Knižná prvotina Radovana Potočára sa začína poviedkou, pri ktorej je nám už od začiatku zrejmé, že jej rozprávačom je dieťa. O Tomášovi, ktorý je neskôr kľúčovou postavou celej knihy, hovorí ako o svojom bratovi, vzhliada k nemu. „Hovoríme spolu ako muž s mužom. Sme dvojčatá, len nemáme rovnako rokov.“ Vravíme si pri nej, že je ako vystrihnutá z obeda, ktorý aj my absolvujeme takmer každú nedeľu. Odrazu v nej však nastáva nečakaný zlom a chlapec oslavuje nie desiate, no už dvadsiate narodeniny. Od tohto momentu však na seba poviedky nadväzujú veľmi plynulo, aj keď ich možno preskakovať. Príznačné sú pre ne relatívne úsečné a jednoduché vety, ktoré vytvárajú celok. A hoci negradujú, iba ľahko plynú, zapamätáte si ich. Rovnako ako obed u mamy, keď ste mali desať rokov.
Radovan Potočár: Nádych (KK Bagala 2018) (zdroj: Archív SME)Hrany zlomových okamihov
Jedinečné kulisy všetkých desiatich poviedok tvoria znamenia, ktoré nás vopred upozorňujú na to, čo bude nasledovať, či v akom citovom rozpoložení sú momentálne jednotlivé postavy. Živé opisy nielen postáv, ale aj prostredia, v ktorom sú zasadené, nám uľahčujú čítanie a hlbšie vnorenie sa do deja, i keď to vzhľadom na jednoduchosť textu nie je až tak treba. Miestami síce vidieť, že ide o autorovu prvotinu, no aj keby sme ho chceli obviniť z neopatrnosti, nie je to také jednoduché. Nedostatky, ktoré v sebe kniha má, sú rafinovane prekryté napríklad očakávaním, ako budú poviedky pokračovať, či na seba nadviažu, alebo nie. Radovan Potočár sa nesnaží vyhnúť zodpovednosti, práve naopak, otvára aj neľahké témy, ktoré si ju rozhodne vyžadujú. Jeho postavy sú často akoby na hrane zlomového okamihu, činia dôležité rozhodnutia, no vpred ich posúvajú zväčša maličkosti. Preto sa nám až neskôr ukazujú ich dôsledky.
Teraz alebo nikdy
Autor tiež jemne načrtáva homosexualitu, predsudky či medzigeneračné rozdiely. „Vie pritom, že vek zohráva podobnú úlohu ako farba očí alebo veľkosť nosa.“ Na viacerých miestach cítiť humor podfarbený iróniou, sarkazmom, viackrát aj neskrývanou vlažnosťou, akoby už na ničom nezáležalo.
Úsmevné sú tiež Tomášove spomienky na deda, časopis Tabu či pamflety. V celej spletitosti rôznych životných situácií však hrá úlohu aj jeho priateľka Alena, ktorá predstavuje pomyselnú citovú rovinu. Autor sa pohráva nielen s jeho citmi, ale ohýba aj čas a priestor, v ktorom sa obaja nachádzajú. „Chytil ju za ruku. Zahryzol si do pery. Zadržal dych. Chcel povedať niečo pekné, ďalej si však len hrýzol peru a nakláňal sa. Teraz alebo nikdy.“ Alena však napokon odíde a Tomáš zostáva sám. Život plynie a my sledujeme, ako skúša jednotlivé postavy a ako sa s ním každý po svojom vyrovnáva.
Čo však môže čitateľa rušiť, je miestami drsný jazyk autora, ktorý sa snaží pôsobiť skúsene a ostrieľane. Akoby už nemal dvadsaťpäť, ale päťdesiat, a to môže na malú chvíľu zmiasť. Autenticita okamihov síce zostáva nepoškvrnená, no napriek tomu ju tento zásah mierne narúša.
V knihe sa nachádzajú dve poviedky – Mužská geometria a Otec sa nepletie – ktoré sa dostali do poviedkovej súťaže. Radovan Potočár získal prémiu v Poviedke 2014 a o dva roky neskôr sa mu podarilo súťaž vyhrať. Vo svojich textoch sa sústreďuje prevažne na dejové línie a na vzťahy medzi postavami. Ak sa aj objavia detaily, tak iba v prípade, že sú podstatné a považuje za potrebné ich podčiarknuť. Takmer vždy však majú jeho poviedky pointu, ktorá, aj keď nám neodpovie na otázky, prekvapí nás svojou silou. Dáva nám tak priestor na nádych pred tým, čo bude nasledovať, no naopak berie právo na výdych.
