Zrejme väčšina štátov /národov/spoločností/rodín má vo svojej histórii udalosti, momenty, osobnosti, rozhodnutia, na ktoré nie je veľmi hrdá a pre ktoré sa vymyslela formulácia o povraze v dome obesenca. O strýkovi Voloďovi, o prezidentovi Jozefovi, o genocíde Tatárov, o koncentračných táboroch, o zrade z Mníchova atď. sa buď nehovorí, alebo iba stíšeným hlasom a pokrčením pliec, ktoré naznačuje, no čo už…
Vo väčšine štátov/národov/spoločností/rodín sú však aj ľudia, ktorí otvoria skrine s kostlivcami a úporne hľadajú ospravedlňujúce deformulácie typu zažívali sme blahobyt, museli sme sa brániť, neboli sme pripravení, nedalo sa inak, mysleli sme to dobre…
Robert Harris: Mníchov (Slovart, 2018, preklad Tamara Chovanová) (zdroj: Archív SME)Fascinovaný
„Tento román je vyvrcholením mojej fascinácie Mníchovskou dohodou, ktorá sa datuje najmenej tridsať rokov dozadu. Rád by som sa poďakoval Denysovi Blakewayovi, producentovi, s ktorým som pri príležitosti päťdesiateho výročia konferencie v roku 1988 nakrútil televízny dokumentárny film Boh vás žehnaj, pán Chamberlain. Od tých čias sme boli obaja touto témou posadnutí.“ Píše v záverečnom poďakovaní k románu Mníchov britský spisovateľ Robert Harris - a čitateľ, ktorý sa počas celého čítania románu snaží ubrániť podozreniu, že autor je mimoriadne zhovievavý k osobe britského premiéra a hľadá argumenty, ktoré by opodstatnili jeho politiku appeasementu voči Hitlerovi koncom tridsiatych rokov, napokon zistí, že jeho podozrenia boli oprávnené.
Na tomto mieste sa treba pristaviť – autorská licencia totiž umožňuje sobom Santa Clausa lietať a draky môžu šľahať plamene na nepriateľské vojská a čitateľ je bezmocný – ak je text napísaný skvele a vierohodne a sujet neškrípe a kompozícia nie je zmätená…
V prípade románu na pomedzí fiction a non fiction však nie je autor až tak bezhranične slobodný a ak sa usiluje vyvolať v čitateľovi pocit sprostredkovaného literárneho svedectva o reálnej historickej udalosti (Mníchovská dohoda) a o reálnych historických osobnostiach (Hitler, Mussolini, Chamberlain, Daladier, Churchill…), sú mantinely jeho autorskej licencie predsa len trochu zúžené. Samozrejme, nehovorím o alternatívnej histórii – akou napríklad u samotného Harrisa bol román Vaterland, v ktorom Hitler zvíťazil v druhej svetovej vojne a v roku 1964 sa chystal uzavrieť zmluvu s americkým prezidentom Johnom F. Kennedym.
A tu niekde je Harrisov pes zakopaný, vo zvolenom žánri a prehreškom proti nemu – s nie bezvýznamným dodatkom, že práve v českých a slovenských pomeroch je takéto videnie Mníchovskej dohody mimoriadne nepopulárne, a že podobne ako autor aj jeho českí a slovenskí čitatelia budú zrejme pri čítaní tohto románu emocionálne zaujatí a nie veľmi objektívni.
Famózna príprava
Zoznam literatúry, z ktorej čerpal poznatky Robert Harris pri písaní románu Mníchov, by rozsahom zabral dve tretiny tohto článku – je preto úplne namieste oceniť prípravnú fázu, najmä ak sa pozitívne prejavila na viacerých vrstvách románu (isté pochybnosti vyvolá akurát uvedenie knihy The War Path od Davida Irvinga, známeho popierača holokaustu). Čitateľ má väčšinu románu dojem, že je priamym účastníkom jednej z najtragickejších udalostí v česko-slovenských dejinách. Pred jeho zrakom defilujú kľúčové udalosti a postavy vtedajších európskych dejín, autor čitateľovi predkladá obraz politického života konca tridsiatych rokov, hoci treba priznať, že najprekreslenejší je Chamberlain a sčasti Hitler. Naopak francúzsky premiér Daladier je len literárnou karikatúrou, už ani nehovoriac o Churchillovi, ktorý Harrisovi takmer nestojí za zmienku (!).
Harris nielen v už spomínanom dokumentárnom filme, ale aj v rozhovore o románe Mníchov otvorene konštatoval, že britský premiér je podľa neho neprávom podceňovaný za jeho konanie v čase Mníchova, že s kartami, aké mal k dispozícii, hral čo najlepšie, a že získal Británii rok času na prípravu na vojnu.
V našich súradniciach sa však s Mníchovskou dohodou spája prívlastok zrady, akej sa na našich predkoch dopustili ich spojenci, v tomto prípade Briti a Francúzi prijatím Mníchovskej dohody. Takýto uhol pohľadu však v Harrisovom texte nenájdete alebo len vo veľmi skromnej miere, navyše z hľadiska mocenskej štruktúry len u treťoradých diplomatov na nemeckej a anglickej strane – aj keď v románe nejde o bezvýznamnú líniu.
Na postavách dvoch diplomatov Nemca Paula Hartmanna, člena protihitlerovského odboja, a Hugha Legata, jedného z Chamberlainových osobných tajomníkov, ktorí sa snažia zabrániť prijatiu Mníchovskej dohody a zastaviť Hitlerove dobyvačné ambície v zárodku, stojí fiktívna rovina románu. Hartmann a Legat majú spoločnú minulosť, študovali na Oxforde a počas mníchovskej konferencie sa snažia zmariť dohodu štyroch krajín o tej piatej. V týchto pasážach sa román Mníchov stáva takmer špionážnym trilerom – a Harris si podobne ako v niektorých prechádzajúcich románoch (Vaterland, Enigma, Archangeľsk) udržiava povesť špičky tohto žánru. Aj vďaka tejto línii Harris presne a farbisto zobrazuje atmosféru v troch mestách Londýne, Berlíne a Mníchove a ponúka tak čitateľovi obraz aj inej ako tej najvyššej politiky, a zaznamenáva pohyby v kuloároch nemeckej a britskej politiky na prahu ďalšej vojny. A čo my s tým?
Český a slovenský čitateľ bude možno ťažko akceptovať, že dominantnou ambíciou Harrisovho textu je prevažne ospravedlňovanie či nadštandardné pochopenie pre Chamberlainove postoje ku kríze na jeseň 1938, keď sa Hitler otvorene vyhrážal obsadením sudetského pohraničia medzivojnového Československa. Harris vníma pozície britského premiéra ako vynútené objektívnymi okolnosťami, stavom britskej armády počnúc, situáciou nemeckej menšiny v pohraničných oblastiach Československa pokračujúc (podiel viny na tom malo sčasti aj určenie hraníc Československa po prvej svetovej vojne s početnou nemeckou menšinou) a celkovou politickou situáciou v Európe koncom tridsiatych rokov končiac. Harris však takmer úplne obchádza iné postoje, aké boli v britskej politike v septembri a októbri 1938 prítomné. Minimalistický priestor, aký ponecháva vo svojom texte Winstonovi Churchillovi, je priam nedôstojný - najmä vzhľadom na dominantný zámer románu. A na známu pasáž z Churchillovho prejavu v parlamente už niekoľko dní po Mníchove ( „Vyberali ste si medzi hanbou a vojnou. Vybrali ste si hanbu a budete mať aj vojnu.“) rezignoval úplne.
Mudrlant či generál po bitke by povedal, že vývoj koncom tridsiatych rokov bol okrem iného logickým dôsledkom zle zapnutých gombíkov na versailleskej konferencii o povojnovom usporiadaní Európy, ktorá bola voči Nemcom, porazeným v prvej svetovej vojne, mimoriadne tvrdá. Podľa Harrisovho videnia Chamberlain a Daladier nemali veľmi na výber - ak nechceli ísť do vojnovej konfrontácie s Nemeckom. Neskorší vývoj ukázal, že vojnovému konfliktu toto ustupovanie Hitlerovi nezabránilo a obete spomedzi britského obyvateľstva boli možno väčšie ako v prípade potenciálneho konfliktu už v rokoch 1938/1939 – toto sú však len špekulácie o alternatívnych dejinách. Tu sa však už odchyľujem od Harrisovho textu – čo by som možno neurobil, keby táto odlišná línia uvažovania o mníchovskej konferencii bola v Harrisovej knihe aspoň naznačená.
Profil
Robert Harris (1957) je jedným z najznámejších a najprekladanejších anglických autorov špionážnych a historických románov. Na univerzite v Cambridgei vyštudoval anglický jazyk a literatúru, neskôr pôsobil v BBC a pracoval pre The Observer, The Sunday Times a The Daily Telegraph. V slovenskom preklade vyšlo viaceré jeho romány: Vaterland – víťazná ríša, Enigma, Archangeľsk, Konkláve, Pompeje , trilógia Impérium , Dôstojník a špión , Duch.
