Guy Gunaratne, ročník 1984, sa dokázal dostať do finále súťaže Man Booker 2018 už svojím prvým románom, čo je znak kvality, pretože to určite nie je odmena za celoživotné literárne zásluhy. Narodil sa v Londýne, vyrastal na severozápade mesta. Začínal ako dokumentarista a špecializoval sa na zachytávanie života v oblastiach, v ktorých sa udiali veľké spoločenské konflikty, vojny. Jeho rodina má pakistanské korene. Keď sa zoberú do úvahy všetky tieto faktory, je zrejmé, že príbehy hrdinov jeho knihyIn Our Mad and Furious City ( V našom šialenom a zúrivom meste) autor pozná z vlastnej skúsenosti.
Guy Gunaratne: In Our Mad and Furious City (V našom šialenom a zúrivom meste). Tinder Press 2018 (zdroj: Archív SME)Traja kamaráti
Miestom, kde sa v priebehu dvoch dní odohrá celý dej, je klaustrofobické sídlisko na severe Londýna. Vysoké vežiaky plné sociálnych bytov, ulice, kde nikto nemá pocit bezpečia, atmosféra džungle, kde malí a slabí musia byť opatrní a zároveň mať šťastie, aby prežili bez ujmy na zdraví či majetku. Sídlisko je kotlom, kde spolu žijú ľudia najrôznejších národností a náboženského vyznania. Spoločná je pre nich značná miera chudoby, beznádej dostať sa niekam inam, žiť lepšie. Je zrejmé, že v takýchto stiesnených a neradostných podmienkach sa darí agresivite, ktorá permanentne vrie pod povrchom, a stačí vhodná zámienka, aby sa spustila reťaz nenapraviteľných škôd.
Na každom sídlisku žije mládež a tá má svoje záujmy, svoj svet. Hlavní hrdinovia knihy Selvon, Ardan a Yusuf sú spolužiaci zo strednej školy vo veku, keď sa musia rozhodnúť, kam nasmerujú svoj život. Chlapci sú úplne odlišní, povahovo aj pôvodom, spája ich však láska k futbalu, hudbe a nevyslovená vzájomná náklonnosť, „blízkosť bez dotykov“. Kryjú si vzájomne chrbát. V tom je iste najlepší Selvon, mohutný černošský chlapec s karibskými koreňmi, ktorý ako jediný nebýva na sídlisku, ale chodí tam trénovať beh. Seldon je k sebe nemilosrdný. Behá, boxuje, posilňuje, počúva motivačné audionahrávky. Je pevne rozhodnutý získať športové štipendium na univerzite a opustiť oblasť, v ktorej vyrastal. Nemá žiadne pochybnosti, že život na takejto periférii by bol guľou na nohe, ktorá by ho stiahla na dno. Ardan je malý a tenký, írskeho pôvodu, obľúbený fackovací panák pre silnejších. Prechádza sa so svojím psom, hľadá samotu na streche vežiaka, kde býva so svojou matkou, a stále má v hlave verše, realitu okolo seba premieňa na rap.
Yusuf je asi v najťažšej situácii. Jeho otec bol umierneným imámom miestnej mešity, avšak po jeho náhlej smrti ju prebral imám s omnoho fundamentalistickejším prístupom k islamu. Yusuf a jeho brat Irfan sú stále v tesnejšom zovretí skupiny konzervatívnych a bojovne naladených mladých poskokov nového vládcu svätyne, nepriateľa neveriacich. Yusuf, ktorý sa už považuje za obyvateľa Londýna, nie veľmi rád spomína na návštevy Pakistanu, odkiaľ jeho rodina pochádza. Je to iný svet, ktorý mu už nič nehovorí, lenže problémy jeho brata Irfana z nich oboch robia zajatcov imáma Farouka, ktorý by ich rád poslal na prevýchovu či skôr vymytie mozgu do krajiny predkov.
Násilie v novom kabáte
Okrem chlapcov, ktorí rozprávajú jednotlivé kapitoly v prvej osobe, každý zo svojho uhla pohľadu, má kniha aj dvoch dospelých narátorov. Caroline, Ardanova matka, je smutná alkoholička, ktorú osud zavial z Belfastu do Londýna, od rodiny plne angažovanej v bojoch IRA, k partnerovi, ktorý ju mlátil až do chvíle, keď od nej a od syna definitívne utiekol.
Nelson je zasa Selvonov otec. Po mozgovej príhode odsúdený na život v kresle, nemý a nehybný, dokáže už len spomínať na svoju neľahkú mladosť imigranta, zodretého ťažkou prácou za málo peňazí, ktorého zastihli rasové nepokoje sedemdesiatych rokov. Rozpútal ich starý fašista lord Mosley, ktorý sa na vlne nenávisti bielych voči čiernym pokúšal o návrat do politiky. Tak Caroline, ako aj Nelson sa odmietli dať strhnúť vlnou nenávisti svojich blízkych a stali sa radšej do seba uzavretými outsidermi. Teraz sa však násilie vracia, iba má nový kabát.
Knihu veľmi oživuje to, že hlavné postavy hovoria rôznym slangom. Caroline používa írske výrazy, Nelson, pôvodom z Montserratu, má najpodivnejšiu angličtinu zo všetkých, okrem prítomného času iný nepozná, privlastňovacie zámená nepotrebuje. Chlapci majú svoj jazyk, systém skratiek, čitateľ sa na prvých stránkach potrebuje zorientovať vo všetkých tých „suttan, nuttan, ennet, bruv“, ale potom si ten babylonský mix dialektov užíva.
Reč mládeže je často vyslovene rytmická, napokon Ardan vo veršoch aj premýšľa. Keď hovoria mladí, v pozadí akoby niekto udával rytmus. Bude zaujímavé, pokiaľ by sa kniha dočkala slovenského prekladu, sledovať, ako sa to podarí pretransformovať do nášho jazyka. Scéna, keď na streche autobusu chlapci súťažia vo freestyle rape, je jednou z najlepších a najmenej pochmúrnych.
Mohlo by to byť aj inak
Guy Gunaratne zasadil dej do dní po barbarskej násilnej smrti mladého vojaka, ktorý bol mimo služby, a stal sa obeťou sfanatizovaného moslima čiernej pleti. Aj keď na označenie vojaka Gunaratne používa výraz „soldier-boy“, vojačik, mladý vojak, je jasné, že ide o ozvenu udalostí okolo vraždy mladého neozbrojeného vojaka Leea Rigbyho z roku 2013. Brutálna udalosť vtedy šokovala celú krajinu. Vinníci dostali najvyššie tresty, ale vlna nenávisti, ktorú vražda vyvolala, bola nesmierna. Autor použil tento motív a dej knihy situoval do krátkeho obdobia po podobnej vražde, keď sa polícia snažila zabrániť tomu, aby sa demonštrujúci ľudia, medzi nimi bieli supernacisti a skinheadi, dostali dovnútra sídliska. Keď však vyhorí miestna mešita, niet sily, ktorá by vzájomnej nenávisti postavila hrádzu.
To, že by život mohol vyzerať aj inak, si čitateľ uvedomuje, keď číta opis futbalového zápasu na námestí sídliska. Chlapci, ktorí hrajú proti sebe, neriešia svoju farbu pleti, ide len o to dať gól, počúvať hudbu, ktorá sa ozýva z auta, pokukovať po dievčatách. Naplno si to užíva najmä Yusuf, ktorý vie, že za svoj únik do normálu dostane trest.
Kniha o živote rozdrobenej komunity je náčrtom toho, ako by bolo možné žiť, ak nie spolu, tak aspoň vo vzájomnom rešpekte k svojim odlišnostiam. Zároveň netají, že nie je nič ľahšie, ako hodiť zápalku nenávisti a požiar sa rozhorí tak, že sa vymkne akejkoľvek kontrole. To, čo sa udeje na londýnskom predmestí v priebehu dvoch dní, sa v ľudských dejinách opakuje odpradávna a stále znova.
Príbeh troch chlapcov je napísaný tak, že je ďalším argumentom pre to, aby čitateľ vyhľadával talentovaných autorov z komunít, ktorých sa dej priamo týka. Pohľad zvnútra sa nedá nahradiť žiadnou empatiou. Guy Gunaratne má iste šancu postúpiť do užšieho finále Man Booker 2018.
