SME
Utorok, 27. október, 2020 | Meniny má SabínaKrížovkyKrížovky
O KNIHÁCH

Eva Borušovičová: Žijeme v ére morálnych volieb

Záchvat konzumu už poľavuje, trendové je nezavaľvoať sa hmotou obracať sa k zážitkom a vzťahom, byť ohľaduplní a neprodukovať odpad

scenáristka, režiséra Eva Borušovičová scenáristka, režiséra Eva Borušovičová (Zdroj: FOTO - Archív I. O.)

Málokedy sa stane, že sa medzi bestsellery dostane kniha, ktorá je plná úvah, premýšľania. Eva Borušovičová dala dokopy texty, ktoré sa skryli do plaviek. Preplietajú spomienky, iskrivé postrehy o dnešných ľuďoch, jemnosť i iróniu. Súčasnosť je príliš rýchla, ale občas sa uvažovať oplatí.

Začnem trocha nostalgicky: nakoniec, aj vo vašej najnovšej knihe Do plaviek sa trošku tej nostalgie objavuje. Sme deti socializmu. Ale dospelý život žijeme v hyperkonzumnej ére. Ako sa pozeráte na svoje detstvo/dospievanie?

Improvizovali sme, snívali a vedeli, že sú veci, ktoré ak povieme v škole, rodičov zoberú do basy. Boli to roky vynaliezavosti. Ak moja dcéra túži po domčeku pre bábiky, niekoho nakoniec zlomí, aby jej ho kúpil v obchode. Keď som chcela domček pre bábiky ja, musela som nájsť škatuľu, kus koberca, zápalkové škatuľky, z ktorých sa urobil nábytok a tak ďalej. Vyrábali sme si veľa vecí sami, lebo to nebolo, a robili to aj naši rodičia, „majstrovanie“ bolo tak trochu existenčnou nutnosťou. Motokáry. Princeznovské šaty. Divadelné kulisy. Bábky. Praky. Šarkany. Snívali sme o tom, aké by to bolo, keby sme mali všetky tie veci, ktoré sme videli v reklamách na rakúskych televíznych kanáloch. Veľa sme čítali. Chodili sme von a okázalo sme sa nudili. Boli sme pri tom, keď sa zaváralo, keď nám mama šila šaty, keď starí rodičia včelárili a všetci sme sa odmalička zúčastňovali na práci vo vinici. Sme generácia detí, ktorým sa rodičia menej venovali než my tým našim, ale trávili s nimi viac času. No a keď nás ako dospievajúcich zastihol vpád reálneho kapitalizmu, chvíľu nám trvalo, kým sme sa nasýtili. Ja som minule synovi hovorila, že keď ja v obchode vidím rovnaké tričko v desiatich farebných odtieňoch, ešte stále je vo mne niekde v hĺbke vnútri v úžase to desaťročné dievčatko, ktoré túžilo po žltej sukni, ale v obchodoch boli len sivé a hnedé a aj tie boli z pichľavej látky. Na druhej strane – jazdiť môžeme len v jednom aute, obuté mať len jedny topánky, zjesť môžeme len toľko, koľko sa do nás zmestí. Aj ten záchvat konzumu už poľavuje a teraz je už viac trendové nezavaľovať sa hmotou, vyberať si, obracať sa k skôr zážitkom a vzťahom, byť ohľaduplní a neprodukovať odpad. Chvalabohu.

Skryť Vypnúť reklamu

Teraz nesieme na pleciach tú zodpovednosť my. Podliehate retromániám, obhliadaniu sa za tým, čo bolo, za časmi, keď svet bol akosi štruktúrovanejší?

Za štruktúrovanosť sme platili slobodou a to bola nesmierne vysoká cena. Pamätám sa, že keď som mala dvanásť a spávala som so Zamarovského knihou pod vankúšom, snívala som o tom, že sa mi možno raz v živote podarí ísť sa pozrieť do Grécka na všetky tie miesta, kde sa pohybovali starogrécki hrdinovia. Raz. Ak budem mať šťastie. Z perspektívy dieťaťa vyrastajúceho v reálnom socializme to bola trúfalá predstava. Ale mala som šťastie, pretože okolnosti sa zmenili a ja som ako dospelá Grécko prechodila krížom-krážom a môžem stáť v Asklepione a hovoriť svojim deťom o Hippokratovi a chodiť po amfiteátri a rozprávať im, ako to vyzeralo v antickom divadle. Takže som šťastná, že žijem teraz a môžem vychovávať deti dnes. Obzerať dozadu sa treba, pretože minulosť nás utvárala, ale, pravdu povediac, viac sa sústreďujem na prežívanie prítomnosti. A verím v budúcnosť, že nejaká bude a že bude fajn.

Skryť Vypnúť reklamu

Deväťdesiate roky ste prežívali aj ako študentka a absolventka Filmovej fakulty VŠMU, v období, keď sa rozpadol systém štátnej podpory filmu a na také zábavky ako umenie neboli peniaze. Nie je vám v súčasnosti ľúto, že dnes majú začínajúci filmári omnoho jednoduchšie technologické podmienky a dokonca už fungujú aj podporné mechanizmy na vznik filmov? Za posledné roky sa Slovensko filmovo roztočilo...

Nie je mi ľúto. Prichádzam so študentmi do každodenného kontaktu a ak sa im niečo podarí, pokladám to trochu aj za svoj úspech. Samozrejme, že každý z nich nakrúca vďaka vlastnému talentu a pracovitosti, ale verím, že ich občas inšpiruje aj niečo z toho, o čom sa spolu rozprávame, a keď im vyjde zaujímavý film, teším sa z toho. Toto v sebe skutočne nemám, závisť, že im niečo ide ľahšie. Každý s niečím bojuje, kráča vo vlastných topánkach. Aj oni riešia svoje problémy. A každý nový dobrý film ma poteší, neumáram sa tým, prečo som ho nenakrútila ja. Ja zase robím iné veci.

Skryť Vypnúť reklamu

Dnes to vyzerá ako nostalgia, ktorej sa ani nedá veriť, ale pred takmer dvadsiatimi rokmi ste patrili do pionierskej generácie ľudí rozbiehajúcich dianie na slovenskom mediálnom internetovom priestore. Magazíne InZine. Kde sa vzal ten kvas? Čo hovoríte na internet dnes?

Vtedy sme mali šťastie na dve veci: jednou z nich bola podpora od firmy Gratex, pre ktorých sme boli laboratóriom, kde testovali, čo všetko sa dá urobiť s technológiami. Zároveň nám však poskytovali úplnú tvorivú a publikačnú slobodu. Druhým skvelým fenoménom boli naši čitatelia. Boli to tí úvodní používatelia internetu, technici, inžinieri, študenti. Naozaj čítali naše články a naozaj o nich diskutovali, nepotrebovali si – tak ako je to dnes rozšíreným zvykom – len prečítať nadpis a potom si uľaviť v diskusii od vlastnej frustrácie. Diskusie boli často kultivovanejšie a podnetnejšie než články a často od čitateľov vzišlo veľa nápadov na ďalšie projekty. Bola tam skvelá redakcia plná ľudí, ktorých som si tak vážila, že som bola ochotná sa s nimi hádať celé hodiny. Bola som vtedy v InZine redaktorkou a aj medzi čitateľmi som našla veľa neskorších autorov článkov a niekoľko priateľov, ktorých mám dodnes.

Skryť Vypnúť reklamu

Ste autorkou, ktorá sa pohybuje medzi scenáristikou, literatúrou a publicistikou, teda živíte sa písaným slovom. Slovom, ktoré bolo na počiatku. Nezdá sa vám však, že svet opantáva viac vizuálna, skratkovitá kultúra a slovo akoby sme nemali ani v úcte?

Ja teda neviem, kedy bolo slovo v úcte. Ak vy viete, povedzte mi. Slovo bolo vždy súčasne silné a magické a zároveň pošliapavané, prekrucované a podceňované. Dnes sa so slovami pracuje inak, často ho vnímame viac graficky, viac čítame krátke texty, zostručňujeme, skracujeme. Ale čo s tým urobíme? My dvaja nič. Ešte stále sa nájde veľa ľudí, ktorí sú ochotní zahĺbiť sa do päťstostranového románu, a to ma upokojuje. A viem si takisto predstaviť, ako sa mnísi v kláštoroch pohoršovali, keď Gutenberg vynašiel v roku 1454 kníhtlač. Pre nich to musela byť katastrofa apokalyptických rozmerov: prišli o prácu a knihy boli zrazu dostupné všetkým, čítať sa začalo vo veľkom, a to samé braky a dokonca sa do papiera balila mrkva a utierali sa ním zadky. A tie slová – tlačené aj hovorené – to všetko nejako prežili. Slová prežijú aj skratkovitú kultúru a internet. Sú nesmrteľné. To len my sme smrteľní.

Skryť Vypnúť reklamu

Do plaviek je kniha publicistických textov, ktoré vychádzali v posledných rokoch vo viacerých médiách. Váš pohľad na svet je občas skeptický, inteligentný, humorný, mierne nostalgický, ale aj ironický. Dokážete hovoriť a písať o škole, deťoch, partnerských konfliktoch, ale aj o evolúcii, politike a akoby bezbrehom morálnom marazme. Akú dobu dnes žijeme?

Žijeme v dobe volieb. Osobných, morálnych volieb. V ére individuálnej zodpovednosti. Máme slobodu a veľa možností veci zmeniť tak, ako to pokladáme za správne. Pre niektorých je unavujúce zvažovať ako žiť, jesť, nakupovať, voliť, hovoriť, pracovať. Ale podľa mňa je veľmi oslobodzujúce vedieť, že môžeme prevziať zodpovednosť a veľa vecí ovplyvniť. A k lepšiemu.

Obliecť sa do plaviek znamená čosi aj zahaliť. Čo nepotrebujeme alebo nemáme vidieť?

Skryť Vypnúť reklamu

Keď sa tak pozrieme, aké všelijaké plavky existujú, tak musím povedať, že doslovne aj metaforicky, je to veľmi individuálne. Niekto zverejňuje všetko zo súkromia, niekto si svoje tajomstvá stráži. Je na vás, čo ukážete a čo schováte. A niekto schováva to najkrajšie, aby to mal len pre seba a svojich najbližších, a niekto zase skrýva to najhoršie, aby sa nemusel hanbiť a dúfa, že mu na to neprídu. Veď hovorím, žijeme v dobe volieb a individuálneho rozhodovania.

Čítate? A čo najradšej?

Čítam. Čo mi príde pod ruku. Trochu to hraničí s úchylkou. S deťmi čítam detské knihy, lebo to majú radi. Mám rada politologické knihy, antropológiu, históriu a potom aj taký ten sociologický psychopop, ktorý sa dá čítať na záchode a potom vyjsť a povedať „predstavte si, čo americkí vedci zistili vo výskume v roku 1985 o vplyve mikrovlnky na dĺžku trvania manželstva“. Som v dvoch bookcluboch, takže okrem kníh, na ktoré natrafím sama, čítam aj romány, ktoré by som si nevybrala, ale občas sa tak dostanem k autorovi, do ktorého sa zamilujem. Okrem toho počúvam audioknihy, lebo pritom sa dá šoférovať, variť alebo triediť špinavú bielizeň. No a teraz čítam divadelné hry, lebo vyberám niečo, čo budeme v novom školskom roku rozoberať so študentmi. Vidíte to a že vraj je slovo podceňované. Obklopuje nás všade a dobre nám je s ním.

Skryť Vypnúť reklamu

Profil
Eva Borušovičová (1970) študovala na Filmovej fakulte VŠMU scenáristiku a réžiu, kde v súčasnosti aj prednáša. Na svojom konte má dva celovečerné filmy, Modré z neba a Vadí nevadí, televízny film Amálka, ja sa zbláznim! Napísala scenár k filmu Jánošík – Pravdivá história, ktorý nakrútila poľská režisérka Agnieszka Holland. Je autorkou kníh Urobíme všetko, čo sa dá (2009), Jánošík (2009) a najnovšej Do plaviek (Slovart 2018). Svoju divadelnú hru 69 vecí lepších než sex režírovala v Štúdiu L + S, nitrianske divadlo zasa v jej réžii uviedlo jej hru Štefánik – Slnko v zatmení. Je vydatá, má dvoch synov a jednu dcéru.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Inzercia - Tlačové správy

  1. Zlaďte vaše šperky s jeseňou
  2. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi
  3. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  4. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  5. Príjem vs. dôchodok. Realita, ktorú na ktorú sa treba pripraviť
  6. Tlačová konferencia iniciatívy Stop hazardu so zdravím
  7. Developer roka YIT Slovakia je na Slovensku už desať rokov
  8. Pomáhajte čítaním
  9. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo
  10. Šiesty titul Auto roka: komu sa podaril tento historický úspech?
  1. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  2. Tlačová konferencia iniciatívy Stop hazardu so zdravím
  3. Pandémia spomaľuje inovácie. Spoločnosti šetria
  4. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo
  5. Developer roka YIT Slovakia je na Slovensku už desať rokov
  6. Pomáhajte čítaním
  7. Duálnu prax v dm nahradilo počas pandémie online vzdelávanie
  8. Chief of Slovak Telekom: We care about the future of Slovakia
  9. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi
  10. Príjem vs. dôchodok. Realita, ktorú na ktorú sa treba pripraviť
  1. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 30 448
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 22 711
  3. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 16 838
  4. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 13 198
  5. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 866
  6. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 11 531
  7. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 10 992
  8. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 10 820
  9. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 9 186
  10. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte? 8 921
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Koronavírus na Slovensku: Potvrdili ďalších 11 úmrtí, vyliečilo sa 878 ľudí (minúta po minúte)

Na Slovensku za pondelok pribudlo 901 prípadov nákazy novým koronavírusom pri 5 899 testoch. Celkový počet nakazených dosiahol číslo 46 056. Pandémia Covid-19 si doteraz vyžiadala 176 obetí.

Ilustračná fotografia.
Vládna limuzína, v ktorej sedel predseda parlamentu Boris Kollár, a ktorá havarovala za Slovnaftom na ulici Mramorova v Bratislave v sobotu 24. októbra 2020.
Monika Jankovská v rukách polície.

V Bratislave v tichosti búrajú nádejnú technickú pamiatku

Čerpacia stanica BZ patrila k najstarším na Slovensku.

Už len torzo čerpacej stanice BZ.