Román od francúzsko-konžského spisovateľa Alaina Mabanckoua je napísaný jednou vetou bez bodiek. Text oddeľujú iba čiarky, ktoré ho robia ľahšie čitateľným a prehľadným. Sprvu sa nám môže zdať, že sa na nás valí hutný text, avšak už po prvých stranách zisťujeme, že vďaka absencii bodiek ľahko kĺžeme stranami. Miestami máme dokonca chuť pustiť si Rock me baby od B. B. Kinga a lúskať do rytmu, ktorý nám autor udáva. V nonstop bare Na sekeru sa nedáva chceme obsadiť tú prázdnu barovú stoličku vedľa neho a opatrne nazerať do jeho poznámok. Takisto túžime pozliepať ten rozbitý pohár ležiaci na pulte, naliať doň červené, štrngnúť si a spláchnuť všetku trpkosť životov naokolo. Až vtedy pochopíme, aké ťažké musí byť načúvať ľuďom a nič nespackať.
Môžeš chľastať, no zapisuj
Kto počúva tých, ktorí majú čo povedať, no už nikoho nezaujímajú? Kde ich treba hľadať a akým spôsobom o nich písať? Autor sa na nič z tohto nepýtal. Všetko sa začalo poznámkovým zošitom, ktorý dostal od Zaťatého slimáka, majiteľa baru Na sekeru sa nedáva, so slovami: „Keby si si to náhodou rozmyslel, môžeš doň písať, je to tvoj zošit, dávam ti ho, viem, že písať budeš, píš tak, ako ti to bude prichádzať, tak, ako si mi teraz rozprával o tých pravých spisovateľoch a o tých falošných, čo spôsobujú zápchy na diaľniciach literatúry, ale aj o tých, čo odmietnu nobelovku, o fundamentalistoch a o nedeľných básnikoch, o nostalgických senegalských strelcoch, o spisovateľoch v obleku, ktorých si videl v televízii v bare na Triede nezávislosti, všetko je to dobré.“
Zo začiatku si zapisoval všetky príbehy a pocity, len aby ho potešil, no takmer hneď zistil, že písanie teší aj jeho. Autenticky vytvára spleť príbehov stroskotancov, ktorí sa snažia zachovať si vlastnú dôstojnosť, a veľakrát sa preto tvária, že sú lepší než v skutočnosti. „Jedno tajomstvo môžem prezradiť, ľudí najľahšie prinútite hovoriť, keď predstierate odstup, nič veci neurýchli tak ako ľahostajnosť alebo nezáujem, je to lesť stará ako svet, akurát ňou ľudí hľadajúcich bútľavú vŕbu najskôr trochu urazíte, zvyčajne sú totiž presvedčení, že ich príbeh je ten najneuveriteľnejší, najnepravdepodobnejší či najdramatickejší na celom svete a chcú vám dokázať, že ich slová majú rovnakú váhu ako trest smrti.“
Jedni sa mu otvorili zámerne, iní nechtiac, no netreba zabúdať, že on sám je jedným z nich - Rozbitý pohár.
Alain Mabanckou: Rozbitý pohár (prel. Mária Ferenčuhová, Absynt 2018) (zdroj: Archív SME)Vtipný a tragický zároveň
Okrem barových štamgastov však zachytáva aj históriu baru, okolitú štvrť a hlavné mesto Konga – Brazzaville. V knihe nás neustále sprevádza humor, ktorý je miestami až ironicky úprimný. Nemôžeme si pomôcť, no i tak sa musíme zasmiať na mužovi s pamperskami, ktorému zničila život vlastná manželka, a spustila tak lavínu ďalších nešťastí, alebo na Tlačiarovi, ktorý sa chvastal tým, že sa uchytil vo Francúzsku, no napokon aj z neho dokázala jedna žena urobiť „nerecyklovateľný odpad“.
Až po prečítaní všetkých príbehov tých nešťastníkov, čo sa mihli v bare, zistíme, že prezývku rozprávača – Rozbitý pohár – možno prisúdiť každému z nich. On samotný napokon dopĺňa skladačku príbehov ako bývalý učiteľ, ktorého pre alkohol suspendovali a ešte ho aj opustila žena, ktorá ho nazvala chudákom.
Kniha nemá súvislý dej, skôr tvorí viacero fragmentov, podčiarknutých magickým realizmom a doplnených o desiatky odkazov na celosvetovo známe, či už súčasné, alebo staršie literárne diela a ich autorov.
