Tomáš Ulej hneď v úvode svojej tretej zbierky aforizmov ponúka vlastnú definíciu žánru. Dobrý aforizmus sa podobá dobrému odevu. „Zakrýva, čo zvýrazňuje.“
Tohto prístupu sa autor vo svojich „žuvotných“ perlách naozaj poctivo drží. Aforizmus musí - ak chce byť lahodný - obsiahnuť všetko: múdrosť, poéziu a rým, hravosť a vtip. A už spomínanú schopnosť zabaliť posolstvo do hádanky, vyprovokovať myseľ i čitateľskú zvedavosť.
Dvojzmyselnosť nie je škvrnou, ale príležitosťou. Aforizmy nemôžu byť privilégiom pre lenivých, ale stávajú sa dovolenou skratkou pre šikovných a tvorivých.
Ulej aj v Žuvote drží tempo s módnymi trendmi. Darí sa mu byť súčasným, suverénne sa pohybuje v kybernetickom svete, lebo aj ten prináša vlastné prekvapenia, absurdity a poučenia.
Tomáš Ulej: Žuvot (Literárny klub 2014) (zdroj: Archív SME)Popri tom intenzívne v párriadkových sentenciách rozpráva o všetkom, čo je v živote (prepáčte, vlastne v žuvote) podstatné. Glosuje ľudskú povahu a odhaľuje úchylky mocichtivých bláznov, ktorí nám „dožlčili hnevu a dogýčili krásy“.
Ulej sa v Žuvote (a je to prirodzené) ešte viac ako doteraz venuje vzťahom, láske a sklamaniam z nej, lebo presne tieto témy sa dostávajú do popredia v reálnom životnom príbehu autora i čitateľov. Životná múdrosť nie je náhlym zlomom, ale prirodzeným procesom rastu. „Svoj obraz už nepremaľuješ, vrásky doň iba dokreslia detaily.“
Žuvot potvrdzuje autorove ambície. Už nie je iba náhodným začiatočníkom, ktorý si skúša vtipné povedačky. Stáva sa autorom s vlastným štýlom. V jednom z rozhovorov sa priznal, že nechce byť za každú cenu páčivý. Vybral si inú cestu – chce byť „svoj“.
Jeho čitatelia si budú teraz želať, aby táto jeho ambícia bola predsa len v istom zmysle páčivá. Potom mu porozumejú a budú mať z jeho vtipných skratiek pôžitok.
Šikovne formulujúcim cynikom dokáže byť hocikto, aforisti s vnútornou láskou sú však vzácnym druhom.
