Muž príde domov a nájde v posteli manželku s lekárom. Nasleduje tento dialóg: „A potom sa jej opýta: čo robia chlapci? A ona povie: hrajú sa v tuneli, Jožka skoro prešiel vlak. A on povie: Ach, tie vlaky, furt meškajú. Chudák Jožko, ešte že sa mu nič nestalo. A ona povie: a keby aj, veď je tu pán doktor, aha, ten by ho dal do poriadku.“
Bolo to v roku 1977, mal som šestnásť rokov, keď sa mi dostala do rúk knižočka plná takýchto absurdných dialógov. Mal som ju požičanú na pár dní od bratranca a ohúrila ma tak, že som ju čítal stále, kým som ju nevedel takmer naspamäť. Čítal som ju v autobuse, doma pred spaním, ale aj v škole, kde som z nej cez prestávku prednášal úryvky spolužiakom a všetci sa na nich veselo bavili. Tá knižočka sa volalaLasica, Satinský a vy a pre môj ďalší osobnostný vývoj znamenala veľmi veľa. Aspoň čo sa teda humoru týka.
Český úspech
V roku 1970, keď sa naplno rozbehol normalizačný totalitný mlynček, mal Milan Lasica tridsať a Július Satinský dvadsaťdeväť rokov. Od roku 1966, keď mali premiéru svojho legendárneho predstaveniaVečery pre dvoch, sa za pár rokov vypracovali až k postaveniu uznávaných celebrít československého šoubiznisu. Vystupovali v televízii a rozhlase, hrali v zopár filmoch, Lasica moderoval Bratislavskú lýru, legendárne bolo ich vystúpenie v televíznom programe Miroslava Horníčka Hovory H. Pre slovenskú kultúru bolo dôležité jedno: že štýl humoru tejto dvojice okamžite prijali aj Česi. To bolo niečo nevídané a neslýchané: národ, ktorý mal svojho Haška, Wericha a Hrabala, aby prijal slovenský humor? Dokonca v slovenštině? Bolo to prvý a nadlho aj posledný raz, čo sa niečo také stalo a Praha ležala obom komikom pri nohách. Lenže časy sa rýchlo zmenili a humor, ktorý slovenskú dvojicu doviezol až do pražského Semafora, sa ukázal škodlivý. Zákaz vystupovať na Slovensku prišiel v júni 1970 a Lasica so Satinským zmizli z televízie, rozhlasu aj novín. Mal som vtedy deväť rokov a v podstate som si to ani nevšimol, lebo, ako sa hovorí, čo oči nevidia, to srdce nebolí.
Lasica, Satinský a vy Tatran 1970, dve vydania, 20 000 výtlačkov Doslov: Kornel Földvári (zdroj: Archív SME)Zakázaní umelci
Zmiznutie z očí verejnosti bol najjednoduchší spôsob, ako potichu a nenápadne urobiť čistku. Po roku 1968 a ruskej okupácii nastal v Československu návrat k stalinizmu, len s tým rozdielom, že nepohodlných ľudí nezatýkali po nociach a neposielali do gulagov. Stačilo, že týchto ľudí zbavili možnosti vykonávať ich povolanie a bolo to vybavené. Herec nedostal žiadne úlohy, spevákovi prestali hrať jeho piesne, spisovateľovi nič neuverejnili. Nie preto, že boli netalentovaní, práve naopak, ich talent sa ukázal tou najväčšou prekážkou. Ako dieťa som približne tušil, že Lasica a Satinský sú niečo podobné ako Laurel a Hardy. Vždy, keď boli v televízii, všetci sa na nich smiali, akurát ja som nerozumel prečo, pretože sa len rozprávali. V polovici sedemdesiatich rokov som už mal podstatne viac rozumu a ich humoru by som azda aj rozumel, lenže po Lasicovi a Satinskom nezostala ani stopa. Po Karlovi Krylovi či Marte Kubišovej, ďalších podobne postihnutých umelcoch, zostali aspoň ich platne, ku ktorým sa ako-tak dalo dostať, pretože ich magnetofónové nahrávky tajne kolovali medzi prostým ľudom. Po dvoch slovenských komikoch však zostali len štyri pesničky, ktoré stihli vyjsť v roku 1968 (ako dva single), lenže tie dostatočne nevypovedali o štýle ich humoru. Na otázku, prečo Lasica a Satinský nikde nevystupujú, mi matka lakonicky odpovedala, že obaja sú „zakázaní“, lebo si robili vtipy z „rusákov a komunistov“.
Až do toho roku 1977 som netušil, že po dvoch komikoch predsa len zostalo aj čosi viac. Dve útle knihy, plné ich dialógov a scénok, ktoré kedysi hrali. V rámci akejsi debaty mi to prezradil bratanec a aby sa pochválil, jednu z nich aj vytiahol a kúsok mi z nej prečítal. Ten úryvok mi stačil, aby som ho hodinu presviedčal, že mi knižočku musí požičať, čo sa napokon aj stalo. Už cestou domov som ju začal čítať a celý som sa triasol od šťastia. Nielen, že som si niesol zakázanú knihu plnú zakázaného humoru od zakázaných autorov, ale ten humor sa mi aj páčil. Nepotreboval som živých komikov ani smiech obecenstva, stačili mi ich texty a o zážitok som mal postarané. Hoci som knižku prečítal viackrát za sebou, aj tak som úplne nepochopil, prečo vlastne oboch komikov komunisti zakázali – veď som tam nič zakázané nenašiel!
Dve knihy, štyri vydania
Aby som však nezostal len v rovine spomienok. Divadelné texty nevychádzali knižne často, keď už, tak len od uznávaných a zaslúžilých autorov. Lasica a Satinský boli príliš mladí, aby boli jedno či druhé, napriek tomu im v roku 1968 vyšla vo vydavateľstve Tatran knihaNečakanie na Godota. Boli to ich divadelné scénky, ktoré už niekoľko rokov úspešne hrali a ktosi uznal za vhodné, aby vyšli knižne, doplnené o výborný doslov odborníka na humor i divadlo Kornela Földváriho. Náklad tisíc kusov sa rozchytal takmer hneď, takže nasledovalo druhé vydanie, tentoraz v náklade tritisíc kusov. Tento úspech posmelil vydavateľa a hoci sa normalizácia už rozbiehala, v Tatrane v roku 1970 vyšla druhá kniha nazvaná Lasica, Satinský a vy. Náklad bol už desaťtisíc kusov a takmer okamžite nasledovalo aj druhé vydanie v rovnakom náklade. Takže vo chvíli, keď oboch umelcov postihol komunistický zákaz vystupovania, na trhu mali knižný bestseller, ktorý im mohli mnohí iní autori len závidieť. A práve tento čin spôsobil, že hoci autori zmizli z očí verejnosti, ich humor koloval medzi ľuďmi v podobe malých vreckových knižiek a vďaka tomu sa stali zakázanými legendami.
Návrat na scénu
Hoci humor Lasicu a Satinského dosiahol v šesťdesiatych rokoch veľkú popularitu, komunisti ho mali plné zuby. Tí dvaja panáci, ktorí vystupovali zväčša v buržoáznych smokingoch, zosmiešňovali nielen ruských vojakov (ako napríklad v scénke Nech boh ochraňuje báťušku), ale aj vyšetrovateľa ŠtB, ktorý vypočúva akéhosi nešťastníka, ktorého zatkol na ulici (Soirée) či pracujúci ľud (Koncert pre bubon a sekeru). Navyše ich humor bol mestský, často nezrozumiteľný, plný slovných hračiek a odkazov, nebol ľudový, ale intelektuálsky. Absurdný či nonsensový humor, na ktorom obaja komici často stavali, bol cudzí budovateľom socializmu, nepriniesol im úľavu po ťažkej práci, skôr naopak. Čo už s takými komikmi? Návrat na scénu trval Lasicovi a Satinskému dlho a jeho podmienkou bolo, že môžu vystupovať ako herci, ale nesmú hrať vlastné texty. Takto sa pomaly vynorili zo zabudnutia a až na konci sedemdesiatych rokov im zákaz zrušili. Vďaka tomu konečne mohli vystupovať aj v televízii s legendárnym programomKtosi je za dverami či upraviť dialógy a hrať hlavné postavy v Solovičovej komédii Plné vrecká peňazí. Tá po obrovskom úspechu na Novej scéne vyšla ako dvojalbum v roku 1978 a nahrávka sa aj vďaka účasti Lasicu a Satinského tiež stala trhákom. Hoci takmer desaťročný zákaz mal spôsobiť, že na Lasicu a Satinského sa zabudne a najmä mladá generácia nebude ani len tušiť, že takíto dvaja kedysi existovali, ich dve knižky, kolujúce medzi mládežou, spôsobili, že sa z nich stali legendy a ich humor takmer zľudovel. Nuž a to je tá najväčšia výhoda literatúry pred filmom, divadlom či hudbou – stačí vám vedieť čítať a predstavovať si, nič viac k tomu nepotrebujete.
Koncert pre bubon a sekeru
(úryvok)
2. roľník:
Aj toť, minule, dojím ti, dojím, a zrazu ti ma pochytila dáka pliaga. Dojíš, dojíš, pomyslel som si, a čo nadojíš? Aj na tú kravku som pozrel, a aj tá mala dáke čudné oči. Raz neviem, čo sa to so mnou porobilo. Tak som sa napajedil sám na seba, že som zobral drúk a tresol som tú kravu rovno medzi oči.
1. roľník:
A ja zas včera vykračujem hore grúňom a tu mi zišlo na rozum takôto: načo si ty Ondro vykračuješ hore tým grúňom, keď budeš musieť čochvíľa zísť zasa dolu tým grúňom. Tak som sa zvrtol a hybaj do krčmy.
2. roľník:
Vyskočil som na Faka, zdrapil som ho za hrivu a poď ho krížom cez lúku. Len tak, aby som Fakovi dokázal, že už dáko bude.
1. roľník:
Nieto dosák, nieto. Ani slanina vraj nebude. Mara spomínala. Ešte že tie sliepky nesú. Ale sprosté sú tie sliepky, človek by neveril. Len to behá po tom dvore a hádam ani nevie, že je sliepka. Vykrikujem na ňu, sliepka si, tak čo beháš, a ona hybaj v nohy. Čo sa človek namorduje aj s tými sliepkami. Ešte že nesú. Bodaj ho! Mara spadla ráno do potoka. Ani s tými ženami si neporadíš. Bola by sa zatopila. Ešte že ani tej vody nieto.
