicky a pútavo v nej cez svoj príbeh približuje aj obdobie, keď v jeho rodnom Maďarsko pritvrdila moc autokratická vláda.
Kým originálneho spisovateľa aristokratického pôvodu literárni nadšenci doma aj vo svete stále s potešením čítajú, niektoré hlasy ho pre jeho kritické postoje voči maďarskej politike vyhlásili za vlastizradcu.
„Veľmi tu chýba ako živý etický imperatív,“ hovorí o ňom RENÁTA DEÁKOVÁ, ktorá preložila viacero jeho diel do slovenčiny. V týchto dňoch prichádza s prekladom jeho poslednej knihy pod názvom Pankreasník.
Čím sa vás dotkla posledná kniha Pétera Esterházyho?
„Rieši aktuálnu životnú situáciu, realitu, s ktorou sa autor nevedel vyrovnať inak, iba písaním. Ochorel na smrteľnú chorobu. Ako spisovateľ vlastne nemal iné možnosti, len o nej písať.
Kniha je však v jeho tvorbe výnimkou, podobne ako román Opravené vydanie, ktorý vznikol ako pokračovanie rozsiahleho románu Harmonia Caelestis v čase, keď sa dozvedel, že jeho otec pracoval pre tajné služby v Maďarsku počas socializmu.
Bol to vtedy preňho obrovský šok. Pôvodne bol presvedčený, že tajná služba sledovala ich rodinu. Keď zisťoval, ako to bolo, dozvedel sa opak – otec písal hlásenia. V ostatných svojich knihách neriešil takéto reálne životné situácie.“
Ako ste vnímali spôsob jeho boja s rakovinou?
„Nenazvala by som to bojom, je to skôr dialóg. Písal si o nej zápisky, čím dokázal zo situácie vyťažiť to pozitívne. Zašifroval do textu odkazy pre ľudí, ktorí boli preňho dôležití.
Spomínajú sa v ňom, často iba letmo, maďarskí spisovatelia ako Imre Kertész, László Krasznahorkai, Péter Nádas, László Földényi a iní. Niektorých spomína iba krstným menom a čitateľ musí dešifrovať, o koho ide.
Spomína aj svetových autorov, ale napríklad aj šéfa slovenského vydavateľstva Kalligram Lászlóa Szigetiho či maďarské vydavateľstvo Typotex a, samozrejme, svoju rodinu, deti, manželku.
Akoby im nechával v knihe odkazy. Nie sú to však typické rozlúčkové vety. Esterházy je autor veľmi hlboko zakorenený do maďarskej literatúry, do historického, spoločenského kontextu. Aj táto jeho kniha, tak ako predošlé, je veľmi hravá. Opäť v nej tematizuje jazyk, literatúru, písanie samo osebe.“
Ako vám z textu vystupuje on ako hrdina príbehu?
„Seba v knihe ukazuje ako obyčajného človeka. Predpokladal, že to môže byť jeho posledná kniha, ale v žiadnom prípade si ňou nestavia pamätník, v tom je veľmi špecifický. Vychádza z knihy ako postava, s ktorou sa vie stotožniť ktokoľvek.“
Napríklad v čom?
„Napriek tomu, že bol už počas života uznávaný a výnimočný autor maďarskej, európskej aj svetovej literatúry, navyše potomok slávneho aristokratického rodu, vidíme ho ako človeka, ktorý rieši chorobu ako ktokoľvek iný.
Má problém s lekármi, ako pacient nie je v žiadnej elitnej situácii, je bezmocný voči chorobe, voči zdravotníctvu, nelieči sa žiadnymi špeciálnymi metódami ani u drahých lekárov v zahraničí, ale v nemocnici, kde sa liečia všetci rakovinári v Maďarsku.
Rieši každodenné starosti chorého človeka – čo má jesť, čo nemá jesť, ako mu ľudia radia, ako s ním komunikujú, ako na nich reaguje. Je to správanie všedného človeka.“
Prečo je Péter Esterházy taký milovaný autor?
„Neviem posúdiť, ako funguje v iných prostrediach, trochu tuším ako v slovenskom, ale zrejme inak ako v maďarskom. V osemdesiatych rokoch prišiel s úplne iným pohľadom na literatúru, s iným štýlom písania.
Bol veľmi oslobodzujúci nielen pre čitateľov, ale aj pre ostatných spisovateľov či vtedajších inžinierov ľudských duší. Prišiel s textom, ktorý parodizoval presne to, čo bolo v literatúre dovtedy nedotknuteľné.
Oslobodil spisovateľov pre literatúru samotnú. Vďaka jeho humoru a hravosti, nesmiernej vzdelanosti nikdy nestratil jeho text na váhe. Vzťah k otcovi, k matke či k histórii tematizoval rovnako univerzálne ako futbal, ktorý miloval.“
