Autor je vysokoškolský pedagóg v odbore estetika - filozofia, publicista v oblasti popkultúry.
S filmami sa čosi deje. Nezačalo sa to teraz ani vlani, vlastne to už chvíľu trvá a asi sa nám takto spätne ani nepodarí odhaliť, kedy sa to začalo, ale deje sa to a filmy preto už nie sú, ako bývali prv. Nejde nevyhnutne o úpadok, hoci sa to tak môže javiť, ale o akúsi z ďalších zmien, ktorej sa bude treba prispôsobiť.
Kinematografia už mala skončiť niekoľkokrát. Najprv to vyzeralo, že vlastne ani nevznikne, že ide o technický vynález, o atrakciu, ktorá je síce zaujímavá sama osebe, ale nemá žiadne komerčné využitie.
Aspoň tak sa podľa inštitucionalizovaných dejín kinematografie, ktoré sú aj dnes rovnako históriou ako mytológiou, o svojom vynáleze vyjadrovali bratia Lumièrovci, keď od nich chcel ich novú technológiukúpiť varietný umelec Georges Méliès. Ten Méliès, čo vymyslel réžiu v tom zmysle, ako jej rozumieme dnes, priekopník, vizionár a skrachovanec, ktorý spolu s bratmi Lumièrovcami dejiny kinematografie začal písať.
O tri dekády neskôr, plus mínus pár rokov, mala kinematografi a skončiť znova. Len čo ju tvorcovia zvládli do tej miery, že prestala byť jarmočnou atrakciou a stala sa umeleckým druhom, výrazným, autonómnym, silným, s vlastným autentickým znakovým systémom, teda jazykom nezameniteľným s inými umeleckými druhmi, vyzeralo to, že ju pochová nástup zvuku. Zvukový film, dramaticky nová vec, s ktorej príchodom sa ťažko vyrovnávali aj takí géniovia ako Charlie Chaplin, ktorého tulák na plátne nikdy normálne neprehovoril.
Iste, spieval v Modernej dobe, ale hatmatilkou, lebo tulák sa zrodil v ére nemého filmu a nikdy hovoriť nepotreboval. V päťdesiatych rokoch zabíjala kinematografi u televízia, v osemdesiatych VHS, teda domáce video, a dnes sa môže zdať, že kinematografi u zabíja digitálna technológia, internet, streamovacie služby, zmena diváckych preferencií, strata filmovej gramotnosti, nedostatok invencie, predtým nepredstaviteľná prístupnosť ku gargantuovskému množstvu filmov a tisíc ďalších vecí.
Nezabíja, kinematografi a prežije, ako dosiaľ prežila všetko, len sa mení a práve táto zmena sa nám staromilcom nemusí javiť ako zmena k lepšiemu.
Normálny divák?
V poriadku, čo keby sme však skúsili konečne pomenovať ústredný problém? Čo sa to s tými novými filmami čoraz častejšie deje?
