Momentálne najpopulárnejší nemecký autor trilerov je úplným protikladom svojich románových postáv. Šarmantný a vtipný štyridsiatnik veľmi rád komunikuje so svojím publikom či už osobne, alebo písomne. Hoci je v lete na cestách, takmer obratom odpovedal na otázky Magazínu o knihách.
Čo vám ako prvé napadne, keď sa povie Slovensko?
Na svoju hanbu musím priznať, že som ešte nikdy na Slovensku nebol, takže sa mi s vašou krajinou nespája žiadna asociácia. Ale som si istý, že to v blízkej budúcnosti dobehnem, aby som spoznal aj svoje tamojšie čitateľky a čitateľov.
Z médií viem o vysokej miere slobody tlače u vás, automobilovej produkcii, a že rodičia Andyho Warhola sa narodili na Slovensku (ak sa nemýlim), ale tým sa to, žiaľ, končí. Ospravedlňujem sa.
Navštívili ste niektorú z krajín bývalého východného bloku?
Bol som v Rusku pred zmenou režimu, v Poľsku pred aj po zmene.
Čo rozpráva deťom pred spaním autor trilerov?
Moje deti si v poslednom čase skutočne želajú hrôzostrašné rozprávky. Nedávno som však urobil chybu a porozprával im príbehy od Stephena Kinga, čo viedlo k tomu, že moji drobci (majú päť, šesť a sedem rokov) mesiac odmietali spať sami.
Kedy ste objavili, že máte talent písať?
Keď som bol taký veľký, že som si dokázal sám písať ospravedlnenky do školy. Tam bola fantázia veľmi potrebná.
Ako vyzerá bežný deň spisovateľa?
Našťastie nepoznám niečo také ako „bežný“ deň. Keď dokončím rešerše, venujem každú voľnú chvíľu písaniu. Napriek tomu mám jeden rituál. Pred každým veľkým zlomom v románe sadnem do auta a s našou Molly sa vydám niekam k jazeru smerom Potsdam. Tam si prejdem v hlave celú kapitolu od A do Z. Občas som taký pohrúžený do svojich myšlienok, že jazdím dokola a sučku zabudnem naložiť.
Kde píšete najradšej? Potrebujete izoláciu od vonkajšieho sveta alebo je vám to jedno?
Potrebujem pekný výhľad. Práve nesúlad medzi desivými činmi, o ktorých píšem, a krásnym okolím, v ktorom sa nachádzam, ma inšpiruje. Preto sa môj písací stôl nachádza pri okne s výhľadom do tichej záhrady.
(zdroj: Archív SME)Dostali ste sa niekedy do situácie, že ste s príbehom nevedeli pohnúť? Ako riešite prípadný autorský blok?
Viackrát. Stáva sa to pri každej knihe, v rôznych fázach tvorby. Autorský blok je ako kŕč v športe. Človek ho musí vybehať. Jednoducho písať ďalej. Bez ohľadu na to, či ste spokojný s výsledkom. Radšej na druhý deň vymazať celú stranu ako celý deň sedieť nad čistým papierom.
Vaše knihy sa vyznačujú mimoriadne komplikovanými zápletkami, ako dlho vám trvá napísanie románu?
V priemere rok. Väčšina času pripadá na prerábanie prvého náčrtu, ktorý mám zvyčajne hotový za tri mesiace.
Kto je váš prvý čitateľ a koľkokrát si prečítate rukopis, kým ho odovzdáte?
Okrem mojej manželky Sandry obe moje redaktorky Caroline Graehlová a Regine Weisbrodová. A ešte môj literárny agent Roman Hocke, ktorý bol kedysi redaktorom Michaela Endeho (autora Nekonečného príbehu, pozn. red.). Rukopis si čítam minimálne sedemkrát nahlas, kým ho pošlem do sveta.
Jedna z neobľúbených činností pri písaní sú korektúry. Bojujete o každé slovo alebo súhlasíte s redaktorkami?
Väčšinou súhlasím s redaktorkami, keďže ich odstup je oveľa kritickejší.
V Nemecku veľmi populárny dánsky autor Jussi Adler-Olsen mi na pražskom veľtrhu povedal, že nečíta konkurenciu, menovite Jo Nesbøa, aby ho to neovplyvňovalo. Riadite sa podobným pravidlom?
Nie. Čítam všetko, s čím prídu moje kontaktné šošovky do styku. Čítanie je mojím najväčším hobby a umenie sa podľa mňa nemôže ďalej rozvíjať bez inšpirácie.
Napísali ste román s Michaelom Tokosom. Ako sa vám písalo vo dvojici?
Bola to veľmi pekná skúsenosť. K písaniu sme pristupovali bez márnivosti, platila zásada - lepšia myšlienka prebíja dobrú. Keby sme obaja trvali na svojich stanoviskách, mohlo to dopadnúť úplne zle.
Koho kritiku si beriete k srdcu a naopak, čí názor ide jedným uchom dnu a druhým von.
Rozlišujem úmysel kritikov. Ak ma chce posunúť, beriem to, čo hovorí, vážne, aj keď je to bolestivé. Ak stavia do stredobodu len seba a ja ako umelec som mu v skutočnosti ukradnutý, na to neberiem ohľad.
V epilógu Pasažiera 23 spomínate, že ste kedysi chceli byť lodným kapitánom. Boli ste odvtedy na nejakej plavbe výletnou loďou?
Áno, na jednej som dokonca čítal zo svojich kníh. Nie však zPasažiera 23.
Stalo sa vám, že si vás poštár spojil s autorom románu Balík?
Môj vlastný. Ale nechcel autogram.
Nedávno vstúpili do platnosti nové zákony na ochranu osobných údajov. V románe Joshua Projekt (2015) tajná organizácia na základe nepretržitého sledovania vytypovaných ľudí predpovedá ich možný sklon k zločinu. Tento projekt chce predať vláde, aby sa znížila kriminalita. Do ich zorného poľa sa dostane spisovateľ Max Rhode, vyhodnotený ako možný pedofil, čím sa mu život bezdôvodne zmení na peklo. Nakoľko ste skeptik alebo optimista, čo sa týka možnosti vzniku reálneho Joshua projektu?
Myslím si, že predpovedanie zločinu je podobné genetickému inžinierstvu. Otvára veľkolepé možnosti, ale v nesprávnych rukách sa stáva obrovským nebezpečenstvom. V skutočnosti to platí o všetkých priekopníckych objavoch. Stojíme na úplnom počiatku novej epochy a budeme sa musieť ešte veľa učiť.
V televíznej adaptácii tohto príbehu ste si zahrali rolu kníhkupca, ktorý Rhodemu dá malý tip, či by nechcel skúsiť nejaký iný žáner, napríklad niečo erotické, keďže triler sa v Nemecku nepredáva tak dobre. Čí sebaironický nápad to bol?
Režisérov. Hneď sa mi to zapáčilo, lebo najradšej si strieľam sám zo seba.
Na konci románu Balík uvádzate výber veľmi pekných reakcií čitateľov na vaše knihy. Spomínate si na nejakú výnimočnú pochvalu?
Nechcem to hodnotiť, ale pred krátkym časom som dostal list od jedného pätnásťročného dievčaťa, ktorý má dojal. Písala mi, že sa v nemocnici veľmi bojí po tom, ako jej diagnostikovali rakovinu lymfatických uzlín. V nemocničnej knižnici omylom siahla po jednej z mojich kníh, hoci nemá rada trilery. Priviedla ju na iné myšlienky a umožnila jej na istý čas zabudnúť na strach.
Sebastian Fitzek - spisovateľ (zdroj: FOTO - Lucia Fuster)
Profil
Sebastian David Fitzek sa narodil v Berlíne v októbri 1971, je ženatý a má tri deti – dcéru Charlottu a synov Davida a Felixa. Absolvoval jeden semester veterinárstva a neskôr vyštudoval právo. Zamestnal sa v berlínskom rádiu 106,4 RTL, kde dodnes pôsobí ako konzultant a napriek tomu, že je už spisovateľom na plný úväzok, nezrušili mu jeho pracovný stôl. Pôsobil aj ako scénarista pri rôznych televíznych šou.
Debutoval v roku 2006 románomTerapia, v októbri vychádza jeho osemnásta kniha Pacient.
Sebastian Fitzek sa považuje za autora trilerov. Pod krimi sa v Nemecku chápu romány, kde sa na začiatku udeje zločin, ktorý potom vyšetrujú detektívi alebo policajti, a čitateľ zväčša vie, ako sa skutok stal. V trileroch nevystupujú profesionáli, prevažuje napätie až do konca a kľúčové je odhalenie motívu páchateľa.
Na Slovensku zatiaľ vyšli tri jeho romány. Balík, debutová Terapia a Pasažier 23. Pri každom z nich vychádzal z náhodnej situácie. Balík napísal po tom, ako ho poštár požiadal, či by nemohol prebrať zásielku pre suseda, o ktorého existencii nemal ani tušenia. Terapia vďačí za vznik dlhému čakaniu na partnerku v nemocnici, keď mu napadlo, čo by sa stalo, keby z ordinácie nevyšla a lekár by mu povedal, že v ten deň vôbec nebola na vyšetrení. Román Pasažier 23 sa venuje v Nemecku mimoriadne obľúbeným dovolenkám na výletných lodiach. Celkový počet pasažierov na nich prekročil minulý rok hranicu 27 miliónov. Dvadsaťtri z nich ročne skončí v morských vlnách. Fitzek si z toho odvodil kódové označenie samovraha na palube.
Bol prvým autorom, ktorý si na Lipskom veľtrhu zaplatil vlastný stánok, aby mohol komunikovať so svojimi čitateľmi nielen na krátkej besede. Keďže vydavateľstvo Tatran pripravuje na koniec roku ďalší jeho psychotriler, nie je vylúčené, že sa s ním slovenskí čitatelia stretnú aj osobne.
