O KNIHÁCH

Eva Borušovičová: Žijeme v ére morálnych volieb

Záchvat konzumu už poľavuje, trendové je nezavaľvoať sa hmotou obracať sa k zážitkom a vzťahom, byť ohľaduplní a neprodukovať odpad

scenáristka, režiséra Eva Borušovičová (Zdroj: FOTO - Archív I. O.)

Málokedy sa stane, že sa medzi bestsellery dostane kniha, ktorá je plná úvah, premýšľania. Eva Borušovičová dala dokopy texty, ktoré sa skryli do plaviek. Preplietajú spomienky, iskrivé postrehy o dnešných ľuďoch, jemnosť i iróniu. Súčasnosť je príliš rýchla, ale občas sa uvažovať oplatí.

Začnem trocha nostalgicky: nakoniec, aj vo vašej najnovšej knihe Do plaviek sa trošku tej nostalgie objavuje. Sme deti socializmu. Ale dospelý život žijeme v hyperkonzumnej ére. Ako sa pozeráte na svoje detstvo/dospievanie?

Improvizovali sme, snívali a vedeli, že sú veci, ktoré ak povieme v škole, rodičov zoberú do basy. Boli to roky vynaliezavosti. Ak moja dcéra túži po domčeku pre bábiky, niekoho nakoniec zlomí, aby jej ho kúpil v obchode. Keď som chcela domček pre bábiky ja, musela som nájsť škatuľu, kus koberca, zápalkové škatuľky, z ktorých sa urobil nábytok a tak ďalej. Vyrábali sme si veľa vecí sami, lebo to nebolo, a robili to aj naši rodičia, „majstrovanie“ bolo tak trochu existenčnou nutnosťou. Motokáry. Princeznovské šaty. Divadelné kulisy. Bábky. Praky. Šarkany. Snívali sme o tom, aké by to bolo, keby sme mali všetky tie veci, ktoré sme videli v reklamách na rakúskych televíznych kanáloch. Veľa sme čítali. Chodili sme von a okázalo sme sa nudili. Boli sme pri tom, keď sa zaváralo, keď nám mama šila šaty, keď starí rodičia včelárili a všetci sme sa odmalička zúčastňovali na práci vo vinici. Sme generácia detí, ktorým sa rodičia menej venovali než my tým našim, ale trávili s nimi viac času. No a keď nás ako dospievajúcich zastihol vpád reálneho kapitalizmu, chvíľu nám trvalo, kým sme sa nasýtili. Ja som minule synovi hovorila, že keď ja v obchode vidím rovnaké tričko v desiatich farebných odtieňoch, ešte stále je vo mne niekde v hĺbke vnútri v úžase to desaťročné dievčatko, ktoré túžilo po žltej sukni, ale v obchodoch boli len sivé a hnedé a aj tie boli z pichľavej látky. Na druhej strane – jazdiť môžeme len v jednom aute, obuté mať len jedny topánky, zjesť môžeme len toľko, koľko sa do nás zmestí. Aj ten záchvat konzumu už poľavuje a teraz je už viac trendové nezavaľovať sa hmotou, vyberať si, obracať sa k skôr zážitkom a vzťahom, byť ohľaduplní a neprodukovať odpad. Chvalabohu.

Článok pokračuje pod video reklamou

Teraz nesieme na pleciach tú zodpovednosť my. Podliehate retromániám, obhliadaniu sa za tým, čo bolo, za časmi, keď svet bol akosi štruktúrovanejší?

Za štruktúrovanosť sme platili slobodou a to bola nesmierne vysoká cena. Pamätám sa, že keď som mala dvanásť a spávala som so Zamarovského knihou pod vankúšom, snívala som o tom, že sa mi možno raz v živote podarí ísť sa pozrieť do Grécka na všetky tie miesta, kde sa pohybovali starogrécki hrdinovia. Raz. Ak budem mať šťastie. Z perspektívy dieťaťa vyrastajúceho v reálnom socializme to bola trúfalá predstava. Ale mala som šťastie, pretože okolnosti sa zmenili a ja som ako dospelá Grécko prechodila krížom-krážom a môžem stáť v Asklepione a hovoriť svojim deťom o Hippokratovi a chodiť po amfiteátri a rozprávať im, ako to vyzeralo v antickom divadle. Takže som šťastná, že žijem teraz a môžem vychovávať deti dnes. Obzerať dozadu sa treba, pretože minulosť nás utvárala, ale, pravdu povediac, viac sa sústreďujem na prežívanie prítomnosti. A verím v budúcnosť, že nejaká bude a že bude fajn.

Deväťdesiate roky ste prežívali aj ako študentka a absolventka Filmovej fakulty VŠMU, v období, keď sa rozpadol systém štátnej podpory filmu a na také zábavky ako umenie neboli peniaze. Nie je vám v súčasnosti ľúto, že dnes majú začínajúci filmári omnoho jednoduchšie technologické podmienky a dokonca už fungujú aj podporné mechanizmy na vznik filmov? Za posledné roky sa Slovensko filmovo roztočilo...

Nie je mi ľúto. Prichádzam so študentmi do každodenného kontaktu a ak sa im niečo podarí, pokladám to trochu aj za svoj úspech. Samozrejme, že každý z nich nakrúca vďaka vlastnému talentu a pracovitosti, ale verím, že ich občas inšpiruje aj niečo z toho, o čom sa spolu rozprávame, a keď im vyjde zaujímavý film, teším sa z toho. Toto v sebe skutočne nemám, závisť, že im niečo ide ľahšie. Každý s niečím bojuje, kráča vo vlastných topánkach. Aj oni riešia svoje problémy. A každý nový dobrý film ma poteší, neumáram sa tým, prečo som ho nenakrútila ja. Ja zase robím iné veci.

Dnes to vyzerá ako nostalgia, ktorej sa ani nedá veriť, ale pred takmer dvadsiatimi rokmi ste patrili do pionierskej generácie ľudí rozbiehajúcich dianie na slovenskom mediálnom internetovom priestore. Magazíne InZine. Kde sa vzal ten kvas? Čo hovoríte na internet dnes?

Vtedy sme mali šťastie na dve veci: jednou z nich bola podpora od firmy Gratex, pre ktorých sme boli laboratóriom, kde testovali, čo všetko sa dá urobiť s technológiami. Zároveň nám však poskytovali úplnú tvorivú a publikačnú slobodu. Druhým skvelým fenoménom boli naši čitatelia. Boli to tí úvodní používatelia internetu, technici, inžinieri, študenti. Naozaj čítali naše články a naozaj o nich diskutovali, nepotrebovali si – tak ako je to dnes rozšíreným zvykom – len prečítať nadpis a potom si uľaviť v diskusii od vlastnej frustrácie. Diskusie boli často kultivovanejšie a podnetnejšie než články a často od čitateľov vzišlo veľa nápadov na ďalšie projekty. Bola tam skvelá redakcia plná ľudí, ktorých som si tak vážila, že som bola ochotná sa s nimi hádať celé hodiny. Bola som vtedy v InZine redaktorkou a aj medzi čitateľmi som našla veľa neskorších autorov článkov a niekoľko priateľov, ktorých mám dodnes.

Ste autorkou, ktorá sa pohybuje medzi scenáristikou, literatúrou a publicistikou, teda živíte sa písaným slovom. Slovom, ktoré bolo na počiatku. Nezdá sa vám však, že svet opantáva viac vizuálna, skratkovitá kultúra a slovo akoby sme nemali ani v úcte?

Ja teda neviem, kedy bolo slovo v úcte. Ak vy viete, povedzte mi. Slovo bolo vždy súčasne silné a magické a zároveň pošliapavané, prekrucované a podceňované. Dnes sa so slovami pracuje inak, často ho vnímame viac graficky, viac čítame krátke texty, zostručňujeme, skracujeme. Ale čo s tým urobíme? My dvaja nič. Ešte stále sa nájde veľa ľudí, ktorí sú ochotní zahĺbiť sa do päťstostranového románu, a to ma upokojuje. A viem si takisto predstaviť, ako sa mnísi v kláštoroch pohoršovali, keď Gutenberg vynašiel v roku 1454 kníhtlač. Pre nich to musela byť katastrofa apokalyptických rozmerov: prišli o prácu a knihy boli zrazu dostupné všetkým, čítať sa začalo vo veľkom, a to samé braky a dokonca sa do papiera balila mrkva a utierali sa ním zadky. A tie slová – tlačené aj hovorené – to všetko nejako prežili. Slová prežijú aj skratkovitú kultúru a internet. Sú nesmrteľné. To len my sme smrteľní.

Do plaviek je kniha publicistických textov, ktoré vychádzali v posledných rokoch vo viacerých médiách. Váš pohľad na svet je občas skeptický, inteligentný, humorný, mierne nostalgický, ale aj ironický. Dokážete hovoriť a písať o škole, deťoch, partnerských konfliktoch, ale aj o evolúcii, politike a akoby bezbrehom morálnom marazme. Akú dobu dnes žijeme?

Žijeme v dobe volieb. Osobných, morálnych volieb. V ére individuálnej zodpovednosti. Máme slobodu a veľa možností veci zmeniť tak, ako to pokladáme za správne. Pre niektorých je unavujúce zvažovať ako žiť, jesť, nakupovať, voliť, hovoriť, pracovať. Ale podľa mňa je veľmi oslobodzujúce vedieť, že môžeme prevziať zodpovednosť a veľa vecí ovplyvniť. A k lepšiemu.

Obliecť sa do plaviek znamená čosi aj zahaliť. Čo nepotrebujeme alebo nemáme vidieť?

Keď sa tak pozrieme, aké všelijaké plavky existujú, tak musím povedať, že doslovne aj metaforicky, je to veľmi individuálne. Niekto zverejňuje všetko zo súkromia, niekto si svoje tajomstvá stráži. Je na vás, čo ukážete a čo schováte. A niekto schováva to najkrajšie, aby to mal len pre seba a svojich najbližších, a niekto zase skrýva to najhoršie, aby sa nemusel hanbiť a dúfa, že mu na to neprídu. Veď hovorím, žijeme v dobe volieb a individuálneho rozhodovania.

Čítate? A čo najradšej?

Čítam. Čo mi príde pod ruku. Trochu to hraničí s úchylkou. S deťmi čítam detské knihy, lebo to majú radi. Mám rada politologické knihy, antropológiu, históriu a potom aj taký ten sociologický psychopop, ktorý sa dá čítať na záchode a potom vyjsť a povedať „predstavte si, čo americkí vedci zistili vo výskume v roku 1985 o vplyve mikrovlnky na dĺžku trvania manželstva“. Som v dvoch bookcluboch, takže okrem kníh, na ktoré natrafím sama, čítam aj romány, ktoré by som si nevybrala, ale občas sa tak dostanem k autorovi, do ktorého sa zamilujem. Okrem toho počúvam audioknihy, lebo pritom sa dá šoférovať, variť alebo triediť špinavú bielizeň. No a teraz čítam divadelné hry, lebo vyberám niečo, čo budeme v novom školskom roku rozoberať so študentmi. Vidíte to a že vraj je slovo podceňované. Obklopuje nás všade a dobre nám je s ním.

Profil
Eva Borušovičová (1970) študovala na Filmovej fakulte VŠMU scenáristiku a réžiu, kde v súčasnosti aj prednáša. Na svojom konte má dva celovečerné filmy, Modré z neba a Vadí nevadí, televízny film Amálka, ja sa zbláznim! Napísala scenár k filmu Jánošík – Pravdivá história, ktorý nakrútila poľská režisérka Agnieszka Holland. Je autorkou kníh Urobíme všetko, čo sa dá (2009), Jánošík (2009) a najnovšej Do plaviek (Slovart 2018). Svoju divadelnú hru 69 vecí lepších než sex režírovala v Štúdiu L + S, nitrianske divadlo zasa v jej réžii uviedlo jej hru Štefánik – Slnko v zatmení. Je vydatá, má dvoch synov a jednu dcéru.

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

Najčítanejšie na SME Kultúra

Inzercia - Tlačové správy

  1. Bardejov by mal byť konečne nezávislý
  2. Karibik aj Európa: Plavte sa za dobrodružstvom
  3. Zuzana Žirková: Šport v meste je v polčase rozpadu
  4. Netrestajme tých, čo mestu šetria čas a peniaze
  5. OLED televízory sú ohrozené vypálením obrazu
  6. Zaúča výčapníkov vo svete: Odfláknuté pivo zákazník vycíti
  7. Z lesa si našla cestu do útulku, na nový domov ale stále čaká
  8. Union ponúka množstvo výhod pre deti aj matky
  9. Dana Kleinert sa vzdáva v prospech zmeny v Starom Meste
  10. Reportáž: Ako sa vyrába slovenské akostné víno
  1. Virtuálne sídlo v Bratislave
  2. Dovolenka snov či chladnička plná jedla? Oslavujte s BILLA
  3. Bardejov by mal byť konečne nezávislý
  4. Karibik aj Európa: Plavte sa za dobrodružstvom
  5. Zuzana Žirková: Šport v meste je v polčase rozpadu
  6. Čo nemôžete zaregistrovať ako ochrannú známku?
  7. Potrebujete ochrannú známku pre Váš produkt ?
  8. Netrestajme tých, čo mestu šetria čas a peniaze
  9. OLED televízory sú ohrozené vypálením obrazu
  10. Z lesa si našla cestu do útulku, na nový domov ale stále čaká
  1. OLED televízory sú ohrozené vypálením obrazu 17 081
  2. Stíhame napredovať s technológiami? Môže už byť neskoro 12 981
  3. Kvíz o zatepľovaní zvládne iba odborník. Trúfate si? 12 485
  4. Koho výrobky naozaj kupujete v McDonald's? 9 733
  5. Reportáž: Ako sa vyrába slovenské akostné víno 8 842
  6. Bezpečné bývanie pre rodiny s deťmi? Na toto nezabudnite 8 599
  7. Koľko minút pracujeme na jednu kávu či novú kuchyňu? 7 249
  8. Karibik aj Európa: Plavte sa za dobrodružstvom 6 156
  9. Zaúča výčapníkov vo svete: Odfláknuté pivo zákazník vycíti 6 154
  10. Pokazila sa Vám práčka či chladnička? Nevolajte opravára! 4 956

Hlavné správy zo Sme.sk

Komentár Bena Cunninghama

Nasledujme Kanadu. Legalizácia marihuany je zmena k lepšiemu

Bremeno dokazovania musí teraz prejsť na tých, čo sú proti legalizácii.

ŠPORT

Vlhová má zákaz chodiť domov. Pre jej úspech sa obetujú všetci

Vlhová má nového servismana, ktorý jej robí raňajky.

Neprehliadnite tiež

O knihách

Andy Weir: Chcem len, aby sa ľudia bavili

Nerobím politiku. V mojom písaní nie je žiadne moralizovanie alebo posolstvo.

Zomreli pred sto rokmi, ale až teraz sa stali ľuďmi. Jackson ohuruje novým filmom

Na premiére vojnového filmu They Shall Not Grow Old bol aj princ William.